„Hudobník má byť otvorený,“ hovorí DAN BÁRTA a jeho kariéra je dobrou ukážkou takejto otvorenosti. Prechádza rôznymi žánrami, objavil sa vo viacerých formáciách, muzikantských kombináciách a projektoch.
Hudbu vníma nadžánrovo. Ak má všetko, čo má mať, je jedno, či ide o džez, rock, alebo celkom iný žáner. „Keď je niečo tupé, nie je to preto, že je to rock alebo dychovka. Ale preto, že je to tupé.“
Priateľstvo v kapele je podľa neho dôležité, ale aj vystupovanie s neznámymi ľuďmi dokáže vďaka hudbe vytvárať bratstvá, hoci krátkodobé. „Priateľstvo je určite super, ale hudba, tá má ešte svoju vlastnú silu. Obrovskú.“
V rozhovore sa dočítate:
- Ako vníma živé vystúpenia a akú úlohu pri nich zohráva publikum,
- či hudbou komunikuje najmä so svetom, alebo najmä sám so sebou,
- ako vníma svoju hudobnú cestu,
- čo robí v obdobiach, keď sa mu hudba vzpiera,
- do akej miery je v rámci kapely nevyhnutné priateľstvo.
Odštartovali ste svoje koncertné turné Nemá éra. Je pre vás vyslovene nevyhnutnosť mať kontakt so živým publikom?
Pre mňa je nevyhnutné mať kontakt so živou, práve tvorenou muzikou. A je super, keď sú pri tom ľudia, lebo je to ešte oveľa napínavejšie.
Takže čo môže publikum na koncerte muzike dať a čo jej môže vziať?
Keď sa nám dostane pozornosti a nejakej spoluúčasti, môže si publikum zobrať všetko, čo mu dáme. Čiže dojmy a pocity, ktoré prenášame pomocou našich pesničiek. Zväčša sa to podarí. Ľudia si pre niečo prídu a my to máme. Čo môže publikum hudbe vziať, to presne neviem, no keby nás otvorene ignorovalo, asi by nám zobralo radosť z hrania. My však hráme ako o dušu spasenú, takže to neriskujeme.
Je pre vás hudba predovšetkým komunikačným kanálom, ktorým vysielate správy svetu, alebo je v prvom rade vašou komunikáciou so sebou samým a zaujíma vás najmä to, čo vám prezradí o vás?
Myslím si, že všetko dokopy. Keď ide o mňa samého, riešim skôr spevácke remeslo. Keď ide o publikum, je to hranie, ktoré nesie nejakú atmosféru, naša hráčska spoluprítomnosť, a nakoniec aj tie správy svetu, keď svet počúva.
To všetko súvisí so živým hraním. Ale mimo koncertov, keď si napríklad vypočujete svoj album, zistíte, že ste vtedy otvárali tie a tie témy, ktoré ste položili do takej a takej atmosféry... Spätne si tak rekonštruujete svoj obraz, čo môže priniesť aj zaujímavé zistenia. Nemávate to tak?
Áno aj. Niekedy to vyzerá tak, že som niečo trafil, niekedy, že som to zbytočne skomplikoval, inokedy, že už som bol len kúsok od zásadného, a niekedy zase, že už som vlastne všetko povedal a iba sa recyklujem. Možno to súvisí aj s tým, čo som mal v ten analytický deň na obed. Napokon snaha byť čo najjasnejším a komunikatívnym ostáva, len sám sa mením. Niečo som ešte neprežil, niečo už, bohužiaľ či vďakabohu, asi druhýkrát neprežijem a tak ďalej. Ale autorská úprimnosť musí byť živá.
Nemáte tendenciu pretvárať svoje staršie skladby na svoj súčasný obraz?
