Keď mu z kučeravých vlasov zapletú vrkoče, raz dva je z neho zbojník alebo hrdina na jánošíkovský spôsob. RENÉ ŠTÚR sa v podstate celú svoj hereckú kariéru hrá so slovenským ľudovým archetypom a s humorom ho komentuje. V divadle aj v seriáloch, nedávno napríklad v Uhorčíkovi.
V skutočnosti však nepatrí k tým, čo potrebujú vidieť slovenský národ v negatívnom svetle. Z viacerých vecí je síce smutný, najmä ak sa na ne díva z perspektívy Rakúska, kde teraz býva. Na Slovensko je však hrdý.
Plný lásky k Slovensku je aj film Perinbaba a dva svety, kde hrá René Štúr krkavčieho zloducha, inšpirovaného ľudovou rozprávkou. Hoci ešte nevedel, že to bude posledný film Juraja Jakubiska, bol nadšený tým, že spolupracuje s niekým, kto sa aj na to najtradičnejšie, čo v kultúre máme, dokáže pozrieť z nečakanej perspektívy a s vôľou prekročiť limity, ktorými sme zvyčajne na Slovensku zviazaný.
Odvaha, to bolo prvé slovo, ktoré Štúr v našom rozhovore v súvislosti s týmto filmom vyslovil.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako mu pohľad na slovenskú spoločnosť ovplyvnilo to, že žije v Rakúsku,
- prečo ho bolí pohľad na rakúskych dôchodcov a slovenských hercov, ktorí museli odísť do dôchodku,
- čo stačí na to, aby človek podľahol zlu,
- čo sa mu nepáči na súčasnej výchove detí,
- aké mal detstvo so starým otcom a ako vidí vzťah s deťmi a vnúčatami do budúcnosti,
- ako môže Perinbaba pomôcť slovenskému vlastenectvu,
- čo si myslí o tom, že ministerka kultúry prikazuje svojimi opatreniami Slovákom národnú hrdosť,
- a prečo si myslí, že Slovákom nič nepatrí.
Ako ste na tom s odvahou vy?
Ak sa za odvahu dá považovať to, že sa nechcem dať strhnúť prúdom a tým, čo je v móde, tak ju mám. Nepotrebujem za každú cenu hrať, byť v centre pozornosti, to mi vôbec nechýba. Nebavilo by ma hrať ani v Národnom divadle, pretože jeho program, naplnený svetoznámymi dielami, ma neoslovuje. Sú to síce krásne kusy, ale ja mám väčšiu radosť, keď sa mi podarí dokončiť niečo, čo si sám vymyslím a s malým nožíkom vytvorím v garáži. Napĺňa ma, keď sa obzriem a môžem povedať: toto je moja robota. Nestačí mi, keď sa len niečo namemorujem a umelecky prednesiem, potrebujem do toho vniesť aj čosi osobné.
S herectvom ste začínali približne vtedy, keď sa Česko a Slovensko začalo od seba vzďaľovať. Aké ste mali predstavy o svojej kariére? Nebáli ste sa, že vám ju rozpad krajiny okliešti?
Bol som mladý a medzi prvými, čo štrngali na námestiach. Dnes, keď vidím, z akých penzií musia vyžiť naši dôchodcovia, ťažko nachádzam nadšenie, ktoré som mal vtedy. Je mi veľmi ľúto, že spoločnosť sa začala kastovať.
Emil Horváth: Môj dedo čakal na ruských osloboditeľov s nožom v ruke. Vedel, kto sa blíži Čítajte Áno, niektorí jednotlivci sa majú veľmi dobre, ale ako sa má celá spoločnosť? Nehovorím, že vtedy bolo lepšie, to nie. Mrzí ma však, že sme spolu s režimom odmietli aj to, čo bolo dobré. Pretože s odstupom času vidím, že aj dobré veci boli.
Aké napríklad?
Napríklad to, ako bolo postarané o našich starých ľudí. To je, myslím si, meradlom vyspelosti spoločnosti - ako pomáhame chorým, slabým, postihnutým. Bývam v Rakúsku a vidím, aký premakaný systém majú tam. Nám Slovákom sa môže zdať, že sú až príliš zviazaní pravidlami, ale vďaka tomu, že ich dodržujú, môžu sa mať aj po odchode zo zamestnania dobre.
Nie je však problém skôr to, že sú nízke platy, z ktorých sa potom človeku dôchodok vypočíta?
V Rakúsku som mal veľmi dobrého kamaráta, už, žiaľ, odišiel, mal deväťdesiattri rokov. Zvykol mi hovoriť: René, mám dôchodok tritisícštyristo eur. A nič mi z neho nezostane. Hovorím, ako je to možné? Nato mi ukázal zoznam toho, čo musí zaplatiť. Dve rumunské opatrovateľky, jednu pani, čo mu upratovala, navarila, a tak ďalej. Po tom všetkom mu naozaj zostalo len osemdesiat eur, ale dôležité je, že oňho bolo dokonalo postarané. A teraz si zoberte, aká je situácia u nás. Máme päť a pol milióna obyvateľov, z toho milión a pol dôchodcov a z toho milión dôchodcov, ktorí majú dôchodok tristoštyridsať eur. Z čoho majú zaplatiť garsónku a lieky?
Herec René Štúr v pozadí so špeciálnym ovocím čerina, ktoré pre film Perinbaba a dva svety vymyslel režisér Juraj Jakubisko. (zdroj: Bontonfilm)Na rozdiel od rakúskych dôchodcov rozhodne nechodia na kultúru.
Ako by si to mohli dovoliť? Rakúski dôchodcovia sú aj krásne upravení, kaderníčka si od nich pokojne zoberie dvesto eur len taký fukot. A pokojne aj dvakrát do týždňa. Takto by som si predstavoval...
...svoj dôchodok?
Nie svoj. Na takú budúcnosť ešte nemyslím. Videl som však, ako z divadiel museli odísť hereckí velikáni, pretože pre nich neboli písané postavy. Myslím si, že už len z úcty k tomu, čo všetko predviedli, im mal štát zabezpečiť nejakú rentu.
Vidím, že citlivo vnímate situáciu dôchodcov. Niekto konkrétny vás k tomu inšpiruje?
Môj starý otec. Mal veľké srdce a veľmi ma ovplyvnil. Bol to horský vodca a vlekár, pochodil som s ním hory, doly. Vždy ma vedel zabaviť a vymyslieť nejaké dobrodružstvo. Neviem, aký vzťah so svojimi vnúčatami budeme mať my, keď už naše deti zaujímajú len smartfóny. Ani moja dcérka nie je iná, niekedy mám problém odtrhnúť ju od obrazovky. No keď sa mi to už podarí, nakoniec je vždy nadšená. Ježiš, to je super, že sme si šli zalyžovať.
