Mal vlastnú predstavu o tom, ako by mala angličtina znieť. Joseph Conrad sa stal priekopníkom anglickej prózy

Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.

Keď v roku 1998 porota zložená z renomovaných kritikov a literátov zostavovala pre Modern Library zoznam najlepších po anglicky napísaných románov 20. storočia, najpočetnejšie zastúpeným autorom v tomto rebríčku nebol Hemingway, Joyce či Orwell.

Bol to cudzinec, ba čo viac – cudzinec, ktorý do svojich dvadsiatich rokov nevedel povedať po anglicky prakticky nič a základy nového jazyka sa učil od jednoduchých námorníkov a rybárov.

Volal sa Józef Teodor Konrad Nałȩcz-Korzeniowski, do dejín anglickej literatúry však vstúpil ako Joseph Conrad.

Conrad nie je v dejinách literatúry ojedinelý prípad imigranta, ktorý svojím cudzokrajným cítením obohatil jazyk a literárnu tradíciu hostiteľskej krajiny. Do spomínaného rebríčka sa okrem neho dostal aj budapeštiansky rodák Arthur Koestler či Rus Vladimir Nabokov.

Conradov prípad je však napriek tomu výnimočný. Keď svojmu anglickému priateľovi Edwardovi Garnettovi čítal zo svojich rukopisov, Garnett mu veľakrát vôbec nerozumel.

Nešlo len o to, že Conrad mal po celý život veľmi výrazný poľský prízvuk a často vo svojich románoch používal slová, ktoré vyčítal z Byrona alebo zo Shakespeara, no nikdy ich nepočul vyslovené nahlas.

Podľa svedectiev viacerých priateľov Conrad robil aj v pokročilom veku pri rozprávaní doslova školácke chyby – anglické „the“ vyslovoval ako „d“, plietol si „w“ a „v“ a v slovách ako „those“ alebo „these“ vyslovoval aj koncové „e“.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Stačí jedna nadávka a všetko bude inak. Gogoľova poviedka ukazuje, ako vznikajú vojny Čítajte 

Toto neporozumenie bolo obojstranné – Conrad často nerozumel „anglickej“ angličtine. Keď mu predčítala jeho anglická manželka Jessie, mal problémy rozumieť jej výslovnosti a hneval sa na ňu, že rovnako „ako všetci Angličania“ prehĺta slová.

Conrad mal skrátka vlastnú predstavu o tom, ako by mala angličtina znieť. Napriek tomu sa stal priekopníkom modernej anglickej prózy.

Kolonializmus

Conrad sa preslávil najmä románmi, ktoré reflektovali koloniálny svet prelomu 19. a 20. storočia a jeho problémy. Ako námorník s ním mal skúsenosti z prvej ruky.

Keď sedemnásťročný Conrad odišiel z rodnej Ukrajiny, slúžil takmer dvadsať rokov ako námorník pod francúzskou, neskôr britskou vlajkou. Na svojich cestách do Austrálie, juhovýchodnej Ázie a Afriky sa dôverne zoznámil s dedičstvom britského, holandského, belgického či francúzskeho kolonializmu.

Práve tieto skúsenosti sa stali jeho dominantným inšpiračným zdrojom. Vo svojich knihách zobrazil kolonializmus európskych impérií, ktorý pod vlajkou pokroku a civilizačnej misie prinášal do kolónií často len vykorisťovanie, drancovanie zdrojov a organizované násilie.

Román Pred očami Západu však reflektuje ešte ranejšiu Conradovu skúsenosť; skúsenosť nielen jeho samotného, ale celej jeho rodiny a národa; skúsenosť s iným druhom imperializmu – s imperializmom cárskeho Ruska.

Daniel Fischer a Richard Stanke v novej inscenácii SND Pred očami Západu (zdroj: Vladimír Kiva Novotný)

Syn poľských vlastencov

Conrad pochádzal z radov poľskej vlasteneckej šľachty. Po tom, čo si tri mocnosti – Prusko, Rusko a Rakúsko-Uhorsko – na konci osemnásteho storočia rozdelili jeho vlasť, Conradova rodina sa ocitla v časti anektovanej Ruskom.

Korzeniewskí sa pasívne nezmierili s osudom svojho utláčaného národa a opakovane sa zapájali do rôznych rebélií, povstaní a sprisahaní proti cárovi. Viacerí z nich na to doplatili smrťou, väzením alebo vyhnanstvom.

Dotklo sa to aj malého Conrada – keď mal budúci spisovateľ päť rokov, jeho otec Apollo bol za účasť na sprisahaní odsúdený na vyhnanstvo na severe Ruska. Hoci toto vyhnanstvo netrvalo dlho, podpísalo sa na zdraví Conradových rodičov. Jeho matka zomrela na tuberkulózu, keď mal Conrad osem rokov, otec skonal na tú istú chorobu o štyri roky neskôr.

Keď Conrad dospel, stáli pred ním tri možnosti, ako sa vyrovnať so situáciou vo svojej vlasti – odpor, kolaborácia alebo emigrácia. Vybral si tretiu.

Aj v zahraničí však naňho dopadal tieň ruského impéria – ruský konzul mu odmietol vydať povolenie, aby sa mohol plaviť vo francúzskom obchodnom loďstve, čo Conradovi poriadne skomplikovalo život.

Je preto pochopiteľné, že Conrad bol voči ruskému impériu a širokej ruskej duši ako takej – mierne povedané – podozrievavý. A práve túto národnú, rodinnú i osobnú skúsenosť s ruským impériom sa rozhodol zachytiť v románe Pred očami Západu.

Inscenácia Pred očami Západu bude mať premiéru v SND 18. novebra. (zdroj: Vladimír Kiva Novotný)

Inšpiračné zdroje

Conradov román je jeho bojom s témami veľkých ruských spisovateľov.

Poľský spisovateľ sa hneval, keď ho v Anglicku porovnávali s Dostojevským. Podobne ako Nabokov či Kundera neznášal jeho groteskný bestiár temných a mnohokrát vyšinutých a exaltovaných postáv.

V románe Pred očami Západu však na jeho témy nadväzuje a rozvíja svoju polemiku s ruským spisovateľom. V prvom rade je to výberom námetu.

Conradovou bezprostrednou inšpiráciou na napísanie románu bol atentát, ktorý v roku 1904 spáchal študent Jegor Sozonov na ruského ministra vnútra a bývalého veliteľa cárskej ochranky Vjačeslava von Pleveho.

Atentát prebehol podobne, ako je to opísané v Conradovom románe – atentátnik hodil do idúceho koča bombu. Von Pleve zraneniam po niekoľkých dňoch podľahol. Sozonova chytili, ale na rozdiel od Conradovho Haldina ho nepopravili, ale deportovali na Sibír, aby si tam odpykal doživotný trest. Po šiestich rokoch spáchal na protest proti tvrdému zaobchádzaniu s väzňami samovraždu.

Conradov román má však pravdepodobne ešte aj iný predobraz. Na konci šesťdesiatych rokov sa v Ženeve, dejisku románu, zdržiaval Sergej Nečajev, anarchista a spolupracovník slávneho ideológa anarchizmu Michaila Bakunina.

V roku 1869 sa Nečajev vrátil do Moskvy, aby tam založil pobočku ilegálnej organizácie. Jeden z členov organizácie Ivan Ivanov nesúhlasil s Nečajevovými myšlienkami a z organizácie vystúpil.

Nečajev sa bál zrady, a preto ho spolu s ďalšími revolucionármi zastrelili a cez dieru v ľade hodili do jazera. Nečajev potom utiekol späť do Ženevy.

Nepriamym dôkazom, že práve tento príbeh inšpiroval Conrada pri písaní Pred očami Západu, je skutočnosť, že po návrate do Ženevy mal Nečajev veľký vplyv na dcéru ruského spisovateľa, filozofa a revolučného demokrata Alexandra Gercena.

Keďže Gercen bol nemanželským synom nemeckej matky (jeho priezvisko bolo odvodené od nemeckého spojenia „Kind des Herzens“ – dieťa lásky), v krajinách hovoriacich po nemecky používal priezvisko Herzen. Jeho dcéra Natália sa teda volala Natália Herzenová, čo nápadne pripomína meno hlavnej predstaviteľky Conradovho románu Natálie Haldinovej.

Nečajevova história sa stala predobrazom Dostojevského románu Diablom posadnutí. Conrad v Pred očami Západu predostiera z pohľadu Poliaka a naturalizovaného Angličana svoju verziu príbehu.

Kým Dostojevskij sa sústredí len na ničivú silu samozvaných revolucionárov, Conrad sa pokúša zachytiť ničivú silu aj na druhej strane – v mocenskom establišmente cárskeho samoderžavia, a kladie si otázku, či táto temná deštrukcia nie je zakorenená v oveľa hlbších vrstvách ruskej spoločnosti, než sú povrchové protirečenia politických a svetonázorových presvedčení.

„Divokosť a imbecilita autokratickej vlády, ktorá odmieta všetku zákonnosť a v skutočnosti sa zakladá len na úplnom morálnom anarchizme, vyvoláva nemenej imbecilnú a krutú odpoveď čisto utopického revolucionárstva, šíriaceho deštrukciu akýmkoľvek prostriedkom, ktorý mu príde pod ruku, v podivnom presvedčení, že po páde ľudskej inštitúcie bude nasledovať aj fundamentálna zmena sŕdc,“ píše Conrad a pesimisticky dodáva: „Títo ľudia neboli schopní vidieť, že všetko, čo môžu urobiť, je len zmena mien. Utláčatelia i utláčaní sú všetci napospol Rusi.“

Irónia dejín

Iróniou dejín je, že u anglických čitateľov román prepadol.

Conradovi ľavicoví priatelia, ktorí sympatizovali s ruskými revolucionármi a ich myšlienkami, mu vyčítali rusofóbiu a zaujatosť proti revolúcii.

Paradoxne, ako Conrad píše vo svojich poznámkach k románu, „zadosťučinenie som získal až o šesť rokov neskôr, keď som sa prvýkrát dopočul, že kniha sa v Rusku dočkala všeobecného uznania a bola tam opakovane vydaná v nových vydaniach“.

Daniel Fischer v inscenácii Pred očami Západu v SND (zdroj: Vladimír Kiva Novotný)

Autor: redakcia SME Národné