Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Synonymum klasického baletu – Labutie jazero – sa vracia do repertoáru prvej scény vo veľkom štýle. Balet SND predstaví novú veľkolepú verziu ikonického diela v premiérach 3. a 4. novembra 2023.
Inscenácia prinesie scénickú pompéznosť, tanečné majstrovstvo, návrat k Čajkovského dramatickej koncepcii, obrazotvornú javiskovú kresbu zborových tancov labutí, a to všetko s choreografickým rukopisom legendárneho Rudolfa Nurejeva.
Veľkoleposť nového naštudovania podčiarkne bohatá kostýmová a scénická výprava Jordiho Roiga.
Nurejev prvýkrát na Slovensku
Prvýkrát v histórii Slovenského národného divadla sa súčasťou repertoáru Baletu SND stáva choreografia legendárneho tanečníka Rudolfa Nurejeva, a to v roku, keď si pripomíname 30. výročie jeho úmrtia.
Slávna verzia Labutieho jazera s rukopisom tanečníka, ktorý sa stal symbolom boja za slobodu, začala písať svoju históriu 15. októbra 1964, len tri roky po jeho dramatickom úteku zo Sovietskeho zväzu do západnej Európy.
Rudolf Nurejev pri inscenovaní diela, ktoré dôverne poznal z Leningradu (dnešný Petrohrad), síce vychádzal z tradičnej petipovsko-ivanovskej koncepcie diela, no vtisol mu nezameniteľnú autorskú pečať. Pridaním variácií tanečne zrovnoprávnil postavu princa s dvojrolou Odetty/Odílie, znovu otvoril hudobné čísla, ktoré sa zvyčajne škrtali, a v neposlednom rade sa čiastočne vrátil k pôvodnému libretu s nešťastným koncom, i keď v jeho verzii labutia princezná neumiera.
Signifikantným znakom Nurejevovej choreografie sa stalo frázovanie pohybových väzieb, ktoré má bližšie k Balanchinovej než Petipovej tvorbe, extrémna technická náročnosť a teatrálna výprava.
Premiérové uvedenie inscenácie vo Viedenskej štátnej opere bolo nevídaným úspechom. Diváci v hľadisku potleskom vyvolali Rudolfa Nurejeva a jeho tanečnú partnerku, primabalerínu Margot Fonteyn, na klaňačku neuveriteľných osemdesiatdeväťkrát, čím sa inscenácia zapísala do Guinnessovej knihy rekordov.
Inscenácia bola taká úspešná, že keď Nurejev vytváral o dvadsať rokov neskôr novú, radikálne odlišnú verziu diela pre Parížsku operu, Viedeň si uchovala v repertoári tú svoju. Nurejev do roku 1988 osobne tancoval Princa Siegfrieda vo Viedni ešte ďalších päťdesiatkrát.
Medzi množstvom hviezdnych tanečníkov, ktorí na javisku Viedenskej štátnej opery stvárnili hlavné postavy, nachádzame aj mená dvoch Slovákov – Niny Polákovej a Romana Lazíka, ktorí participovali na aktuálnom naštudovaní diela v SND.
Olga Chelpanova (Odilia) a Viacheslav Kruť (princ Siegfried) v novom Labuťom jazere v SND (zdroj: Juraj Žilinčár)Pre Bratislavu je to pocta
Dve Nurejevove verzie Labutieho jazera uvádzajú v súčasnosti z dôvodu obrovskej náročnosti, a to vo vzťahu k tanečníkom, ako aj vo vzťahu k scénickej výprave, len najprestížnejšie súbory sveta.
Vyhľadávaný dizajnér baletných inscenácií Jordi Roig, ktorý je autorom scénickej a kostýmovej výpravy k bratislavskej inscenácii, tvrdí: „Nie každý môže mať Nurejeva. Pre Bratislavu je to obrovská pocta.“
Do „prestížneho klubu vyvolených“, kde sú baletné súbory milánskej La Scaly, Parížskej opery a Viedenskej štátnej opery, sa tak v novembri zaradí aj Balet Slovenského národného divadla.
Majitelia licencie vložili dôveru do rúk riaditeľky Baletu SND Niny Polákovej, ktorá má s touto verziou osobnú dlhoročnú skúsenosť.
„Vďaka tomu, že som počas mnohých rokov vo Viedenskej štátnej opere mala možnosť spoznávať spôsob Nurejevovho choreografického myslenia, jeho tanečný štýl, jeho frázovanie pohybových väzieb, jeho muzikalitu a pracovať na tomto balete s Manuelom Legrim, Florence Clerc a Isabelle Guérin, teda s takzvanými Nurejevovými deťmi, mám túto verziu doslova pod kožou. Poznám choreografiu, viem presne, ktorý pohyb má byť na ktorú dobu, ako má vyzerať a aký je jeho zmysel. Všetko, čo som sa za tie roky naučila, teraz odovzdám tanečníkom v súbore. Mojím cieľom bolo dosiahnuť, aby inscenácia bola čo najviac autentická. Sústredila som sa na každý detail tak, aby bol s výsledkom spokojný hypoteticky i sám Nurejev, keby žil," hovorí Poláková.
Pre Nurejevove balety je popri scénickej charakteristická i personálna pompéznosť a inak to nebude ani teraz. V Labuťom jazere si zatancuje celý baletný súbor aj žiaci Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave.
Labutie jazero s choreografiou Rudolfa Nurejeva: scéna z 3. dejstva (zdroj: Juraj Žilinčár)Baletný fenomén opradený záhadami
Labutie jazero bezpochyby patrí k najznámejším a pravdepodobne aj najuvádzanejším titulom baletného repertoáru na svete. Romantický príbeh o sile lásky princa k zakliatej princeznej pôsobí v kombinácii s Čajkovského nádhernou hudbou na divákov aj inscenátorov ako magnet.
Od prvého uvedenia v roku 1877 siahlo po titule množstvo choreografov a z pohľadu úprav hudobnej partitúry, libreta i choreografie vzniklo nespočetné množstvo verzií v tradičných i moderných spracovaniach.
V súčasnosti môžeme na svetových javiskách vidieť inscenovania od klasických rozprávkových verzií v historickom šate cez rôzne dramaturgicko-režijné posuny, ktoré sú psychologickými sondami do sveta hlavných hrdinov, až po spracovania ekologických tém či čisto abstraktné fantázie tvorcov.
Najhranejší klasický balet sveta je v niektorých otázkach stále záhadou.
Odkiaľ prišla inšpirácia na rozprávkový príbeh? Kto sú autori libreta? Do akej miery bol do procesu tvorby libreta zaangažovaný Čajkovskij?
Mnohé otázky ostávajú dodnes zo strany tanečných historikov nezodpovedané.
Olga Chelpanova (Odilia) a Andrej Szabo (Rothbart) v Labuťom jazere v SND (zdroj: Juraj Žilinčár)Labutí mýtus ako inšpirácia
Krása, ladnosť a vznešenosť labutí od nepamäti fascinuje ľudstvo, podnecuje fantáziu a inšpiruje umelcov. S labuťou ako symbolom, metaforou alebo ako prevzatou podobou inej bytosti sa stretávame v mytológii a ľudovej slovesnosti rôznych kultúr naprieč epochami i kontinentmi.
V staroindickej mytológii to boli nebeské víly apsary – tanečnice bohov, ktorých ladné tvary tancovali po nebeskej hladine. Po odložení šiat z peria mohli zostúpiť ako krásne panny na zem. Neraz sa stali predmetom túžby smrteľníkov a určitý čas zotrvali pri pozemskom žití. Najkrajšou z apsar bola Urvaši, expertka na tanec. Jemne eroticky sfarbený príbeh o Urvaši, ktorú kráľ Pururavas nájde po odlúčení na jazere v podobe labute, nachádzame v Rigvede – jednom z najstarších dochovaných textov vôbec.
Škandinávska mytológia ponúka príbeh Vǫlundarkviða, v ktorom traja bratia sledujú pri kúpaní panny prilietajúce na breh jazera ako labute. Bratia si krásne stvorenia vezmú za manželky, no tie po čase opäť odlietajú do neznáma.
Na kostýmy spotrebovali viac ako 2000 metrov tylu. Aké je to meniť ikonické dielo? Čítajte S podobnou fabulou sa stretávame aj v šiestom zväzku Tisíc a jednej noci, konkrétne v príbehu Rozprávanie o Hasanovi z Basry. Syn kupca na svojej strastiplnej ceste životom stretne desať krásnych vtáčích panien, z ktorých jednej ukryje vtáčie šaty a zotročí ju v manželstve. Panna však nakoniec nájde cestu k šatám a odletí. Nešťastný Hasan sa vyberie na epickú púť hľadania stratenej lásky a nakoniec sa mu podarí svoju ženu získať späť.
Motív dievčaťa berúceho na seba vtáčiu podobu, tentoraz nie labutiu, ale bielej holubice, nachádzame aj v rozprávkach z Pakistanu.
S typickým príbehom o „labutích dievčinách“ sa stretávame aj vo veľmi odľahlých miestach Zeme, ako je Melanézia. Na ostrovoch Nová Guinea, Vanuatu či Nová Kaledónia sa traduje príbeh o človeku s menom Qat, ktorý skryl jednému z kúpajúcich sa dievčat vtáčie krídla, aby mu neodletelo, a vzal si ho za ženu. Qatova matka neraz na nevestu nakričala. Dievčina toľko plakala, že jej slzy odplavili zeminu, pod ktorou boli krídla ukryté. Obliekla si ich a vyletela do vzduchu. Qat pri snahe dievča chytiť padol zo stromu a zomrel.
O niečo poetickejší je príbeh tradovaný v Japonsku. V ňom rybár Hakurioo nájde na pobreží provincie Suruga šaty z peria, ktoré patria nebeskej bohyni. Za odmenu, že jej rybár šaty vráti, mu lietajúca kráska zatancuje najúžasnejší nebeský tanec a zaspieva najvznešenejšiu pieseň, aké si človek dokáže predstaviť.
Z Číny zase pochádza legenda Pávie dievča, v ktorom si princ Čaušutun vezme Namaronu, ktorá na seba berie podobu pávice.
Labutie jazero s choreografiou R. Nurejeva v SND. Scéna z 1. dejstva (zdroj: Juraj Žilinčár)Grécka mytológia prináša labutí príbeh s diametrálne odlišnou fabulou než už spomenuté príbehy. Tragický mýtus rozpráva o krásnom kráľovi Kyknosovi, synovi boha Apolóna. Arogantný kráľ požaduje od oddaného Fyliosa ako znak lásky a vernosti splnenie troch skúšok. Fylios všetky skúšky splní, ale pri poslednej úlohe odmietne vydať kráľovi býka. Nahnevaný a sklamaný Kyknos skáče z útesu do jazera. Jeho otec boh Apolón, ktorého zrod bol na ostrove Delos korunovaný krúživým letom labutí, Kyknosa pred dopadom do jazera premení na labuť, čím mu zachráni život.
S motívom labutí či hrdinami zakliatymi do ich podoby sa stretávame aj v európskych rozprávkach. Najznámejšie sú tie od bratov Grimmovcov a Hansa Christiana Andersena. Šesť labutí Grimmovcov sa od Andersenových Divých labutí líši z obsahovej stránky azda len počtom zakliatych bratov do podoby labute a menami hlavných postáv.
Ani slovanská slovesnosť nie je na labutie príbehy skúpa. V kontexte libreta Labutieho jazera nachádzame paralelu v ruskej ľudovej rozprávke Biela kačka, v ktorej čarodejnica premení princeznú na kačicu a sama si vezme jej podobu, aby oklamala princa.
V inej slovanskej rozprávke chce Michail Ivanovič zastreliť labuť, ale tá k nemu prehovorí a premení sa na krásnu devu. Chce ju pobozkať, ale ona ho upozorňuje, že je neveriaca a nehodná. Ak ju však vezme do svätého mesta Kyjev a prijmú ju cirkvi, môže ju bozkávať, koľko len chce.
Z Írska pochádza Legenda o deťoch kráľa Líra, v ktorej macocha zo žiarlivosti premení troch bratov na labute. Rozprávka vznikla v čase kristianizácie Írska a mieša sa v nej kresťanský odkaz s keltskou mytológiou.
Z južného Nemecka pochádza príbeh o hessenskom poľovníkovi, ktorý poľuje na labuť. Tá sa premení na krásnu dievčinu a rozpovie mu, že je zakliata. Z kliatby ju môže vyslobodiť, len ak každú nedeľu počas jedného roka bude odriekať Otčenáš, ale nikomu o nej nesmie povedať. Poľovník jej prisahá vernosť, no nedokáže udržať tajomstvo a labuť navždy stratí.
Inšpiráciou pre Labutie jazero mohla byť aj rozprávka Ukradnutý závoj od Johanna Karla Augusta Musäusa. V nej sa rytier Benno zamiluje do stvorenia, ktoré vďaka čarovnému závoju berie na seba podobu labute. Benno sa rozhodne závoj vziať, aby mu nymfa neunikla. Čaká ju pri jazere neďaleko Zwickau, no pri pokuse zobrať jej závoj ju vyplaší a nymfa odletí.
Mnohé zo spomenutých mýtov vykazujú podobnosti s libretom Labutieho jazera. Nájsť konkrétny inšpiračný zdroj nie je možné, pravdepodobne ide o derivát pozostávajúci z viacerých príbehov. Pôvod príbehu Labutieho jazera tak ostáva naďalej záhadou.
Labutie jazero v SND: Scéna zo 4. dejstva (zdroj: Juraj Žilinčár)Dlhá cesta k úspechu
Labutie jazero začalo písať svoju históriu v roku 1875, keď si riaditeľ Cárskych divadiel v Moskve Vladimir Petrovič Begičev objednal u Čajkovského nový balet.
Skladateľovi práca trvala takmer dva roky a Čajkovskij pri komponovaní použil materiál zo svojej nedokončenej opery Ondine (záverečné dueto z opery je identické s bielym adagiom z druhého dejstva baletu).
Nezodpovedanou otázkou ostáva, odkiaľ pochádza námet baletu. Jedna z teórií sa opiera o cestu skladateľa po Porýní posiatom stredovekými hradmi, ďalšia spomína skladateľovu inšpiráciu Musäusovým Ukradnutým závojom, iná sa odvoláva na spomienky jeho synovca Ivana, ktorý tvrdil, že Piotr Iľjič im ešte v detstve skomponoval krátky balet Jazero labutí.
Čajkovského meno sa však v súvislosti s libretom na žiadnych dokumentoch neuvádza. Zachované materiály z premiéry baletu dokonca neuvádzajú mená autorov libreta vôbec.
Napriek tomu, že dnes sú za autorov libreta považovaní Vladimír P. Begičev a Vasilij F. Gelcer, najnovšie vedecké skúmania pracujú s teóriou, že autorov bolo pravdepodobne viac.
Americký muzikológ Roland John Whiley verí, že s Begičevom na ňom pracovali Čajkovskij, Július Reisinger (choreograf), Karl Valts (šéf mechaniky Veľkého divadla) a Konstantin Šilovskij (autor viacerých libriet).
Premiéra Labutieho jazera sa konala 20. februára 1877 v moskovskom Veľkom divadle. Nevieme, ako pôvodná choreografia vyzerala, ale kritici hodnotili tance ako slabé a gymnastické, labutie scény ako monotónne a bez fantázie.
Choreografovi sa údajne nepodarilo uchopiť Čajkovského hudobno-psychologickú drámu. Do úvahy treba vziať aj vkus vtedajšieho publika, ktoré očakávalo od baletu menej drámy a viac živých tancov. Pod neúspech premiéry sa podpísala aj „lacná“ scénická výprava a obsadenie nie práve populárnej Poliny Karpakovej do postavy Odetty.
Labutie jazero v SND: Scéna zo 4. dejstva (zdroj: Juraj Žilinčár)Chvíľa blaženého šťastia
Tri roky po neúspešnej inscenácii uviedli v Moskve Labutie jazero v choreografii Belgičana Josepha Hansena. Jeho dramaturgická osnova obsahovala aj Ruský tanec, ktorý však choreograf pri obnovenej premiére v roku 1882 nahradil tanečným číslom Cosmopolitana na hudbu Césare Pugniho. Hansenova inscenácia sa hrala do roku 1883.
V roku 1888 uviedli druhé dejstvo baletu v choreografii Augustína Bergera na výnimočnom koncerte venovanom skladateľovi v Prahe. Po koncerte Čajkovskij v liste svojej rodine napísal, že prežil chvíľu blaženého šťastia.
Rovnaké dejstvo uviedli aj rok po Čajkovského smrti – v roku 1893 na spomienkovom predstavení v petrohradskom Mariinskom divadle. Labutiu princeznú Odettu v choreografii Leva Ivanova stvárnila Pierina Legnani. Nová choreografia i interpretácia sa stretli s mimoriadne pozitívnymi ohlasmi laickej i odbornej verejnosti. Úspech druhého dejstva viedol k inscenovaniu novej verzie baletu, ktorá mala premiéru v roku 1895 v Petrohrade.
Petrohradská petipovsko-ivanovovská verzia priniesla zásadné prepracovanie pôvodného diela. Vladimir Begičev a Vasilij Gelcer prepísali libreto, pôvodná Čajkovského psychologická dráma ustúpila čarovnej rozprávke.
Novému libretu sa musela prispôsobiť aj hudba. Čajkovského brat Modest v spolupráci s Riccardom Drigom výrazne upravili hudobnú partitúru, niektoré skladby pridali, iné škrtli, vznikla nová orchestrácia. Choreografiu vytvorili Marius Petipa (1. a 3. dejstvo) a Lev Ivanov (labutie dejstvá + čardáš, tarantela).
Osemnásť rokov po premiére a dva roky po skladateľovej smrti sa Labutie jazero ako celovečerný balet dočkalo zaslúženého úspechu. Vďačí zaň predovšetkým nádhernej muzikálnej a na javiskovú kresbu bohatej choreografii Leva Ivanova v takzvaných labutích dejstvách.
Úspech petipovsko-ivanovovskej inscenácie odštartoval novú kapitolu baletného titulu, ktorý sa v priebehu 20. storočia udomácnil na divadelných scénach celého sveta.
No dielo neostalo zakonzervované a vyvíjalo sa ďalej. Takmer každý z inscenátorov klasických verzií diela sa síce odvolával na petipovsko-ivanovovský variant, no takmer každý hľadal jeho novú podobu, a to pohybovú alebo ideovú, prinášal nový hudobný či dramaturgický koncept, robil zmeny.
Vďaka obrovskému množstvu verzií zvyknú Labutie jazero označovať ako dielo, ktoré je stále vo vývoji. Z Labutieho jazera sa stal fenomén, ktorého umelecký vývoj je stále živý.
Labutie jazero v SND: Olga Chelpanova (Odetta), Viacheslav Kruť (Princ Siegfried) (zdroj: Juraj Žilinčár)Nurejevova viedenská verzia
Uvedením vlastnej verzie Labutieho jazera v roku 1964 otvoril Rudolf Nurejev novú kapitolu klasického baletu. I keď pre mladého, len 26-ročného tanečníka bolo inscenovanie najznámejšieho baletného titulu iba druhou choreografickou skúsenosťou, do Viedne prišiel s jasnou predstavou.
„Myslím si, že hlavnou postavou je princ, nie labuť. Ona je len jeho odrazom. Labutie jazero je príbehom z obdobia romantizmu. Je to sen o ideálnej žene, útek z reality, pokus vtesnať ideál do reality, ktorý vedie ku katastrofe," opisoval choreograf svoju víziu.
Takto poňatá koncepcia vniesla do čisto romantickej rozprávky úplne nový rozmer. Zameranie na postavu princa Siegfrieda a nie na nešťastie zakliatej Odetty postavilo do popredia myšlienku idealistického boja človeka proti silám, ktoré sú mocnejšie ako on sám.
Nurejev sa teda zameral na postavu Princa Siegfrieda bez toho, aby zásadne menil dejovú líniu diela. Eliminoval postavu princovho priateľa Benna, ktorá sa vyskytuje v západných naštudovaniach diela, aj postavu šaša, ktorá je súčasťou sovietskych verzií.
Zo Siegfrieda, formálneho sekundanta dominantnej postavy labute, urobil plnohodnotnú rolu s hĺbavým a jemne melancholickým charakterom.
Rešpektujúc tragický charakter hudby a s cieľom naplniť jednu z hlavných ideí romantických baletov – snahu muža získať ženu predstavujúcu nedosiahnuteľný ideál – prinavrátil sa sčasti k pôvodnému libretu, a teda k nešťastnému koncu.
No kým podľa originálneho libreta zomiera princ aj Odetta, Nurejev nechal na záver umrieť len princa. Fatálnym koncom hlavného hrdinu podčiarkol nerovný boj človeka s vlastnou túžbou a zvýraznil kontrast medzi raciom a emóciou, snom a realitou. Odlietajúca labuť ako symbol ženského ideálu ostáva naďalej podnecovať fantáziu smrteľníkov.
Akokoľvek revolučná by sa Nurejevova koncepcia mohla zdať, pravdou je, že ideovo nadväzovala na pokrokové spracovania choreografov Vladimira Burmeistra a Johna Cranka.
Choreografický koncept novej verzie vychádzal čiastočne zo sovietskej redakcie Konstantina Sergejeva z roku 1950, ktorú Nurejev poznal z Leningradu, a z anglickej verzie, ktorá vznikla na základe tanečnej notácie pôvodnej petipovsko-ivanovskej choreografie, ktorú na Západ priniesol ruský emigrant Nikolaj Sergejev.
I keď niektoré pasáže baletu prešli radikálnymi zmenami, Nurejev sa kvôli vnútornej petipovskej logike nedotkol základnej štruktúry diela.
Novú veľkolepú inscenáciu baletu Labutie jazero uvedie Balet SND v aktuálnej sezóne v dvoch hracích blokoch: v premiérovom bloku v novembri a pred záverom 104. sezóny v máji 2024.
