„Patrila som k posledným obyvateľom, ktorí sa vysťahovali. Stav domu aj bytov bol už veľmi zlý. Nefungoval výťah, rúry praskali, všade zatekalo, nesvietili svetlá, no aj tak som sa tam vždy cítila dobre. Tento dom ku mne a k mojej rodine nejakým spôsobom patrí a vedela som, že prichádzam o domov,“ vraví fotografka Jana Šturdíková o dome na Dunajskej ulici. Patrila k tretej generácii rodiny, ktorá v bytovom dome žila.
Keďže vedela, že z domu raz bude musieť odísť, chcela si pre seba uchovať nejakú spomienku.
„Zároveň som nechcela, aby sa zabudlo na veci, ktoré nás v dome obklopovali. Máme tendenciu zaoberať sa výnimočnými osobnosťami a udalosťami, ale obraz doby tvorí každodennosť. To, čo každý deň stretávame a vlastne aj prehliadame.“
Práve preto zhruba desať rokov zachytávala rôzne detaily domu. Susedov žiadala, aby ju vpustili do svojich bytov, fotila kľučky, kovania, podlahy, zásuvky, zvončeky či vypínače. Z výsledku onedlho vznikne originálna kniha s jednoduchým názvom DOM.
Desaťročia tichého chátrania
Históriu bytového domu poznamenali obe totality, porevolučná stagnácia aj neskoršie dravé zámery developerov.
Desaťročia od svojho vzniku v podstate len ticho chátral a nikdy neprešiel žiadnou systematickou rekonštrukciou. Ak sa v ňom robili nejaké opravy alebo úpravy, potom len veľmi nesystematické a svojpomocné. Aj vďaka tomu sa v dome zachovali mnohé detaily, ktorá ho zdobili od jeho vzniku v roku 1936.
Dom dala postaviť ako svadobný dar svojej dcére Elze Karsaiovej rodina Langfelderovcov z Viedne. Išlo o investičný dom, z ktorého prenájmu mali mať mladí manželia časť príjmov.
Architektom bol Alexander Skutecký, syn maliara Dominika Skuteckého. Karsaiová ani Skutecký netušili, ako krátko budú môcť sledovať, čo sa s domom ďalej dialo. Ako príslušníkov židovskej komunity ich životy nabrali dramatický a tragický spád.
