Pred očami západu
Pekná mladá žena sedí v luxusnom ženevskom obchode s oblečením a filozofuje o povahe svojho národa. „Masy sa nedajú formovať voľbami. Na tom sa nedá nič budovať. U nás rozhodne nie.“
Muž, ktorý stojí vedľa nej, ju počúva, no nerozumie. To, ako romanticky hovorí o svojej domovine, ho fascinuje a zároveň desí. „Samozrejme, že tisíce z nich spadnú do priepasti, ale otvorí sa tu šanca na premenu na niečo veľké. My Rusi nedokážeme robiť malé veci, malé kroky,“ pokračuje napriek tomu Natália.
Ona, rovnako ako všetci hrdinovia románu Josepha Conrada Pred očami západu, ukazuje, že Rusko je nereformovateľná krajina.
Každá jedna z postáv, ktorú David Jařab nechal hovoriť a konať vo svojej divadelnej adaptácii tohto románu, buď podlieha sebaklamu, alebo úplne vedome klame. Menšou či väčšou mierou navyše pomáha rozširovať jeho vplyv.
Činohra Slovenského národného divadla uvádza inscenáciu, ktorá hovorí jasné posolstvo, napriek tomu si nad ňou podaktorí budú lámať hlavu.
Pohyb po špirálach dejín
„Raz ste za mnou prišli, stali sme sa priateľmi a priateľstvo sa už nedá len tak zahodiť. Ja mám zvyčajne priateľov na celý život. Ich život,“ vraví na inom mieste spočiatku nenápadná postava Mikulina a jasne tak dáva najavo, že on je ten, čo určuje pravidlá. Sám sa na žiadnych výsluchoch nezúčastňuje. Nemá totiž rád krv.
No všetkých a všetko má pod dozorom, korumpuje, udržiava súkolie lží a moci v pohybe. Ľudia ako on tu boli vždy. V roku 1905, do ktorého situoval román Conrad, aj v roku 1979 a 2021, kam ich Jařab posúva.
