Mamu stratil priskoro, celé jeho dospievanie sa spájalo s násilnosťami. Bono napísal knihu nielen o hudbe

Kto je to Paul David Hewson? Prípadne MacPhisto? Je to autor výroku: „Punk rock ma pleskol po holej riti a ja som začal revať. Takmer v správnej tónine.“ A nie je to len tak hocikto. Pozná ho celý svet. Ako Bona Voxa.

Lenže kto je vlastne Bono?

Tú vetu k obdobiu sedemdesiatych rokov napísal v knihe Surrender: 40 skladieb, jeden príbeh. Vyšla už aj v slovenskom preklade a Bono v nej mapuje celú svoju kariéru spojenú s kapelou U2. Na pozadí pritom sleduje premeny doby, otvára aj svoje súkromie a zachádza až do detstva.

Vyrastal v írskom Dubline a je zjavné, že bol tvrdá hlava. S veľkým egom. Chodil však poctivo do kostola a viera sa s ním spájala neustále. Hoci tvrdí, že celé jeho dospievanie sa zároveň spájalo s násilnosťami. Nielen v Írsku ako takom, ale aj za rohom, za dverami susedov.

Mama mu zomrela veľmi skoro, a to jeho život poznačilo. Po jej smrti ostali traja muži v jednej domácnosti. Na čele s otcom, ktorý práve nebol majstrom emocionálnej podpory. Hoci miloval operu.

Bono to obdobie v knihe briskne okomentoval: „Som zavretý v dome troch mužov, ktorí zvykli kričať na televíziu a teraz kričia na seba. Žijeme v hneve a melanchólii. Žijeme v tajomstve a melodráme.“

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Rolling Stones neprestali valcovať. Daj, nech starí stále veria, že sú mladí, spievajú Čítajte 

U2 ako preoblečená opera

Otcovu záľubu v opere neskôr prirovnáva aj k hudbe U2. Hovorí, že nejde o rockovú kapelu. Že je to vlastne preoblečená opera. „Veľká hudba, veľké emócie pretavené do dobového popu. Na čele s tenorom, ktorý odmieta prijať, že je barytón.“

A zmysel pre sebairóniu potvrdzuje Bono nasledujúcimi vetami: „Malý muž spievajúci obrovské piesne. Kvíli, narieka, snaží sa vysvetliť nevysvetliteľné. Snaží sa vymaniť seba a každého, kto počúva, z väzenia ľudskej skúsenosti, ktorá nevie vysvetliť žiaľ.“

Veľkosť pesničky bola pre neho dôležitá. Pretože sa do nej musel zmestiť jeho citový život. A to, čo nevedel vyjadriť ako vyrastajúci mladík, skončilo v pesničkách U2. „Tie pesničky sa mi stali domovom.“

Ako to v tej kapele mohlo fungovať, keď v nej figurovali také odlišné osobnosti ako Bono a The Edge? Jeden maximalista, druhý minimalista. Jeden napätý a výbušný, druhý pokojný a vyrovnaný („ticho uprostred hluku, svetlo, čo vyžaruje z maľby“).

To, čo ich držalo pokope v dobrom aj zlom, bolo priateľstvo. Priateľstvo celej štvorice. To je jeden z hlavných motívov Bonovho uvažovania o U2.

Najväčšej neistote prepadával vtedy, keď cítil, že v kapele slabne sila priateľstva. Keď sa vzájomné putá z nejakého dôvodu uvoľňovali.

Priznáva, že dokáže byť úspešný jedine v spolupráci. V hudbe je to spolupráca s kapelou, v súkromí jeho manželka Ali.

Bol prísny na seba prísny aj na ostatných. Neraz muselo byť ťažké znášať ho.