Režisérky dokumentu o SNG: Nechceli sme spraviť len záznam rekonštrukcie, ide najmä o ľudský príbeh

Do slovenských kín prichádza dokument Pozor, padá SNG!, ktorý mapuje snahu a odhodlanie riaditeľky Slovenskej národnej galérie Alexandry Kusej zachrániť túto kultúrnu inštitúciu a premeniť ju na skutočný verejný priestor.

Režisérky Jana Durajová a Lena Kušnieriková začali film nakrúcať v roku 2013, pôvodne ako študentský projekt. Mysleli si, že to potrvá dva či tri roky.

„Následne sme však spadli do rokov viacnásobného odkladania rekonštrukcie. Najmä tie roky čakania rozhodli, že sme napokon nakrútili celovečerný film,“ vysvetľujú.

„Postupne sme začali bližšie spoznávať pozadie toho, čo všetko zahŕňa, aby sa na Slovensku jedna kultúrna inštitúcia dostala do dôstojnej podoby a bola znovu sprístupnená verejnosti. Videli sme osobné rozhodnutia a boje konkrétnych ľudí, ktorí za tým stáli,“ dodávajú. Ich film preto nie je len záznamom rekonštrukcie.

„Hovorí aj o význame umenia v našej spoločnosti. Umenie je nástrojom kultivácie spoločnosti. Nejde len o jednu konkrétnu galériu, ale aj o to, akú dôležitosť dávame vzdelávaniu umením. V období, keď Vladimír Dedeček dostavoval galériu, sa umenie zneužívalo na propagandu. Rovnako dnes je kultúra často zneužívaná,“ upozorňuje Durajová.

Aký je váš vzťah k Slovenskej národnej galérii? Kedy vám vstúpila do života?

Jana Durajová: Nevyrastala som v Bratislave, národnú galériu som preto začala vnímať najmä cez kultúrne exkurzie, na ktoré sme chodili zo školy. Počas strednej som už v hlavnom meste bývala, a tak sa pre mňa stalo bežným galériu navštevovať. Pôvodne som k nej však nemala špeciálny vzťah.

Začal sa meniť, až keď sme v nej začali filmovať. Spoznávala som totiž vnútorný príbeh galérie, ktorý sa odohrával za premostením budovy, architektonicky dotvorenej Vladimírom Dedečkom. Pomaly sme sa oboznamovali aj s ďalšími príbehmi ľudí, ktorí v galérii fungovali. Dovtedy som vnímala, že veľká časť galérie je zatvorená, čo mi v tom čase prišlo normálne. Ale čím viac som spoznávala celý príbeh, tým viac som začala chápať, že to normálne nie je a nemalo by to tak ostať. Keď to poviem nadnesene, ako národ sme boli roky o veľkú časť národnej galérie ochudobnení.

Lena Kušnieriková: Ja mám na galériu spomienky ešte z detstva, keďže som v Bratislave vyrastala. Chodila som na Základnú umeleckú školu na Kulíškovu. Pamätám si, že sme boli v galérii na jednej z posledných výstav v premostení, než túto časť pre návštevníkov uzavreli. Bola to výstava obrazov striech. Moji rodičia doma žartovali, či sa to pod nami neprepadlo. Následné návštevy galérie sa stali pre mňa súčasťou dospievania.

Ako ste sa dostali k filmovaniu rekonštrukcie SNG? Koho to bol nápad?

JD: To, že sme sa dostali k tejto téme, je viac-menej náhoda. S Lenou sme spolužiačky z filmovej fakulty Vysokej školy múzických umení. Jedného dňa prišiel za nami ročníkový vedúci Milan Balog. Oslovila ho riaditeľka SNG Alexandra Kusá, že hľadá študentov, korí by natočili rekonštrukciu galérie. Celé to malo trvať dva, maximálne tri roky. Lena sa prihlásila a potom do toho projektu zavolala aj mňa. Do filmovania sme šli s tým, že natočíme len samotnú rekonštrukciu.

V prvý deň nakrúcania akurát sťahovali depozitáre na Zvolenský zámok a administratívu do bratislavských Hurbanových kasární. Všetko vtedy pôsobilo pozitívne, keďže sa zdalo, že rekonštrukcia je na spadnutie. To bolo v roku 2013.

Následne sme však spadli do rokov viacnásobného odkladania. Najmä tie roky čakania rozhodli, že napokon sme natočili celovečerný film. Postupne sme začali bližšie spoznávať pozadie toho, čo všetko zahŕňa, aby sa jedna kultúrna inštitúcia na Slovensku dostala do dôstojnej podoby a bola znovu sprístupnená verejnosti. Videli sme osobné rozhodnutia a boje konkrétnych ľudí, ktorí za tým stáli.

Pre riaditeľku SNG Alexandru Kusú bolo dokončenie rekonštrukcie nekonečným zápasom. (zdroj: PubRes)

Je teda váš film viac príbehom boja jej riaditeľky o uskutočnenie rekonštrukcie galérie alebo záznamom premeny budovy? Dá sa to vôbec oddeliť?

LK: Toto bola naša večná otázka. Aký pomer filmu venovať premene budovy a koľko času venovať osobným príbehom ľudí, ktorí za rekonštrukciou stoja. Snažili sme sa, aby to šlo ruka v ruke. Na pozadí rekonštrukcie sme paralelne sledovali konkrétnych ľudí. Vyplynulo to úplne prirodzene. Alexandra Kusá bola našou vstupnou bránou do celého príbehu. A my sme s ňou veľmi rady trávili čas.

Nechceli sme, aby bol film len záznamom rekonštrukcie. Chceli sme, aby to bol súčasne ľudský príbeh, ktorý môže byť nejakým spôsobom univerzálny. Veľkou výzvou pre nás bolo, ako v jednej hodine a dvadsiatich minútach skĺbiť tieto dve časti.

JD: Na Slovensku sú to často práve jednotlivci, ktorí svoj boj dokážu dobojovať do konca. Oddeľovať rekonštrukciu galérie od riaditeľky bolo pre mňa nereálne, pretože celý proces bol najmä o jej motivácii a vytrvalosti. Riaditeľka Kusá ako predstaviteľka inštitúcie vždy vedela, za čím ide. Vo svojom hodnotovom nastavení rozumela, aký je cieľ, ktorý sledovala a nepoľavila z neho.

Rekonštrukcia SNG sa roky naťahovala. (zdroj: PubRes)

Prečo sa ministerstvo kultúry podľa vás jasne nepostavilo za takú vlajkovú loď, akou je SNG a rekonštrukcia trvala tak dlho?

LK: Myslím si, že je to neodbornosťou a nevzdelanosťou.

Akoby si ministri a ministerky kultúry neuvedomovali, v akej pozícii stoja a aké majú možnosti. Keby to boli ozajstní odborníci a rozumeli problematike, tak by si boli vedomí, aké skvelé veci zo svojej pozície na ministerstve môžu nastaviť. Nebol by to nekonečný boj, ale mohla by to byť úzka a prosperujúca spolupráca.

Peniaze na rekonštrukciu galérie ministerstvo nakoniec síce odkleplo, ale trvalo to neúmerne dlho. Neviem, prečo iba v prípadoch, keď sa vyvinie nejaký odboj, dokáže niečo vzniknúť. Nerozumiem, prečo by to nemohol byť kultivovaný dialóg. Na to by však ľudia na oboch stranách museli byť otvorení a tolerantní. Všetci by sme sa mali naučiť rozumieť súčasnému svetu a najmä kriticky rozmýšľať. To je podľa mňa nevyhnutné.

Vynovená SNG je už rok otvorená pre verejnosť. Čím váš film prehovára do súčasnosti?

LK: Samotný fakt, že sa galériu podarilo dostavať, je dôkazom, že na Slovensku stále existuje veľký ľudský potenciál. Zaráža ma, že súčasnej ministerke kultúry prekáža konkrétny obraz Andreja Dúbravského. Podobne je úplne nepochopiteľná „kauza“ cenzúry výstavy s LGBTI+ tematikou Doroty Holubovej. Mohli sme byť už úplne inde. Mohli sme byť ukážkou toho, ako vieme vedľa seba žiť tolerantne. Aj Dedeček hovoril, že peniaze sú vždy, len nie vždy idú tým správaným smerom. Nie je to však iba o peniazoch, ale aj o spravovaní vecí verejných.

JD: Náš film hovorí aj o význame umenia v našej spoločnosti. Umenie je nástrojom kultivácie spoločnosti. Nejde len o jednu konkrétnu galériu, ale aj o to, akú dôležitosť dávame vzdelávaniu umením.

V dobe, kedy Dedeček dostavoval galériu, sa umenie zneužívalo na propagandu. Rovnako dnes je kultúra často zneužívaná a tak mi počas dokončovania filmu chodila hlavou otázka, akú závažnosť vlastne prikladáme na Slovensku celej tejto oblasti.

Rekonštrukciou galérie sme nezískali len nové a krajšie výstavné priestory, ale aj priestor, ktorý je súčasťou ochrany nášho kultúrneho dedičstva. Túto ochranu nám ukladá aj zákon.

Je dobré si to uvedomovať. Veď umelecké diela sú tiež obrazom toho, ako ľudia v istých dobách mysleli, čo ich trápilo. Kultúrne dedičstvo je potrebné ochraňovať, je to zrkadlenie vývoja spoločnosti z minulosti doposiaľ. Iba týmto spôsobom dokážeme zabezpečiť kontinuitu v nazeraní na našu minulosť či uvedomenie si národnej identity, a to, kým vlastne sme.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Otvára sa vynovená Národná galéria. Už sa môžeme porovnávať s Prahou či Viedňou, hovoria odborníci Čítajte 

Aké prekážky ste museli zvládnuť počas práce na dokumente?

JD: V prvom rade treba povedať, že film vznikal desať rokov. To je naozaj veľmi dlhá doba. Začínali sme ako študentky a bola to pre nás úžasná príležitosť. Do projektu sme išli s tým, že sa niečo naučíme. A naučili sme sa naozaj veľa. Pri filme sme doslova vyrástli.

Na začiatku sme mali každá svoje prístupy, ktoré sa nám začali viac a viac formovať. Bolo dôležité, aby sme našli spoločný tvorivý prístup. Čo filmom chceme povedať, sme mali vždy jasné. Práve to bolo pre nás zjednocujúce a vďaka tomu sa nám podarilo dielo dokončiť. Nepochybovali sme, čo je v tomto galerijnom príbehu pre nás zásadné.

Vynovená SNG je už rok otvorená pre verejnosť. (zdroj: PubRes)

Film Pozor padá SNG! ste venovali Vladimírovi Dedečkovi, Kornelovi Földvárimu a Petrovi Krištúfkovi. Architekt Dedeček je autorom premostenia a Knižnica Kornela a Nade Földváriovcov je už viac ako štyri roky súčasťou galérie. Aké je prepojenie galérie so spisovateľom Petrom Krištúfkom?

LK: Peter Krištúfek prišiel s myšlienkou knižnice ako prvý. Po jeho predčasnej tragickej smrti v roku 2018 nám prišlo úplne samozrejmé, že dokument bude venovaný aj jemu.

Zaujala ma zvolená hudba, ktorá celý film podfarbuje. Pjoniho (Jonatána Pastirčáka), jedného z autorov hudby, ste oslovili vy?

LK: My sme od začiatku pracovali s tzv. pracovnou hudbou. V tomto prípade sme používali klasiku Obrázky z výstavy od Musorgského, ktorá sa nám veľmi páčila. Vedeli sme, že vo finále by sme mali použiť niečo iné. Jonatánovu hudbu poznám a veľmi sa mi páči. Robil už množstvo hudby do filmov, tak to bola automaticky prvá voľba. Oslovili sme ho, či by mal čas a záujem. Nakoniec do spolupráce prizval aj Martina Štefánika. Hudbu skomponovali spoločne.

Skladateľská dvojica najprv film videla a až na výsledný zostrih skomponovala hudbu?

LK: Myslím, že Jonatán najprv film videl bez referenčnej hudby. Potom nám dal konkrétne návrhy o svojich hudobných predstavách. Veľa sme o tom komunikovali. Po každej konzultácii sa to posúvalo dobrým smerom. Jonatán oslovil Martina, pretože komponuje klasickú hudbu. Spolu vytvorili fúziu elektroniky a klasiky, ktorá film výstižne dokresľuje.