Hral už ako dieťa, je odchovancom Detskej rozhlasovej dramatickej družiny. Herec IVAN ŠANDOR sa dlho nevedel nájsť, stále mal pocit, že by mal niečo dosiahnuť, no po nedávnej päťdesiatke už môže povedať, že trpezlivosť je lepšia vlastnosť.
Vďaka dabingu dostal nálepku: ten, čo daboval Joeyho v Priateľoch. Mnoho rokov sa ho všetci pýtali, čo s ním má spoločné. „Nič. Vôbec nič,“ odpovedá so smiechom. To je herectvo. Po rokoch má teraz pocit, že sa situácia preklápa a začína byť pre každého Imrich z Dunaja.
O úspechu seriálu nepochyboval, o dobu, v ktorej sa odohráva, sa vždy dosť zaujímal. Nielen preto, že má rád dejiny, ale aj preto, že sa bytostne dotýka jeho rodiny – najmä svokra Pavla Traubnera.
Hovorí, že história sa opakuje, politici sa správajú rovnako ako pred sto rokmi a voliči tiež.
Imrich Bočkay, ktorého hráte v seriáli Dunaj, k vašim službám, povedal nedávno manželke vetu: „Presne takto vyzerá zlo, drahá moja, chrániš len svoju rodinu, svoj podnik, iní ťa nezaujímajú.“ Dosť ma prekvapil, zo začiatku sa nezdalo, že by to bol taký silný charakter, ktorý teraz navyše spolupracuje s odbojom. Ešte nás táto postava niečím prekvapí?
Nemôžem vám povedať, ako sa to bude vyvíjať, ale áno, stále prekvapuje. Doteraz to bol len ironický šľachtic, ktorý si užíva manželkine peniaze a glosuje rodinné či iné situácie, teraz trochu zvážnel.
Herec Branislav Deák: Mám ľudí rád. Často ich prekvapí, keď sa s nimi porozprávam Čítajte Keď ste minulý rok do tej roly išli, tušili ste, že sa bude takto vyvíjať?
Nie, scenáristi alebo storylineri to píšu postupne, hoci od začiatku boli náznaky, že je to charakter. Že pôjde až takto do odboja, som netušil, ale to je fajn.
Mnohí ľudia prirovnávajú obdobie, v ktorom sa odohráva seriál, k súčasnosti, že opäť robíme tie isté chyby. Ako sa na to pozeráte vy, teraz po voľbách?
Zo skúsenosti vieme, že história sa opakuje. Ešte v Trnavskom divadle som hral v Stodolovej inscenácii Čaj u pána senátora, ktorá sa odohráva pred sto rokmi v začiatkoch československej demokracie. Poslanci, ktorí boli kadejako zvolení, si išli po svojej moci a absolútne ich nezaujímalo, že majú vykonávať službu národu, išlo im len o vlastný prospech.
Musím povedať, že sa mi javí, že teraz je to veľmi podobné, samozrejme, nie zo všetkých strán, ale je to opakujúca sa história.
Aj Slovenský štát?
To bola asi extrémna situácia, Slovenský štát bol pod vplyvom Nemecka, preberal od nich zákony, bola to diktatúra, nie demokratická krajina v dnešnom slova zmysle.
Čo sa týka dneška, ľudia si takto, bohužiaľ, zvolili. Pretože ľudia volia podľa emócií, a to tiež nie je nová vec. Stačí si spomenúť na americké prezidentské voľby, Kennedy versus Nixon, kde Nixon viedol v prieskumoch až do chvíle, keď sa uskutočnil vôbec prvý predvolebný televízny duel.
Kennedy voľby napokon vyhral a odborníci tvrdia, že to bolo práve vďaka tomuto vysielaniu. Sedel rovno na stoličke, bol mladý, usmieval sa, Nixon bol zhrbený, nevyzeral v telke dobre. Pritom nebol hlupák, bol vzdelaný človek.
Je to zvláštne, že keď ideme k automechanikovi alebo k lekárovi, nevyberáme si podľa emócie, ale podľa toho, či je kvalitný, šikovný, odborne zdatný. A pri politikoch, na ktorých závisí osud celej krajiny, tento racionálny kľúč nepoužívame. Potom to niekedy takto dopadne.
Mimochodom, ja som čítala prieskum, že aj lekárov posudzujeme emocionálne. Na lekárov, ktorí sú milší, ľudia podávajú menej trestných oznámení, aj keď urobili rovnakú alebo horšiu chybu ako chladní odborníci.
Moja manželka je lekárka, takže o tom niečo viem. Myslím, že ten prvý dojem je síce silný, ale potom už ideme na to racionálne: Tento automechanik bol milý, ale povedal mi kamoš, že jeho auto mu neopravil dobre, tým pádom sme už ovplyvnení rozumom a to je dobre.
Keď spomínate manželku, nemôžem sa neopýtať na jej rodičov, manželov Traubnerovcov. Ako reagujú na seriál Dunaj?
