Keď v Bratislave vznikal Filmový festival inakosti, na medzinárodnej úrovni už bolo úplne bežné vyhľadávať a šíriť teplý obsah. Na Slovensku na to chýbali peniaze, žiadna firma nebola ochotná spojiť svoju značku s kvír komunitou.
Nebolo ani slovenských filmárov, ktorí by sa k nej so svojimi príbehmi prihlásili. Napokon, pár rokov predtým bolo ešte celkom bežné, že homosexuáli vystupovali s rozmazanou tvárou alebo za plentou, keď ich pozvali debatovať do verejnoprávnej televízie.
"Našťastie, mala som dostatok zdravého rozumu a pudu sebazáchovy, aby som podobným reláciám nevenovala svoju pozornosť," hovorí ZITA HOSSZÚOVÁ, ktorá festival od roku 2011 vedie.
Dodnes si vie živo vybaviť, s akou eufóriou prvé ročníky vznikali, ako pri ňom mnohí jej priatelia a kolegovia prešli verejným coming outom a zažili pritom pocit oslobodenia. Priznáva však , že po čase sa jej pocit eufórie vyčerpal a postupne opustila aj presvedčenie, že takýto festival má byť apolitický. Myslí si, že v spoločnosti, kde sa organizuje referendum za rodinu, kde sa vraždí na ulici a kde sa červené tangáče stávajú zdrojom opovrhnutia a výsmechu, niečo také nie je možné.
V rozhovore sa dočítate:
- voči čomu je ako členka LGBTI+ komunity odolná a voči čomu už nie,
- ako pôsobí na mladých ľudí, keď im spoločnosť podsúva, že sú chorí,
- ktorí herci sa postavili za Filmový festival inakosti a podporili ho,
- ako sa v začiatkoch festivalu zháňali filmy s teplým obsahom,
- čo hovorí na súčasnú hystériu okolo reklamného spotu s kvír hrdinom,
- ako vidí možnosti, že Filmový festival inakosti politická moc zakáže.
Vlani sme zažili tragickú udalosť na Zámockej ulici v Bratislave, tento rok pred voľbami sme počúvali, ako jeden z popredných politikov hovorí o pliage. Ako to na vás pôsobilo?
Som pomerne odolná voči takýmto vyjadreniam slovenských politikov, snažím sa nimi príliš nezaoberať. Odolnosť je však len obranný mechanizmus a nie úplne šťastný, všetci máme niekde svoje hranice únosnosti. A tie moje boli pliagou a mnohými inými homofóbnymi a transfóbnymi prejavmi počas predvolebnej kampane výrazne atakované.
Nielenže sa nenaplnila žiadna z požiadaviek z výzvy Ide nám o život, ktorá bola zrozumiteľne, jasne a naliehavo formulovaná po vražde Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča, politici v dehonestovaní a ponižovaní LGBTI+ ľudí ešte viac pritvrdili, šírili nepravdy, strašili a podporovali xenofóbiu. A v týchto prípadoch je odolnosť na škodu veci. To už sa treba prestať hrbiť, zdvihnúť hlavu a voči takýmto dehonestujúcim prejavom sa ohradiť.
Len, samozrejme, čím viac je týchto prejavov, tým je namáhavejšie im čeliť. A bez podpory väčšinovej spoločnosti je to veľmi náročné.
Daniela Špinar: Bála som sa, že môj sexuálny život sa skončil. Muži však trans ženy chcú Čítajte Sklamala vás väčšinová spoločnosť?
Sklamaním je pre mňa zloženie súčasného parlamentu, hoci sa ho snažím v sebe potlačiť, respektíve neživiť ho.
Po obrovskej vlne solidarity väčšinovej spoločnosti, ktorú sme ako LGBTI+ ľudia minulý rok intenzívne vnímali, prišlo smutné vytriezvenie v podobe výsledkov volieb. Neviem si vysvetliť, čo to máme v povahe, že tak rýchlo zabúdame, dokonca aj na vraždy a ich súvislosti.
Neviem, čo horšie sa musí stať, aby sa Slovensko prebudilo. Ale ako už bolo viackrát povedané, demokracia nie je happy end.
Aký vplyv malo toto vytriezvenie na prípravu festivalu?
