Stepne
Film Stepne o sebe veľa prezradí už v prvých záberoch. Začína sa dlhou jazdou po nekvalitnej ceste v zimnej krajine. Vzápätí kamera ponúkne pohľad na cestujúcich vo vozidle. Podobne sivých ako krajina naokolo, s obnosenými tvárami. Ľudia v popredí však živo debatujú.
V ďalšom zábere autobus zastaví uprostred ničoho. Do blata tam vystúpi jeden cestujúci. Ten, čo v autobuse mlčal. Režisérka Maryna Vroda ho ešte necháva putovať pešo s plnými rukami tašiek, než sa konečne dostaví do cieľa.
K prvému dialógu dôjde po piatich minútach.
Nie, toto nebude film, v ktorom sa udalosti urýchľujú. Ani film, kde má hudba pomáhať v nastavovaní atmosféry a vo vyvolávaní emócií. A už vôbec nie film plný sebavedomých mladých ľudí, ktorí by na diváka čosi usilovne hrali.
Pomaly, potichu
Vo svete tohto filmu akoby mladí ani nežili. Je to svet skrytý za húštinami. Vynára sa ako nejaký prízrak. Ako stopa minulosti.
Aj ten chlapík, ktorý tam vystúpil z autobusu, už má svoje roky. Prichádza za svojou umierajúcou matkou. Vlastne sa do toho kraja vracia. Je jeho, plný spomienok.
Volá sa Anatolij.
