Autor je hudobný skladateľ a dirigent, autor hudby k opere Muflón Ancijáš
Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Opera je úžasná. Je pre mňa vrcholom umeleckej štylizácie, kde sa spájajú všetky druhy umenia so svojimi spôsobmi vyjadrovania do jedného diela, aby vyrozprávali príbeh.
A ľudstvo sa od nepamäti učí rozprávaním príbehov. Čím krajšie a pestrejšie je príbeh spracovaný a čím ďalej sa dostane do sveta slobodnej fantázie, kde hranice reality nekladú obmedzenia vo vyjadrovaní, tým silnejšie emócie dokáže uniesť.
Čo už môže byť viac slobodné ako svet, kde sa namiesto rozprávania spieva?
Skomponovať operu trvá dlho. Veľmi dlho. Ten čas života, venovaný napísaniu všetkých tých tisícov nôt, musí stáť za to. A nájsť príbeh, ktorý stojí za to, v ktorého vnútri je ukryté niečo, čo dáva tejto netradičnej a časovo náročnej tvorivej činnosti zmysel, sa nehľadá ľahko.
Braňa Jobusa poznám dlhé roky. Charizma, ktorú dostal do daru, je neprehliadnuteľná, rovnako ako spôsob, akým s týmto darom nakladá.
Vo svojej úlohe obľúbeného rozprávkara sa stal zdrojom nekonečných možností videnia, v ktorom sa svet javí lepší a krajší. A nielen to. Je to aj s návodom, ako to uskutočniť – byť odvážny vo svojich snoch, ale nečakať, že ich niekto splní za teba!
Tak to už je myšlienka, ktorá stojí za všetok ten čas, nádherne strávený pri písaní opery.
Archetypálna téma o odvahe prijať zodpovednosť za to, ako prežijeme svoj život a kam až je možné zájsť na základe vlastného, slobodného rozhodnutia vziať osud do vlastných rúk a plniť si sny.
Písať opery bolo mojím snom, ktorý som začal snívať ešte ako člen skupiny prvých huslí v orchestri Opery SND pred dvadsiatimi deviatimi rokmi. Pri obracaní strán husľových partov Pucciniho, Verdiho či Mozarta som mal pocit, že to nie je ono. Hrám krásnu hudbu, ale nie moju. Takú, ktorú som vymyslel ja.
Kolegyňa huslistka (áno, Gabika, ty) mi raz dala malú kartičku s detským obrázkom, na ktorom bolo napísané: Nesnívajte. Žite! Tak som sa teda rozhodol, že idem žiť to, čo chcem. Dal som výpoveď a robím vlastnú hudbu.
Vydal som sa na dobrodružnú cestu skladateľa na voľnej nohe, pri ktorej som robil všetky druhy hudby, rôzne štýly, žánre, hudby k filmom, divadlám, seriálom, eventom.
Róbert Remeselník, Barbora Obložinská, Andrea Vizvári v opere Muflón Ancijáš (zdroj: Zdenko Hanout)Opera však ostala moja srdcovka. S Viliamom Klimáčkom sme ich napísali veľa. Komické mini opery, pri ktorých divákom tečú slzy od smiechu, aj závažné hlboké diela s náročným obsahom. Niektoré z nich boli uvedené a hrali sa, Cirostratus alebo Haydn večeria s Mozartom, kde je konečne odhalené tajomstvo, prečo Mozart tak skoro zomrel. Niektoré na uvedenie ešte len čakajú.
No sen, o ktorom som už ani nesníval, bol o tom, že moju operu uvedú tam, kam som kedysi patril a budú ju hrať a spievať moji bývalí kolegovia spolu so mnou.
Moja túžba sa naplnila vďaka Muflónovi Ancijášovi, ktorý je proste už taký. Plní si sny. Keď je už raz zhudobnený v opere, tak sa bude hrať rovno v Opere SND a hotovo!
Moje schopnosti hrať na husliach rokmi ochabli a na to, aby som mohol hrať svoju operu znova s kolegami, by som zase musel spraviť konkurz do orchestra a to už by nešlo.
Hlavnou myšlienkou tejto opery však je „byť odvážny vo svojich snoch“. A to chceme deťom (ale aj ich rodičom, lebo nikdy nie je neskoro) predsa touto operou ukázať!
Najlepšie sa niečo ukazuje na príklade. Na živom príklade tvorcov, ktorí si priamo pred divákmi počas predstavenia v reálnom čase plnia sen a sú tam. Pred vami. Jeden dole v orchestrálnej jame a druhý hore na javisku!
Zatiaľ ešte stále žijúci autor opery s dirigentskou paličkou v ruke a tiež stále žijúci autor libreta v úlohe rozprávača.
Takže sen ocitnúť sa znova vedľa kolegov pri mojej opere sa plní. Len nebudem hrať, ale budem kúsok vedľa. Za dirigentským pultom.
Braňo Jobus v úlohe rozprávača v detskej opere Muflón Ancijáš v SND (zdroj: Zdenko Hanout)Som nesmierne vďačný, že tam môžem byť, že mi to bolo dopriate. Len tak môžem prežívať tie nádherné chvíle trémy i napätia spolu s ostatnými hudobníkmi v orchestri a so spevákmi na javisku, vychutnávať si reakcie zo zákulisia (pre skladateľa niet väčšej odmeny, ako keď si jeho melódie a árie spievajú technici v zákulisí spolu so sólistami na javisku). A, samozrejme, najmä reakcie publika, ktoré, keďže je to opera aj pre deti, bývajú o to srdečnejšie a nekompromisne úprimné.
Toto dáva nám autorom tú jedinú správnu odmenu a silu ďalej živiť zabudnuté dieťa v nás, ktoré je ešte stále zvedavé a všímavé. Pripomína nám, že ostať hravým nie je hanba, ale nutnosť prežitia zmysluplného života.
Upozornenie pre divákov: Dilatácia času v opere!
Spomalenie plynutia času na základe špeciálnej teórie relativity, fyzikmi ešte nepreskúmaného javu. V opere sa bežne deje, že čas na javisku beží pomalšie ako v hľadisku. Často sa stáva, že po trištvrtehodine sledovania opery sa pozriete na hodinky a zistíte, že od začiatku ubehlo ešte len sedem minút.
Treba sa mu prispôsobiť a nechať sa ním unášať. Po zosynchronizovaní tohto rozdielu budeme vedieť vnímať a vychutnať si operu a jej nádherný svet naplno.
Laco Cmorej a zbor Opery SND v opere Muflón Ancijáš (zdroj: Zdenko Hanout)
Autor: Slavo Solovic
