Violetta, padlá žena s čistým srdcom? Giuseppe Verdi svoju hrdinku nešetril

Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.

Skladateľ Giuseppe Verdi sa vo svojej opere La traviata (1853) rozhodol výrazne zmeniť vlastné hudobno-dramaturgické zmýšľanie.

Opustil dovtedy obľúbené vody belkantového princípu s prvotným postavením ľudského hlasu, použil vtedajší literárny námet Alexandra Dumasa ml. a vydal sa v ústrety koncepcii moderného hudobného dramatického diela.

Nositeľkou tejto zmeny sa stala práve ústredná postava opery La traviata (zblúdilá), Violetta Valéry, kurtizána, ktorá sa z hĺbky srdca zaľúbi do mladého Alfreda. Práve Violetta s jej rodiacou sa láskou a postupujúcou smrteľnou chorobou stojí v centre celého diela, všetky ostatné postavy sú jej absolútne prispôsobené.

Preto sú požiadavky na technickú pripravenosť sólistky obrovské – v každom dejstve si jej part vyžaduje celkom iný prístup k spievaniu.

Na začiatku skladateľ predstavil bezstarostný život, ktorý Violetta vedie vo svojom prepychovom dome, kde usporadúva večierky a hostí veľ kú spoločnosť. Toto dejstvo sa vyznačuje množstvom koloratúr a lyrického spievania. Čím je obsah spievaného partu plytkejší, tým náročnejšie je samotné spievanie.

Druhé dejstvo si vyžaduje vrúcne sfarbenie so schopnosťou vytvoriť dramatické napätie. Postava tu prechádza obrovským prerodom od zamilovanej a šťastnej ženy po obeť vlastnej lásky a spoločenského postavenia.

Sólistku čakajú časté behy a hudobné zmeny od najvyšších tónov po najhlbšie ako prejavy zranených citov a beznádeje. Srdcervúce lyrické výstupy sa striedajú s dramatickými prejavmi ilustrujúc drámu, ktorá sa odohráva vo Violettinom srdci.

Tretie dejstvo je skomponované v nižšej tesitúre a vyžaduje mladodramatické sfarbenie sopránu. Ten by mal disponovať vysokou pohyblivosťou a zároveň dramatickou silou, dojímavou strednou polohou, farebnou sýtosťou a citlivými pianissimami.

Mariana Sajko ako Violetta a Filip Tůma ako Giorgio Germont v opere La traviatta v SND (zdroj: Juraj Žilinčár)

Sólistka sa zároveň musí počas celého predstavenia veľmi sústrediť aj na svoj herecký prejav, keďže postava prechádza výrazným, prudkým dramatickým vývojom. Zvodná, ironická kurtizána sa mení na mladé zaľúbené dievča, ktoré však po krátkom šťastnom období doháňa jej minulosť a choroba.

Stáva sa z nej zranená žena, ktorá musí prijať svoj osud v celej jeho krutosti. V závere neostane už nič, len zmierenie a odpustenie všetkým, ktorí jej ublížili.

Dualita Violetty ako hrdinky – padlej ženy s čistým srdcom – je zachytená v hudbe so širším záberom emócií než ktorákoľvek iná Verdiho postava. I to je príčinou, že rola Violetty patrí medzi interpretačne najnáročnejšie postavy v celej opernej literatúre.

V bratislavskej inscenácii, ktorú môžete v Opere SND vidieť 5. a 8. decembra, sa v úlohe Violetty predstaví Mariana Sajko pod taktovkou hosťujúceho talianského dirigenta Enrica Dovica.

Autor: Klára Madunická