Režisér PAVOL PEKARČÍK je veselý chlapík, hoci videl veľa trápenia a smútku. Platí to aj pre film Svetloplachosť, ktorý sa odohráva medzi ľuďmi ukrývajúcimi sa pred vojnou v charkovskom metre.
Pekarčík vníma, že na Slovensku sa vytráca solidarita s Ukrajincami. Hovorí, že za to môže zlá ekonomická situácia ľudí, ale aj zlý stav vzdelávania.
Pri nakrúcaní Svetloplachosti však na divákov nemyslel. Chcel v prvom rade pochopiť, čo sa to pred ním odohráva a pretaviť to do filmu ideálne tak, aby sprostredkoval autentickú emóciu. „Je povinnosťou nás dokumentaristov prenášať emóciu z Ukrajiny. A nie vždy sa nám to dobre darí,“ myslí si Pekarčík. Pri Svetloplachosti sa o to pokúsil spolu s režisérom Ivanom Ostrochovským.
„Ľudia, ktorí sú pre nás zaujímaví, nás majú väčšinou na háku. Trvá dlho, kým sa s nimi dostanem do vzťahu, aby sme mohli natáčať. A aby som to mohol robiť bez pocitu, že ich do niečoho tlačím,“ hovorí Pekarčík. No keď sa to podarí, jeho vzťah s protagonistami pokračuje aj po nakrúcaní.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo sa odohrávalo v charkovskom metre, kde sa skrývali ľudia pred bombardovaním,
- prečo sa tešil, keď mohol z metra vyjsť von, hoci sa tým vystavil nebezpečenstvu,
- prečo považuje za natáčací deň aj taký, keď sa nenakrúca,
- ako zlyháva slovenské školstvo,
- čo zažili s ukrajinskými deťmi na festivale v Benátkach.
Svetloplachosť je film z ukrajinského prostredia. Neobávate sa frflania slovenských divákov, že zase tá Ukrajina? Ako vnímate ich súčasné naladenie a citlivosť na túto tému?
Je povinnosťou nás dokumentaristov prenášať emóciu z Ukrajiny. A nie vždy sa nám to dobre darí. Prinášať tú emóciu tak, aby bola autentická a aby jej tunajší ľudia rozumeli.
Film je prchavé médium v ťažobe života. Na druhý deň už človek rieši, kde kúpi lacnejšie plienky. Myslím si, že ekonomická ťažoba vytvára v spoločnosti vlnu egoizmu. Od obyčajného človeka sa v takej situácii nedá veľmi očakávať zľutovanie a pomoc. Nanajvýš si ešte susedia vypomôžu na stavbe, ale v globálnejšom meradle to nefunguje.
Takže dôvodom je zlá ekonomická situácia ľudí?
Podľa mňa môže za nedostatok solidarity aj náš vzdelávací systém. Teraz vlastne žneme 90. roky, vzdelávací systém z čias mečiarizmu. V rozhodujúcich pozíciách sú ľudia, ktorí vtedy chodili do školy. Alebo vykrikujú na sociálnych sieťach a usmerňujú svojich followerov.
Ostrochovský: Niektoré témy nemôžem s ukrajinskými priateľmi otvárať. Neskôr sa im nevyhneme Čítajte Ak sa teraz obrátite na učiteľov s tým, že systém nefunguje dobre – hoci sú, samozrejme, aj mnohé výnimky –, povedia vám, že decká chodia už z rodín zle vychované a čo s tým oni zmôžu.
Vzdelávanie je jediný nástroj, aký má štát na formovanie spoločnosti, a je v zlom stave. Nemôžeme chcieť, aby sme boli solidárni, aby nás neprevalcovali populisti, aby nám šikovní ľudia neodchádzali do zahraničia, keď to nechápeme. A nechápeme oveľa viac vecí.
Čo konkrétne?
V školách sa, samozrejme, učia mierky a škály. Ale nebolo by zlé, keby sa to učilo napríklad aj viac prakticky – na mapách, aby si decká uvedomili našu pozíciu v kontexte. Aká veľká machuľa je na mape Slovensko a aká, dajme tomu, Pakistan.
