Herec Marián Mitaš: Až do filmu Nemé tajomstvá som o afázii nevedel vôbec nič

Účinkoval vo filmoch, kde hrali hollywoodske hviezdy ako Jessica Chastain, naposledy v Gray Manovi s Ryanom Goslingom. No odvtedy sa herec MARIÁN MITAŠ nezastavil a nakrúca len české a slovenské filmy a seriály.

Angličtinu a skúsenosti s prácou so zahraničnými filmovými štábmi zúročil aj pri nakrúcaní seriálu Lásky v Istanbule, pretože s tlmočníkom sa toho na pľaci veľa nevyrieši.

Naopak, v najnovšom českom filme Nemé tajomstvá sa musel naučiť komunikovať bez slov, pretože hrá človeka postihnutého afáziou v tej najhoršej forme. To bolo oveľa náročnejšie ako nutnosť pre rolu schudnúť.

Teší sa na Vianoce, ktoré strávi s operovanou nohou na stole.

Beháte po vyšetreniach, čo sa vám stalo?

Mám odtrhnutý meniskus. Trvá to už dlhšie, ale minulý rok na dovolenke na Santorini to začalo byť kritické. Ráno som išiel behať, po šiestich kilometroch som začal krívať a musel som naspäť odkráčať. Snažili sa ma uloviť túlavé psy, ale našťastie sa mi podarilo zahnať ich kameňmi.

Marián Mitaš v seriáloch i filmoch (10 fotografií)

Musíte si dávať na seba pozor, veď vaše telo je váš pracovný nástroj.

Veď práve preto som ešte nebol na operácii, nemal som pomedzi prácu čas dostať sa na operačný stôl.

V kinách je nový film Nemé tajomstvá, v ktorom hráte hlavnú úlohu. Podľa prvých recenzií a reakcií sa vydaril.

Práve som sa rozprával s kameramankou Aničkou Smoroňovou, ktorá bola v Poľsku na kameramanskom festivale Camerimage, že aj tam jej film všetci chválili, hoci cenu nezískala. Vizuál filmu je naozaj výnimočný, Anička je perfekcionistka, tonalita je absolútne dokonalá, rozmýšľala nad ňou už od začiatku scenára.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Herec František Kovár: Túto zemeguľu ovládol vírus zla Čítajte 

Keď som pri kostýmových skúškach reklamoval, že mi obliekajú veci, ktoré nie sú veľmi v mojich farbách, kostymérka Tereza Kopecká mi povedala, že to teda budú moje farby pre tento film, pretože takú paletu zvolila Anička. Kamera je výnimočná, ale to isté sa dá povedať aj o scenári.

Scenár napísala Alice Nellis?

Áno, ale dotvorili ho spolu s režisérom Tomášom Mašínom. Je to kino, ktoré spracováva mimoriadne ťažkú tému, no Tomáš chcel, aby to bolo pútavé kino. Čiže nie sú tam dlhé meditatívne zábery, film si diváka chytí cez detektívne rozprávanie a obsahuje aj niekoľko prekvapivých zvratov.

Tou ťažkou témou filmu je afázia, čo je porucha reči po poškodení mozgu, často sa vyskytuje po mozgovej porážke. Niekedy človek nedokáže vôbec rozprávať, inokedy aj vie hovoriť, ale prestane rozumieť hovorenému textu, inokedy písanému textu, logickým operáciám so slovami. Spoje v hlave sú šialene komplikované. Čo postihlo vášho hlavného hrdinu?

Zverolekára Martina to zasiahlo v najhoršej forme, zakrvácaním mozgu má totálne zdevastované rečové centrum, takže nedokáže vôbec komunikovať s okolitým svetom.

Nedokáže rozumieť hovorenému slovu, dokáže síce tvoriť zvuky v hrdle, ale nedokáže ich pospájať do niečoho, čomu by rozumeli ostatní. Nedokáže ani čítať, ani písať. Je uzavretý sám v sebe.

V tomto stave jeho blízki pred ním začínajú odhaľovať jeho tajomstvá, o ktorých s nimi predtým nekomunikoval. Teraz by možno aj komunikovať chcel, ale bohužiaľ nemôže.

Celý film je o neschopnosti alebo nemožnosti komunikácie, je volaním po tom, aby ľudia spolu komunikovali, kým môžu, pretože je to obrovský dar, ktorého hodnotu si často neuvedomujeme a nevieme doceniť.

Pri dobrom tréningu sa pacienti s afáziou môžu zlepšiť, tak ako Václav Neckář, on sa dokázal po porážke dokonca vrátiť k spievaniu.

Veľa závisí od toho, aký bol rozsah poškodenia, aj ako veľmi sa človek snaží, akú má vôľu. Niekedy však môže chcieť akokoľvek a posun nemusí byť absolútne žiadny.

Pri príprave na postavu ste absolvovali sedenia s odborníkmi, videli ste aj záznamy ľudí s afáziou. Čo ste zistili?

Zistil som veľa, a zároveň nie dosť.

Nestali ste sa expertom na afáziu?

Popri hereckej práci sa medicína určite vyštudovať nedá. Hoci som mal fantastického učiteľa, logopéda, profesora Zsolta Cséfalvaya, veľkého odborníka, ktorý liečil aj Pavla Mikulíka. Teda, neviem, či sa to dá nazvať liečbou, alebo skôr rehabilitáciou. On je aj vynikajúci herec, veľmi kvalitne to dokázal stvárňovať.

On hral vo filme?

Nehral. Dostal ponuku do Tomáša Mašína, ale povedal, že je veľmi hanblivý, že by to nedokázal. Dokáže však rôzne stupne afázie, jej prejavy, veľmi zručne napodobniť dokonca tak, že to nie je smiešne. Pretože afatikom sa veľmi často stáva, že si ich ľudia zamieňajú s opitými ľuďmi.

Nechal som sa ním inšpirovať, pretože inak som mal možnosť vidieť len záznamy terapie, kde sa snažia afatici pracovať na svojom zlepšení.

Omnoho viac ma však zaujímali situácie, keď sa človek prvýkrát preberie a je konfrontovaný s niečím takým strašidelným, že sa pozerá na svoju manželku, ktorá mu niečo rozpráva, a on počuje iba zhluk zvukov, nerozumie jej. Toto zmätenie som si nedokázal vôbec predstaviť, tieto scény boli asi úplne najťažšie a musel som improvizovať.

Zuzana Mauréry hovorí, že študuje postavu zo scenára, nie z googlu. Potrebuje herec na to, aby išiel hrať nejakú postavu, dodatočné štúdium?

Nemôžem hovoriť za ostatných, ale ja som to v tomto prípade potreboval. Väčšinou mi tiež stačí scenár, toto bol však špecifický prípad, potreboval som vidieť, ako sa ten stav prejavuje, aby som si urobil predstavu, pretože o afázii som doteraz nevedel vôbec nič.

Vašu manželku hrá Jana Plodková a matku Milena Steinmasslová. Ako sa hrá s takými výbornými herečkami?

S Janou som už hral aj predtým, vedel som, aká je výborná herečka, no teraz som objavil, že by bola aj skvelá režisérka. Veľa ma naučila, veľa som od nej odkukal. Scenár sa odohráva vo viacerých časových rovinách, nie je jednoduchý a Jana mala absolútny prehľad, kde sa nachádza aj ako si scény predstavuje. Ja som sa podstatne viac trápil, ale ona mala absolútne jasnú predstavu, ako by to chcela hrať.