Titulky do filmov by mali robiť len nepočujúci ľudia. Cítia zvuk a vedia ho opísať, hovorí nepočujúca režisérka

Vo svojom filme opisuje následky lúpeží na amerických školách. Zlodeji si vybrali nezvyčajný terč – hudobné nástroje – tuby. Publiku však ponúka pohľad na krádeže tak, ako by to neočakávali. Film totiž ukazuje mnohorozmerný pohľad na život s poruchou sluchu a predstavuje divákom svet neznámych a vzrušujúcich zvukov.

Nepočujúca režisérka ALISON O'DANIEL mala so svojím filmom dva ciele: chcela, aby ľudia zažili počas sledovania pocit nevedomosti a zmätenosti. „Pre mňa ako človeka so sluchovým postihnutím je to totiž moja každodenná skúsenosť a chcela som, aby to zažilo aj publikum, ale aby nevstalo a neodišlo,“ hovorí pre SME režisérka.

Druhým cieľom bolo odovzdať publiku zážitok: chcela, aby bolo vo filme množstvo zvuku, no diváci odchádzali s pocitom ticha. Teraz objavila svoj ďalší cieľ. „Chcem prispieť do diskusie o zdravotnom znevýhodnení. Nič neprikrášľovať, nič nezabaliť do cukrovej vaty, no pridať k tomu ľudskosť,“ hovorí Alison O'Daniel, ktorej film nedávno premietli na medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jeden svet.

Nepočujúci ľudia žijú vo svete počujúcich. Svojím filmom ste chceli, aby diváci vstúpili do sveta nepočujúcich. Aký je to teda svet?

Mojím cieľom skôr je, aby nepočujúci a počujúci ľudia spolunažívali ako rovnocenní a to sa týka aj publika. Nikoho totiž neuprednostňujem: film má dve hlavné postavy, jedna z nich je nepočujúca ďalšia je počujúca. Vo filme sú zároveň ľudia naprieč celý spektrom nepočujúcich.

Sama som niekde v strede. Vyrastala som s počujúcou rodinou a v mojom svete dominujú ľudia, ktorí majú sluch v poriadku. Pre mňa osobne je zaujímavé, že každá skúsenosť so zvukom a sluchom je iná.

Existujú ľudia, ktorí sú úplne nepočujúci, ľudia, ktorí sú nedoslýchaví a učia sa posunkovú reč a integrujú sa do komunity nepočujúcich. Možno aj z pohľadu medicíny počujú lepšie, no stále patria k nepočujúcim. Niekedy neviem ani opísať, aký je tento svet jedinečný a rôznorodý.

Cieľom je, aby všetci v publiku venovali pozornosť nielen zvuku, ale aj diskriminácii na základe nejakého postihnutia.

Vo viacerých rozhovoroch ste spomínali pojem Deaf Gain, ktorého podstata je, že nepočujúci majú čo ponúknuť svetu. Zároveň majú iné kvalitné perspektívy či hodnoty. Je svet otvorený nepočujúcim?

Mám pocit, že sa situácia zlepšuje. Vidím to na nakrúcaní filmu Zlodeji túb, ktoré trvalo 11 rokov. Ak sa pozriem na prvú časť procesu a tú druhú, badám rozdiely.

Napríklad dnes ráno som videla na instagrame človeka, ktorý hovoril o tom, ako je nehorázne, že nepočujúcim ľuďom dávajú stále k dispozícii invalidný vozík. Ten nie je sám osebe urážlivý, ale urážlivá je skôr neochota uznať špecifickosť potrieb ľudí.

Máme pred sebou teda ešte veľa práce. Je toho toľko, čo treba urobiť na mnohých úrovniach od tých praktických až po mentálne nastavenie. Mali by sme tiež odstrániť akúkoľvek hanbu a predsudky okolo ľudí so zdravotným znevýhodnením.

Hoci, myslím si, že v súčasnosti existuje väčšia podpora pre nepočujúcich ľudí než v minulosti: podporujeme deti, aby sa za svoj hendikep nehanbili a aby boli hrdé. Stále však existuje mnoho problémov a to aj v komunite nepočujúcich, ktorí chcú zostať nenápadní.

Aký rozdiel vidíte medzi mladými ľuďmi so sluchovým postihnutím, ktorí začínajú pôsobiť na umeleckej scéne teraz a medzi vlastnými začiatkami?

V súčasnosti je skvelá viditeľnosť. Pred dvoma rokmi som si kupovala pár načúvacích prístrojov a bola som znechutená a šokovaná, že v USA boli väčšinou zacielené na starších ľudí. Pri načúvacích prístrojoch sa najčastejšie používa slovník, že sú diskrétne, človek ich môže ľahko skryť, alebo sú neutrálne.

Ja som však chcela niečo na štýl punk rock, jasne červené! Prezrela som si aspoň osem rôznych značiek načúvacích prístrojov a slovník bol takmer pri všetkých rovnaký. Začala som si to fotiť. Pripadalo mi to nechutné, akoby neexistovali iné možnosti.

Dnes si napríklad online môžete kúpiť rôzne doplnky, napríklad šperky pre načúvacie prístroje. Deti majú rôzny výber naprieč svetlými farbami. Pre mňa ako pre dospelú osobu to však nie je jedna z možností.

Kúpila som si preto červené, ktoré som ozdobila o špirálový tvar. Sú skvelé, milujem ich. Potom som prišla za mojim kaderníkom a povedala mu, že chcem taký strih, aby ich bolo vidieť. Chcem, aby ľudia videli moje uši, nie aby zostali bez povšimnutia.

Prečo?

Hovorím jasne a nezniem ako nepočujúci človek. Preto o mne ľudia neustále pochybujú. Vyzývam teda ľudí so sluchovým postihnutím, aby o svojom hendikepe hovorili, pretože patria tiež do komunity nepočujúcich.

Minulý rok sa stal Troy Kotsur prvým nepočujúcim mužom, ktorý získal Oscara za výkon pre najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe vo filme Coda. Snímka taktiež získala zlaté sošky za najlepší film a najlepší adaptovaný scenár. Je to signál pre nepočujúcich ľudí, že sa im otvára filmový priemysel?

Dúfam. Kotsur bol úžasný a bolo vzrušujúce vidieť, že získal toto ocenenie. Existuje veľa ľudí ako on, napríklad aj Lauren Ridloff, ktorá hrala vo filme od Marvel Eternals, či Alauqua Cox, ktorá hrá v pripravovanom seriáli Echo.

Teší ma to, no ako nezávislá filmárka som k Hollywoodu a jeho hodnotám naozaj skeptická. V konečnom dôsledku tam ide stále len o predaj produktu.