Huslista Adam Novák: Je radosť vidieť, keď orchester spoločne dýcha

Autorka je PR manažérka SND.

Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.

ADAM NOVÁK je od novej divadelnej sezóny koncertným majstrom v orchestri Opery SND. Hre na husliach sa venuje od útleho detstva, už ako malý vyhrával prestížne interpretačné súťaže.

Ak by si však mal znovu vybrať svoj hudobný nástroj, vraví, že jeho voľba by padla na klavír.

V rozhovore pre SME NÁRODNÉ prezradil nielen to, ktorý nástroj má preňho najkrajší zvuk, ale aj, prečo si vo svojej kariére nevybral sólovú dráhu a čo preňho znamená hra v orchestri.

Aká súčasť vášho života bola hudba?

Pochádzam z hudobnej rodiny, spolu s bratom sme už tretia generácia muzikantov. Moji rodičia sú hudobníci, učili na konzervatóriu. Ja sám som hral na husliach od siedmich rokov.

Otec hral na viole, brat na husliach, maminka na klavíri a často sme spolu doma muzicírovali. Bolo pre mňa veľmi prirodzené takto vyrastať. Hudba tak bola neodmysliteľnou súčasťou nášho rodinného života a ako dieťa som vôbec nevnímal, že by to ostatné deti a moji spolužiaci mali doma iné.

Od malička som totiž koncertoval a tiež som často chodil po súťažiach, takže už na základnej škole som mal individuálny študijný plán.

Aká hudba sa u vás počúvala?

Zaujímavosťou je, že moja maminka korepetovala na konzervatóriu triedu môjho otca, ktorý učil violy, takže absolútne najlepšie poznám klavírne sprievody k violovým koncertom, ktoré som doma počúval ešte bez nástroja.

Treba však povedať, že moji rodičia boli tak široko zameraní a činní ako kantori a hudobníci, že som nemal vyhranené obdobie, ktorým by som sa zaoberal.

Aj preto je dnes môj záber o to širší a nerobí mi problém hrať barokovú hudbu rovnako ako hudbu 20. storočia alebo súčasnú hudbu.

Prečo ste si za svoj nástroj vybrali husle?

Môj brat je huslista a ako starší súrodenec mi vždy imponoval a bol vzorom. Bolo preto pre mňa úplne prirodzené, že som si vybral husle.

Nebola v hre aj viola, keďže váš otec bol violista?

Violu som vyštudoval na konzervatóriu pod vedením svojho otca. Takže áno, v mojom živote bola aj viola.

Čím vás potom husle očarili?

To vám asi ani nedokážem povedať.

Hovorí sa, že je to jeden z najťažších hudobných nástrojov.

Je to pravda. Medzi hudobnými nástrojmi je taká svätá trojica – husle, hoboj a lesný roh. To sú tri najnáročnejšie hudobné nástroje, ktoré keď má človek zvládnuť na profesionálnej úrovni, musí im obetovať naozaj veľmi veľa.

Môj otec študoval violu aj husle u profesora Karla Janečka, ktorý učil na kroměřížskom konzervatóriu, kde som vyštudoval aj ja. Profesor Janeček bol priamy pokračovateľ husľovej školy Otakara Ševčíka, takže mal veľký presah, čo sa týka profesionálnych informácií o virtuóznej technike. Tej som sa v mladosti veľmi veľa venoval aj ja a s mnohými virtuóznymi skladbami som získal rôzne ocenenia na interpretačných súťažiach.

Keď máte v malom meste takého vynikajúceho výsostného kantora, ako je profesor Janeček, tak, samozrejme, má zmysel, aby nadané dieťa išlo priamo k nemu. Ale úprimne vám môžem povedať, že ak by som si mal znovu vybrať hudobný nástroj, bol by to klavír.

Prečo?

Klavírna literatúra je môjmu srdcu veľmi blízka. Aj keď absolútne najkrajší zvuk zo všetkých sláčikových nástrojov má pre mňa určite viola. Jej rozsah sa najviac približuje k ľudskému hlasu. Je to krásny spevný nástroj. Husle majú vo vysokých polohách už trochu príliš exponovaný zvuk.

Huslista Adam Novák popri hraní v orchestri Opery SND vedie aj komorný súbor Ensemble Varietas (zdroj: Foto Jakub Jančo)

Ako mladý hudobník ste vyhrávali súťaže, napokon ste si však nevybrali sólovú kariéru, ako by sa možno mnohým zdalo prirodzené. Prečo ste sa rozhodli byť orchestrálnym hráčom?

Byť sólistom v súčasnosti je chúlostivé, náročné, vyžaduje si to množstvo obety a tiež veľké množstvo šťastia, aby človek nadviazal vhodné kontakty, aby sa nachádzal v správnom čase na správnom mieste.

Mňa vždy veľmi bavila komorná hudba. Už na konzervatóriu som začal hrávať v komorných ansámbloch. Na vysokej škole v Brne sme sa s kolegami zúčastnili na jednej z najvýznamnejších súťaží – Brahmsovej súťaži v Rakúsku a získali sme na nej druhé miesto. Odvtedy sa moja kariéra odvíjala v komornej hudbe a odtiaľ je to do orchestra veľmi blízko.

Šírka záberu a možností u nás inštrumentalistov, ktorí môžeme hrať sólovo, komorne aj vo veľkom orchestri, je neskutočná. V tom máme obrovskú devízu, napríklad oproti klaviristom, ktorí si s orchestrom zahrajú iba ako sólisti alebo len v niektorých skladbách ako súčasť obsadenia orchestra.

Nakoniec musím povedať, že som vo svojej kariére obsiahol všetky možné kategórie, ktoré môže huslista obsiahnuť – hrávam aj sólovo, no zbožňujem komornú hudbu, pretože tam sa človek môže vyjadrovať slobodne a hlavne úprimne. Musíte byť úprimný sám k sebe, musíte byť úprimný aj k svojim kolegom.

A asi najväčšia radosť, keď spojím orchester a komornú hudbu, je to, že princípy komornej hry sa dajú implementovať do orchestrálnej hry a vtedy orchester začne dýchať a začne komunikovať. To ma fascinuje a to ma baví aj v Slovenskom národnom divadle, pretože tu je potenciál veľmi vysoký.

Aké pravidlá či špecifiká má hra v orchestri?

V orchestri funguje hierarchia, to je každému jasné. Nikdy to nie je o tom, že každý hrá sám za seba, všetci máme dielo ako naše spoločné dieťa a hlavným kapitánom je, samozrejme, dirigent.

Ideálom, čo by mohlo byť pri dosahovaní vyššej kvality v súbore, je sila kolektívu a sociálna súdržnosť, nielen kvalitná hra, ale aj kvalitné spoločné súžitie, aby sme sa mali dobre. Keď sa máme dobre, budeme dobre hrať, tak sa to dá jednoducho povedať, ale ťažko sa o tom asi premýšľa ako o pravidlách.

Dá sa niekedy ten ideál dosiahnuť?

Myslím si, že v Slovenskom národnom divadle sa nám to celkom darí. Ansámbel je podľa mňa z ľudskej stránky zdravý. Od začiatku sezóny vidieť, že orchester pod skvelými dirigentmi naozaj rastie a jeho potenciál sa rozširuje míľovými krokmi.

Dirigent Tomáš Netopil, ktorý v úvode sezóny dirigoval galakoncert Lucia Popp Tribute, s nami urobil obrovský kus práce, až som bol na orchester Opery Slovenského národného divadla naozaj pyšný.

Prečo ste si ho vybrali za domovský súbor?

V orchestri Opery SND som pôsobil jednu sezónu už v roku 2014 ako vedúci druhých huslí a v tom istom období som bol tiež zástupcom koncertného majstra v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu.

Potom som šiel na voľnú nohu a dostal som sa do Viedenského komorného orchestra. Do SND som sa vrátil, pretože prišiel covid, to vám poviem úprimne.

Keď prišla pandémia covidu, bol som freelancer a pre všetkých hudobníkov na voľnej nohe sa pandémiou začali veľmi ťažké časy. Pre mňa osobne to bolo ešte náročnejšie obdobie, pretože som Čech bývajúci na Slovensku, v tom čase pracujúci v Rakúsku. Bolo to veľmi komplikované.

V okamihu, keď som súrne potreboval prácu, už život freelancera nebol možnosťou. Všetky orchestre zavreli, všetko v kultúre sa zastavilo.

V tej chvíli však bolo otvorené miesto na pozíciu vedúceho druhých huslí do SND a tým, že som orchester Opery SND už poznal, tak som sa doň tešil. Bol som veľmi rád, že mi bola ponúknutá možnosť znova sa v ťažkých časoch uchytiť.

O pár rokov neskôr som mal možnosť spraviť konkurz na koncertného majstra, čo som využil. Takže pre mňa to bol prirodzený vývoj. Mám výhodu, že orchester poznám už dlhé roky a s niektorými kolegami sa poznáme aj viac ako desať rokov.

Aký progres urobil orchester Opery SND od roku 2014, keď ste tu pôsobili jednu sezónu?

Je to radikálny progres, zvlášť v poslednej sezóne. Myslím si, že v aktuálnej sezóne sme zatiaľ ani nemali menej kvalitnú produkciu. To sa nestáva často, hlavne v prípade divadelných orchestrov, pri ktorých sa často môžeme stretnúť aj s istými kvalitatívnymi výkyvmi. Myslím si, že Slovenské národné divadlo si drží od minulej sezóny stabilnú vysokú latku profesionality.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Neprekáža mu si obliecť montérky a zapojiť sa do práce. Všetci sme robotníci divadla, hovorí Peter Čanecký Čítajte 

Čo je za tým?

Dôverujem súčasnému vedeniu na čele s generálnym riaditeľom Matejom Drličkom, ktorý má veľmi jasnú víziu, kam chce divadlo smerovať. Jeho tím je neskutočne výkonný a myslím si, že nám ponúkajú mimoriadne kvalitné zázemie, ktoré sa môže ďalej rozširovať.

Potenciál samotného orchestra a celého kolektívu podporuje správne vedenie na jednotlivých pracoviskách od dielní cez marketing až po pozície riaditeľov jednotlivých zložiek divadla. A to Slovenské národné divadlo po mnohých rokoch útrap veľmi potrebovalo.

Ako sa tu cítite vy osobne?

Veľmi dobre. Orchester je pre mňa jedna veľká rodina. Je radosť vidieť, že orchester spoločne dýcha, spoločne žije rôznymi témami a má možnosť robiť prácu, ktorá nás všetkých baví. Myslím si, že naše povolanie je jedno z nakrajších, aké môže byť.

V tom sa zhodnete aj s riaditeľom Opery SND Martinom Leginusom, on to isté hovorí o dirigovaní.

Hudba všeobecne je jedno z najkrajších povolaní, ktoré môže človek mať. Ale nie je to iba o tom, že si len tak hráme. Je to podmienené veľmi tvrdou prácou.

Človek musí sám od seba chcieť každý deň dosiahnuť lepší výkon, ako bol ten predchádzajúci. K tomu vám dokáže pomôcť kolektív, ale aj úprimnosť. Keď vidíte, že niekto urobil dobrú prácu, hneď máte chuť ísť práce znova, či sa mu to podarí opäť, a tiež, či sa to vám podarí lepšie.

Koncert komorného súboru Ensemble Varietas, ktorý vedie Adam Novák, v SND (zdroj: Zuzana Fischer)

To je asi tá výhoda kolektívu orchestra. Ale je aj nejaká nevýhoda?

Nevýhodou môže niekedy byť určité obmedzenie tvorivej slobody. Čím väčší ansámbel, tým viac ste spútaný pravidlami, ktoré vám určuje buď dirigent, alebo iné sekcie nástrojov.

Čím viac ľudí v hudbe, tým menšiu má, paradoxne, váš part úlohu, aj keď je to napríklad part prvých huslí. Na druhej strane to ľudí núti k určitým kompromisom a k hľadaniu cesty, ako sa vyjadriť hudobne spoločne.

Takže najväčšia nevýhoda môže byť aj najväčšou výhodou, pričom vám to naženie vietor do plachiet. No nie je to škaredý svet. Je to krásny svet, ten hudobný.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Kým jedna bude žiť, druhá nebude mať pokoja. Donizettiho Maria Stuarda opäť na doskách SND Čítajte 

Ako môže orchestru pomôcť dobrý dirigent? Respektíve, čo pre orchester znamená dobrý dirigent?

Dobrý dirigent musí byť vo svojom remesle precízny. Musí dokonale poznať všetky nástrojové skupiny, vedieť, aké sú rozsahy jednotlivých nástrojov, aké sú ich výhody či nevýhody, čo sa hráčom hrá dobre a čo im nesedí. To je absolútny základ.

Ale dirigent by mal byť v prvom rade psychológ, pretože pracuje s veľkým kolektívom. A nielenže sa pri svojej práci musí stretávať s jednotlivcami, lebo sú nástroje, ktoré sa v orchestri vyskytujú len ako sólové nástroje, ale potom sú aj veľké skupiny ako napríklad husle.

Nás huslistov je pri najväčšom bežnom obsadení dvadsaťdva. To je jedna veľká nástrojová skupina rodiny huslí a prístup k tejto skupine musí byť diametrálne odlišný, než pri prvom hoboji či prvej flaute.

Pri práci s orchestrom musíte byť hlavne dobrý psychológ a podľa mňa aj pokorný človek vo svojom vnútri. Skromný človek, skromný dirigent v prípade, že, samozrejme, má základ vedomostí a precíznosť svojho vlastného remesla, má asi najväčší vplyv na kvalitu a budovanie kolektívu.

Môže byť aj motivátorom?

Musí.

Čím dokáže motivovať?

U každého dirigenta motivačná stránka môže vychádzať z niečoho iného. Najradšej mám dirigentov, ktorí dokážu ansámbel vyburcovať k výkonom, ktorých si ani sám ansámbel nie je vedomý, že ich je schopný vyrobiť.

Keď sa vydarí pracovný proces, darí sa lepšie aj hráčom a tým majú možnosť predviesť lepší výkon. Keď to následne znásobíte v ansámbli, zrazu môžete prísť k momentom, ktoré by jednotlivec nikdy nebol schopný dosiahnuť.

Aj preto milujem operu. Na diváka sa v opere valí obrovské množstvo informácií a s každou jednou informáciou musíte narábať osobitne. Potom sa spojí orchester, spojí sa zbor, spoja sa sólisti, balet a to všetko dohromady tvorí zážitok, ktorý nezažijete nikde inde než v opere.

A hoci zbožňujem symfonickú, komornú aj sólovú tvorbu, opera je pre mňa na absolútnom piedestáli.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Nový riaditeľ Opery SND Martin Leginus: Predstavenie je pre mňa posvätné Čítajte 

Tak to ste potom veľmi správne v orchestri Opery SND. Na koho z dirigentov sa tešíte túto sezónu?

Mne vlani učaroval dirigent Juraj Valčuha, ktorý podľa mňa patrí k svetovej špičke, takže naňho sa veľmi teším. Koncom novembra a začiatkom decembra s ním uvedieme Dona Carla.

Myslím si, že súčasné vedenie divadla nám postavilo veľmi silný káder dirigentov. Máme troch talianskych dirigentov, je to Enrico Dovico, Marco Guidarini a Pietro Rizzo. Za mňa jeden lepší ako druhý, všetci prinášajú do našich interpretácií úplne nový svieži vietor.

S dirigentom Rizzom sme mali možnosť skúšať Nabucca, bol skutočne fenomenálny a myslím si, že výkon orchestra pod jeho taktovkou bol naozaj veľmi dobrý. Hoci to teraz možno vyznie, že sa chválim, ale je to tak.

Veľmi sa teším na Smetanovu Hubičku, ktorá bude mať premiéru začiatkom marca a ktorú s nami bude robiť dirigent Jaroslav Kyzlink. Mal som možnosť hrať s ním ako sólista v Olomouckej filharmónii, keď som mal asi len dvanásť rokov, takže ho ako dirigenta poznám naozaj dlhé roky. Spolupracoval som s ním aj v Národnom divadle v Brne. A v neposlednom rade ma veľmi teší, že môžem byť súčasťou titulu, ktorým sa Slovenské národné divadlo otváralo pred viac ako 100 rokmi.

Musím spomenúť aj úžasnú prácu mladého slovenského dirigenta Adama Sedlického, s ktorým pripravujeme nové naštudovanie Nurejevovej choreografie Labutieho jazera. A, samozrejme, obetavosť a vysokú profesionalitu Martina Leginusa, ktorého naštudovanie Suchoňovho Svätopluka vyvolalo u publika obrovské nadšenie.

Adam Novák (v strede) spolu s členmi komorného zoskupenia Ensemble Varietas počas koncertu v SND. (zdroj: Zuzana Fischer)

Spolu s kolegami z orchestra sa s komorným zoskupením Ensemble Varietas už niekoľkú sezónu zúčastňujete aj na cykle Komorných koncertov SND. Akou príležitosťou sú tieto komorné koncerty pre hráčov orchestra?

Pre nás orchestrálnych hráčov a zvlášť pre hráčov v opernom dome sú komorné koncerty obrovskou príležitosťou vymieňať si informácie na komornej báze a užiť si hudbu z iného hľadiska.

Hlavne si myslím, že to dobre pôsobí aj na utužovanie kolektívu. Zrazu si môžete zahrať zoči-voči s kolegom, ktorý bežne v jame hrá dvadsať metrov od vás. A, samozrejme, je to aj veľká zábava.

Súbor Ensemble Varietas vediem ako umelecký vedúci, ale každý náš výkon je kolektívny úspech. Som veľmi rád, že sa na tento cyklus prihlásilo veľa ľudí z orchestra a že to nezostalo len v úzkej skupine nejakého zdravého jadra.

Pomaly sa rozširujú rady ľudí, ktorí chcú nielen prezentovať sami seba, ale si aj zahrať na pôde Slovenského národného divadla kvalitnú hudbu, so svojou vlastnou víziou, bez dirigenta. Som veľmi rád za tento komorný cyklus.

Mali ste niekedy aj krízu ako hudobník?

Myslím si, že každý hudobník sa niekedy dostane do ťažkej chvíľky. Ale nedostane sa do nej aj každý človek bez ohľadu na povolanie? Že si povie, či jeho práca vôbec ešte má ešte zmysel?

Výhoda u muzikanta je, že hudba je skutočne návyková. A keď tomu raz prepadnete a máte možnosť svoje predstavy zhmotňovať v spoločnosti ostatných hudobníkov, už sa toho nezbavíte.

Ale v živote som niekoľkokrát mal ťažké chvíle, bolo možno aj hlboko do vrecka, životná situácia nebola veľmi ružová a možno som s tým aj chcel seknúť. Našťastie som vždy mal vedľa seba či už mentora, alebo priateľa, ktorému som dôveroval a ktorý ma presvedčil, že vklad, ktorý som už do svojho povolania vložil, by bolo škoda zahodiť a začať robiť niečo iné.