Keď v roku 1958 režisér Vladislav Pavlovič natáčal v Banskej Štiavnici film Dáždnik svätého Petra, Emília Vášáryová mala šestnásť rokov. Na malú úlohu ju vybrali priamo v školskej triede.
Keď ju mal po filmovaní otec vyzdvihnúť, Karol L. Zachar, ktorý vo filme tiež účinkoval, sa ho spýtal, či by dcéra nechcela robiť herectvo. „Vtedy som rovno povedala režisérovi, že v žiadnom prípade. Nie, nie! Ja to nechcem.“
Po vyše šesťdesiatich rokoch má Emília Vášáryová na konte 152 divadelných a 121 televíznych inscenácií. K tomu treba prirátať takmer 50 dlhometrážnych a bezmála 40 televíznych filmov.
Do slovenských kín mieri dokument Martina Šulíka s názvom Emília, ktorý túto neuveriteľne plodnú a bohatú cestu poctivo mapuje. Je to pocta herečke, s ktorou chcel spolupracovať každý režisér naprieč generáciami. V každej úlohe totiž vedela stvárniť to, čo ich dielo potrebovalo.
Ako sa mohla stať takou dobrou herečkou?
„My sme veľmi rozdielne. Keď sme boli malé, tak mne hovorili Slniečko a mojej sestre Zduteľ. Ona sa totiž nikdy neusmievala,“ vraví v úvode dokumentu jej sestra Magda. Vážny výraz svojej staršej sestry napodobní na kameru a dokument ho dokladá viacerými detskými a tínedžerskými fotografiami.
Okrem herečky a jej sestry v dokumente hovoria viacerí kolegovia a kolegyne, filmoví a divadelní publicisti, postrehy pridávajú režiséri. Chronologicky sa vrstvia ukážky z významných divadelných inscenácií, filmov či televíznych pondelkov. Na prvý pohľad to nie je niečo, čo môže prekvapiť.
Ako je však napríklad možné, že Vášáryová dokázala už v mladom veku stvárniť zrelé, hlboké, dramatické a tragické príbehy žien? Keď o sebe herečka v prvých minútach filmu hovorí, že sa nehrávala s bábikami, informácia možno zaujme, no sotva z nej možno vyvodiť akýkoľvek záver.
