Fotograf Rudo Prekop: Nechcel som byť celebrita, potreboval som čas na tvorbu

Fotograf RUDO PREKOP na seba upozornil už ako tínedžer, keď študoval Strednú umelecko-priemyselnú školu v Košiciach. So spolužiakmi vyvolali v roku 1977 taký rozruch svojou výstavou, že si na nich posvietila aj ŠtB. Najprv im výstavu zrušili a potom ich vypočúvali, kto za ich projektom stojí. Nechceli uveriť tomu, že všetko pochádza z ich hláv.

Na FAMU v Prahe sa stal súčasťou Slovenskej novej vlny fotografov a výstavu Hra na štvrtého, ktorú dal v roku 1986 dokopy s Michalom Pacinom a Tonom Stanom, prirovnávali k dadaizmu vo vizuálnom umení. Teraz ju môžu vidieť návštevníci Mesiaca fotografie.

Po revolúcii sa množstvo jeho kolegov začalo venovať reklamnej oblasti. „My sme vtedy s Michalom Cihlářom jazdili za lístky na vlak do Medzilaboriec prebojovávať myšlienku zriadenia Warholovho múzea,“ spomína Prekop.

Nie že by sa na reklamu pozeral cez prsty, nemal na ňu čas. Pracoval na vlastných projektoch a navyše veľa vystavoval. Ako pripomína, v 90. rokoch bol hlad po československom umení. A keď už toho bolo priveľa, tak z tohto vlaku vystúpil. „Nechcel som byť celebrita, potreboval som si v prvom rade vyhradiť čas na svoju vlastnú tvorbu, mať na to svoj priestor a pokoj.“

Jednou z ústredných tém aktuálneho ročníka Mesiaca fotografie je rozdelenie spoločnej republiky Česka a Slovenska. Vy ste rodák z Košíc, kde ste aj študovali strednú školu, ale hneď po nej ste zakotvili v Prahe. Ako ste to rozdelenie republiky vnímali?

Od osemnástich som žil v Prahe, ale všetko príbuzenstvo som mal na Slovensku. Zmaturoval som za dramatických okolností na umeleckej priemyslovke v Košiciach. V roku 1977 sme tam zorganizovali výstavu, ktorú nám ŠtB po 24 hodinách zavrela. Vyšla o tom aj kniha Zakázaná výstava. Vtedy vyhodili zo školy Dana Pastirčáka a ja som doštudoval s odretými ušami, s podmienečným vylúčením. V Košiciach som nemal možnosť zamestnať sa a aby som nemusel ísť na dva roky na vojenčinu, odcestoval som na odporúčanie môjho vtedajšieho pedagóga Iva Gila, absolventa FAMU, do Prahy. Tam som sa zamestnal v Krátkom filme ako asistent kamery. Odvtedy som v Prahe.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Od Lasicu po Pink. Mesiac fotografie ukáže snímky ŠtB aj Bryana Adamsa Čítajte 

Takže vás rozdelenie zasiahlo.

Samozrejme, mne to pripadalo absurdné. Keby sa vyhlásilo referendum, dopadlo by proti rozdeleniu federácie. Ak bol Mníchov rozhodovaním o nás bez nás, tak toto bolo podobné. Politické reprezentácie, respektíve ich lídri sa rozhodli a nikto sa nepýtal na názor ľudí. Veľká časť populácie sa tak cítila podvedená. Ja som k nej patril tiež.

Viem si predstaviť, že Praha vám ponúkla množstvo tvorivých podnetov. Ale nekládlo vám to mesto aj odpor, nevzpieralo sa vám? Aká bola tá vaša prvotná pražská skúsenosť?

Nebola jednoduchá. Prišiel som z Košíc, zo slušného stredostavovského rodinného zázemia ako 18-ročný človek s hlavou plnou ideálov o umení a živote. V Prahe som dostal ľadovú sprchu. Bola to džungľa, kde sa nikto s nikým nemazná. Počnúc otrasnými skúsenosťami na privátoch. Prosto tvrdá škola života. Keď sa mi na druhý pokus podarilo dostať na FAMU, zásadne sa to zmenilo. Prechodom do školy a na internát som sa dostal do sociálnej bubliny, medzi svojich, k ľuďom rovnakej krvnej skupiny.

Princíp výstavy Hra na štvrtú je vo fotografii celkom nový. Štvrtý je divák. Má dotvárať, čo mu autori ponúkajú. Z tretín tela treba zostaviť postavu. Každú časť nafotografoval jeden autor, hlavy Michal Pacina, trupy Rudo Prekop a nohy Tono Stano. Výstavu možno vidieť v Stredoeurópskom dome fotografie v Galérii Profil. (zdroj: Mesiac fotografie)

FAMU je taký svet vo svete. Dodala vám škola sebavedomie v Prahe?

Šéf katedry Ján Šmok vymyslel taký sofistikovaný systém prijímania študentov, že sa hodnotili zvlášť českí, slovenskí a zahraniční adepti. Ak by sa hodnotili českí a slovenskí spolu, nemuselo to dopadnúť v náš prospech. Profesor Šmok nám takpovediac spravil cestičku. Záujem o FAMU bol totiž enormný, veď to bola jediná vysoká škola v Československu, kde sa vtedy dala študovať fotografia. Dostať sa tam bolo takmer z kategórie sci-fi. Pražania mali výhodu, mali lepší prístup k technike, často to boli aj deti rodičov z brandže.

Študijný program na FAMU bol taký nahustený, že sa to s tým súčasným ani nedá porovnať. Viem to, lebo tam učím. Prvé dva roky sme ako študenti kmitali na trase internát-škola, museli sme makať, aby sme ten program zvládali.

Do akej miery bolo pre vás určujúce, že na FAMU študovala aj silná slovenská vetva fotografov, ktorú neskôr začali označovať ako Slovenská nová vlna? A bola to skôr voľná partia kamarátov, alebo ste tvorili pevnejšie zoskupenie s vytýčenými pravidlami a tvorivými cieľmi?

Množstvo vecí v kumšte vzniká ako vedľajší produkt, náhodou. Miro Švolík tvrdí, že termín Slovenská nová vlna som vymyslel ja. Počúvali sme novú hudobnú vlnu z New Yorku, a tak som možno na nejakom žúre prehlásil, že keď oni môžu byť novou americkou vlnou, prečo by sme my nemohli byť slovenská nová vlna. A ono sa to ujalo.

Samozrejme, boli sme kamaráti, ktorí sa delili o študijný program aj o súkromie. Bolo to navzájom prepojené. Zásadný rozdiel v porovnaní s dneškom bol ten, že všetci sme si veľmi vážili, že na tej škole sme. Chceli sme robiť a mali sme spontánny ťah na bránu. Dnes je tam tretina ťahúňov, druhá tretina sa len vezie a tretej je to jedno.

FAMU ste študovali už v osemdesiatych rokoch, kým na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach ešte v predchádzajúcej dekáde. Pre spomínanú výstavu z roku 1977 ste pocítili aj tvrdú ruku ŠtB. Vystrašilo vás to? A keď ste si na to neskôr spomenuli v Prahe počas štúdia na FAMU, neťahalo vás to chvíľami k autocenzúre?

To, čo sa udialo na umeleckej priemyslovke v Košiciach, sa už nikdy nezopakovalo. Teraz je 50. výročie vzniku tej školy a práve jedna moja fotografia, ktorá patrila k „obľúbeným“ medzi eštebákmi, je teraz headlinom celých osláv.