Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Keď sa traja bratia z hudobníckej rodiny stanú profesionálnymi hudobníkmi, nie je to nič nezvyčajné. Práve naopak, je úplne prirodzené, že si hudbu, ktorá sprevádza celý ich život, vyberú ako svoju profesiu.
No keď sa traja bratia – profesionálni hudobníci – potom stretnú v jednom orchestri, v ktorom spoločne prežijú nie roky, ale celé desaťročia, je to vzácny príbeh.
Orchester Opery SND jeden taký príbeh má. Je zosobnený v bratoch Harvanovcoch, kde najstarší Vladimír hrá na husliach, prostredný Jaroslav je prvým flautistom a najmladší Roman hrá na violončele.
Je to príbeh, za ktorým sú hodiny driny a roky tvrdej práce, ale aj množstvo spoločných spomienok, vzájomný obdiv a úcta, silné rodinné puto a nekonečne veľa lásky k hudbe.
Puto na celý život
S bratmi Harvanovcami sa stretávame deň pred novembrovými predstaveniami opery Carmen. Na rozhovor prišli rovno zo skúšky so zbormajsterkou a dirigentkou Zuzanou Kadlčíkovou, ktorá orchester Opery SND povedie v novembrových aj decembrových predstaveniach Bizetovej opery.
„Nemáme veľa skúseností s dirigentkami, toto je jedna z prvých. Ale musím povedať, že tomu veľmi fandím. Vo svete je už bežné, že sa ženy úspešne uplatňujú nielen medzi dirigentmi, ale aj v iných povolaniach, ktoré boli v minulosti výsostne doménou mužov. Veľmi držím palce pani dirigentke Kadlčíkovej, mimochodom, ona to už dirigovala pred rokom, ale vždy je náročné po dlhšom čase opäť dokazovať a udržiavať štandard istej kvality. Verím, že má podporu všetkých zúčastnených, a myslím si, že si ju zaslúži,“ vraví Vladimír. Dodáva, že práve Carmen patrí k jeho obľúbeným dielam.
„Pre mňa je to jedno z najkrajších operných diel, aké existujú. Je to nádherná romantická opera s veľmi silným príbehom. V jej hudbe je vlastne celý život – šťastie, dráma, láska až po smrť.Pre mňa je to veľmi emotívna opera a rád ju hrám,“ pokračuje huslista.
Do orchestra Opery SND nastúpil v roku 1988 ako čerstvý absolvent Akadémie múzických umení v Prahe na miesto koncertného majstra. V tom čase bol najmladším prvým huslistom v profesionálnom orchestri v celom Československu.
Huslista Adam Novák: Je radosť vidieť, keď orchester spoločne dýcha Čítajte Na tejto pozícii v Opere SND zotrval tridsaťpäť rokov. Od 104. divadelnej sezóny ho na tomto poste vystriedal mladý talentovaný huslista Adam Novák.
„V našom orchestri je veľmi veľa výborných hudobníkov. Naozaj výborných. Mladí ľudia, ktorí prichádzajú do orchestra, sú veľmi talentovaní, je v nich veľký potenciál,“ chváli svojich kolegov Vladimír.
„Husle ma sprevádzajú celým mojím životom, hrám na nich od svojich šiestich rokov. Boli vždy so mnou, nielen vo chvíľach šťastia, ale pomáhali mi prekonať aj ťažšie obdobia, ktoré prídu v živote na každého. Psychologická väzba hudobníka k jeho nástroju je veľmi silná, aj pre mňa sú moje husle neoddeliteľnou súčasťou môjho ja,“ hovorí najstarší brat.
Hudobné nástroje vyberal otec
Najdlhšie spomedzi bratov je v orchestri Opery SND prostredný Jaroslav. Strávil v ňom už neuveriteľných tridsaťdeväť rokov na pozícii prvého flautistu, ktorú zastáva doteraz. Najmladší Roman, violončelista, prišiel posledný a v orchestri Opery SND hráva s bratmi už dve desaťročia.
„Pamätám si, že som sa rozplakal, keď mi otec doniesol čelo, že nechcem hrať na base,“ vracia sa Roman k svojim violončelovým začiatkom.
„Zdalo sa mi, že som príliš malý na taký veľký nástroj a prečo práve ja mám hrať na base? Potom mi povedali, že je to violončelo, nie basa. Ale aj tak ma zachránil Jaro. Ako mladší brat som ho vo všetkom nasledoval, on ma všetko učil, bol pre mňa veľkým vzorom. Vtedy zobral moje čelo, rozbalil ho, našiel, kde sú tóny, a začal na ňom hrať. A potom povedal, že pozri, veď je to super. Prestal som plakať a celý deň sme sa potom spolu učili jednu skladbičku, aby sme ju zahrali z balkóna deťom na dvore. Takto som sa naučil hrať na violončele,“ spomína s úsmevom.
Hudobné nástroje bratom vybral ich otec, hudobník a dlhoročný pedagóg na žilinskom konzervatóriu. Jaroslav spomína, že on ako jediný dostal na výber.
„Myslím si, že to bolo tak, že som si mal vybrať nejaký dychový nástroj. Že keď už bratia budú škrípať na sláčikových…“ smeje sa. „Pamätám si, že raz bol v televízii koncert a otec mi ukazoval jednotlivé nástroje – pozri, to je klarinet a to je flauta, ktorý by sa ti páčil? A ja som, našťastie, povedal, že flauta,“ spomína Jaroslav.
Neprekáža mu si obliecť montérky a zapojiť sa do práce. Všetci sme robotníci divadla, hovorí Peter Čanecký Čítajte „Myslím si, že všetci traja sme stotožnení s nástrojmi, ktoré nám otec vybral. To, že nám ich vybral, neznamená, že sa pomýlil, práveže naopak, trafil,“ objasňuje Roman.
„V skutočnosti je za tým isté primknutie. Je to proces, človek musí pracovať so svojím nástrojom. Môžem sa rozhodnúť, že mi nebude sedieť žiadny nástroj, a rovnako sa môžem rozhodnúť, že nástroj mi bude sedieť. Hudobník k tomu musí prísť tvrdou prácou – skúmať, hľadať, cvičiť. Je za tým veľký proces práce od detstva, kus roboty, ktorá je absolútne nezaplatená a často v spoločnosti aj nedocenená,“ dodáva violončelista.
Vzťahy v rodine boli na prvom mieste
Prostredný brat Jaroslav toho počas rozhovoru veľa nenahovorí, obaja súrodenci ho za to s láskou podpichujú. Viac o ňom hovoria oni. Z ich slov cítiť veľký obdiv k bratovi.
„Pamätám si, že Jaro mal v detstve obľúbenú platňu, výborného slovenského flautistu Vladislava Brunnera. Bola to nahrávka s Warchalovcami a u nás to hralo v jednom kuse od rána do večera. Jaro nemal noty tej skladby, naučil sa ju len podľa sluchu, lebo sa mu páčilo, ako pedantne hral – intonačne, rytmicky, presne každý tón, aké to bolo vznešené a vkusné. On to ako malý chlapec dokázal fantasticky napodobniť. Nehovorím to preto, že by som ho chcel chváliť, čo si určite zaslúži tiež, ale skôr ide o to, že pre mňa to bol dôkaz jeho zanietenosti. Keď som mal krízu, a mal som ich viacero, tak som si na toto vždy spomenul, inšpirovalo ma to,“ spomína Roman.
Najstarší Vladimír dodáva, že už od detstva mali medzi sebou dobré vzťahy a často si vzájomne pomáhali.
„Vždy sme boli veľmi súdržná rodina, zaujímali sme sa, čo čaká toho druhého, chodili sme si na koncerty. V tomto smere vidíte, ako nám aj osud doprial, že sme sa napokon stretli v jednom orchestri, dennodenne sme spolu a máme možnosť hrať spolu nielen v práci, ale občas si zahráme aj sami a vrátime sa tak do detských čias,“ hovorí.
Aj vy sa pýtate, ako to u nich doma vyzeralo, keď traja bratia – ešte len začínajúci hudobníci – potrebovali naraz cvičiť, no každý zvlášť?
„Mali sme trojizbový byt a využívali sme všetky izby,“ smeje sa Vladimír.
„Naši vtedy museli byť v kuchyni,“ dodáva Roman. „Keď sme každý hrali v jednej izbe, a to sme boli chlapci možno vo veku dvanásť, deväť, sedem rokov, mama si robila svoje veci v kuchyni a otec chodil od jedných dverí k druhým, tretím. Mama neskôr spomínala, že to boli jeho najpohodovejšie a najšťastnejšie chvíle, keď sme hrali.“
„Teraz musím povedať, že naozaj veľká vďaka patrí našim susedom, ktorí to museli počúvať,“ dopĺňa Vladimír.
„Ale zároveň sa nám stalo, že keď sme odišli na vysoké školy, ja do Prahy a bratia na VŠMU do Bratislavy, a z času na čas sme prišli domov, pani suseda nám povedala, že jej chýba, že už tak často nehráme doma,“ usmieva sa huslista.
