Už 18. januára 2024 zavíta do Slovenského národného divadla
súbor Baletu Národného divadla Brno. Hosťovať bude s programom, ktorý dostal názov Bolero podľa známeho diela francúzskeho skladateľa Mauricea Ravela.
Komponovaný večer ponúkne tri diela súčasných choreografov – do Bratislavy prinesie tri rôzne témy, koncepty i estetiky.
Jednu z choreografií, ktorá otvára tému gendrovej identity, pripravil
do Bolera aj umelecký šéf Baletu Národného divadla Mário Radačovský.
V rozhovore pre SME NÁRODNÉ vysvetľuje, prečo je preňho dôležité hovoriť tancom o súčasných spoločenských témach, no hovorí aj o návratoch do Slovenského národného divadla.
Rád sa vraciate do Slovenského národného divadla?
Veľmi rád sa vraciam do Slovenského národného divadla, vždy je to pre mňa taká nostalgia. Aj keď ma veľmi mrzí, že historická budova SND je momentálne zatvorená. Najkrajšiu budovu v Bratislave sme nechali prísť do havarijného stavu, to je pre mňa mimoriadne smutný pohľad.
Rád sa vraciam, lebo SND bola moja prvá destinácia, začiatok mojej kariéry, môj prvý kontrakt, moje prvé všetko... Ani som nedýchal, keď som vstupoval do Slovenského národného divadla. Veľmi si vážim túto inštitúciu a to, čo pre mňa symbolizuje.
To, že ju občas riadili ľudia, ktorí ju nemali riadiť, je už teraz druhoradé, pre mňa bude SND vždy znamenať dôležitý medzník.
Rád si spomínam na slová pána Chudíka, keď sme sa raz stretli v novej budove na vrátnici. Povedal mi: „Mário, vieš, Národné divadlo je ako chrám. Musíš doň vstúpiť s pokorou.“ Toto by sme si mali dennodenne pripomínať, kam vstupujeme.
Na ktoré obdobie máte najkrajšie spomienky?
Mám krásne spomienky na celú svoju kariéru. Aj na začiatky, ktoré som mohol stráviť popri všetkých divadelných velikánoch, ktorí tu vtedy tancovali, aj na obdobie, keď som bol umeleckým šéfom Baletu SND.
Bolo to síce vtedy pre mňa viac-menej nečakané, ale bola to moja prvá skúsenosť, držať v rukách kormidlo a riadiť ho takmer päť sezón.
Mário Radačovský
- V roku 1989 nastúpil do SND, vzápätí sa stal sólistom.
- Začiatkom 90. rokov prešiel do Nederlands Dance Theatre Jiřího Kyliána v Haagu.
- Od roku 1999 tancoval v Montreale.
- Keď sa vrátil do Bratislavy, v rokoch 2006-2010 bol šéfom Baletu SND.
- Založil a od roku 2011 viedol súbor Balet Bratislava.
- V roku 2013 prišiel do Brna, kde je doteraz umeleckým šéfom baletu v Národním divadle.
- Pred niekoľkými rokmi vyštudoval choreografiu na HAMU v Prahe.
Mám úžasné spomienky, samozrejme, boli aj náročnejšie obdobia, ale pozitívne spomienky určite prevládajú. Nie som zatrpknutý, ja si SND veľmi vážim, stále to je moja prvá scéna a mám veľkú pokoru k tomuto priestoru.
Najbližšie sa sem opäť vrátite v januári – s Baletom Národného divadla Brno budete v SND hosťovať s inscenáciou Bolero. Čo majú diváci čakať od tohto diela?
Bolero je večer zložený z troch súčasných choreografií. Ravelova hudba, po ktorej dostal balet meno, znie v jednej z nich. Je to nádherná, notoricky známa hudba, až sa ťažko hľadá niekto, kto má rád kultúru a nepoznal by úryvok z Ravelovho Bolera.
Môj bývalý kolega z Holandska Johan Inger vytvoril podľa mňa jednu z najkrajších choreografií na Bolero vôbec. Veľmi sa teším, že sa nám jeho dielo podarilo získať do repertoára.
Potom som oslovil svojho bývalého tanečníka z Baletu Bratislava Dana Datcu, ktorý dnes pôsobí v zahraničí, aby pre tento večer vytvoril úplne novú choreografiu. Volá sa Mountain Call, teda Volanie hôr.
No a tretím kúskom je moja choreografia s názvom Nezodpovedané otázky, z ktorej časť mohli diváci vidieť už v októbri na galavečere Umenie pre život a ktorá tento večer zakončí.
Traja muži, traja tvorcovia, tri odlišné koncepty a myslím si, že aj rôzne estetiky. U nás v Brne máme na Bolero veľmi dobré reakcie, takže dúfam, že ho dobre prijmú aj v Bratislave.
Mário Radačovský. (zdroj: SME - MARKO ERD)Hovoríte o odlišnosti, ale majú tieto tri diela aj niečo, čo ich spája?
Dalo by sa povedať, že tému vzťahov medzi ľuďmi, ktorí sa majú radi a majú k sebe blízko.
Napríklad v Bolere Johana Ingera sú tri dámy, každá v inom veku života – je tam mladá slečna, ktorá prežíva začiatky nejakých potenciálnych vzťahov, potom žena v strednom veku a staršia dáma na konci.
Dan Datcu zas otvára tému vzťahov medzi komunitami, skúma, čo sa deje vnútri jednotlivých komunít. Je to dielo inšpirované folklórom, ale netreba čakať úplný folklór. Hudba je nádherná.
Moja choreografia zas otvára tému gendrovej identity a pohľadu na status muža a ženy. Je to moja výpoveď o tom, že i keď sme v 21. storočí, občas mám pocit, že sme sa zasekli v inkvizícii v 16. storočí.
Akosi stále nechceme prijať inakosť, nechceme si otvoriť mysle, posunúť sa a naozaj vstúpiť do 21. storočia. Pritom vôbec nezáleží na tom, či muž miluje muža alebo ženu, podľa mňa je najdôležitejšie, či sú ľudia dobrí.
To, čo si každý vo svojej intimite robí doma za zatvorenými dverami, nemá nikoho čo zaujímať. A už vôbec nie to riešiť a robiť z toho celospoločenskú tému, na ktorej sa zbierajú politické body.
Ľudia sa milujú a bez ohľadu na to, či je to homosexuálny pár alebo heterosexuálny, stále je to v prvom rade vzťah medzi dvoma ľudskými bytosťami, na tom nie je nič zlé. Radšej by sme sa mali pýtať: Sú to dobrí ľudia? To je tá otázka.
MARTIN SVOBODNÍK a THORISO MAGONGWA v choreografii Nezodpovedané otázky v programe Bolero (zdroj: Ctibor Bachratý)Prečo je pre vás dôležité rozprávať tancom o takýchto témach?
Je to povinnosť divadla, hovoriť o témach, ktoré pre nás možno aj nie sú komfortné.
Ak chcete pritiahnuť mladého diváka, treba hovoriť o veciach, ktoré trápia mladých ľudí, ktorými žijú. A možno aj starších, len o tom predtým neboli zvyknutí hovoriť.
Samozrejme, že je veľmi dôležité, akou formou o tom hovoríte alebo chcete hovoriť. Svojou choreografiou nikoho nehodnotím ani nesúdim, nedajbože, to by som si nikdy nedovolil.
Možno tá téma môže pre niekoho vyznieť ako provokácia, ale podľa mňa treba provokovať, lebo divadlo má byť práve priestor v tomto našom bláznivom svete, kde sa takéto veci majú diať.
Myslím si, že je úlohou divadla, aby nastoľovalo témy a poukazovalo na tie,
ktoré sú dôležité. Nežijeme v jednoduchých časoch, nechcel by som mať dvadsať či dvadsaťpäť rokov.
Sólistka Baletu SND Reona Sato: Neľutujem, že som prišla a ostala na Slovensku Čítajte Je brniansky divák iný ako bratislavský?
V skutočnosti ani veľmi nie. Keď som pred desiatimi rokmi začal viesť umelecký súbor Baletu Národného divadla Brno, nemali sme vypredané sály.
Ale keď divák pocíti, že sa na javisku deje niečo výnimočné, tak sa do divadla opäť vráti. A nielen to, je tiež ochotný zaplatiť cenu, ktorú má zaplatiť za umenie.
V našej spoločnosti je dlhodobo zakotvené, že kultúra je zadarmo a zaplatiť vstupenku je napríklad aj pre politických lídrov vec nevídaná. Povedal by som, že to je až na hranici zázraku.
Diváka dokážete prilákať poctivou prácou, minimálne sa príde aspoň pozrieť, dá vám šancu. A pokiaľ ho nesklamete, bude chodiť stále. V tomto je podľa mňa slovenský divák úplne rovnaký ako moravský alebo český.
Čo v Brne funguje na vašich divákov? Moderný balet či skôr klasické diela?
Treba povedať, že Brno je regionálne mesto a my naozaj najviac žijeme čisto z domáceho publika. Ale som veľmi hrdý, že môžem konštatovať, že tento rok máme historicky najlepšiu návštevnosť za 105 rokov našej existencie. Hráme, samozrejme, viac titulov klasického baletu.
No v divadlách si zároveň všímam akýsi postcovidový trend, že ľudia sa opäť vracajú ku klasike a vyhľadávajú ju. Akoby boli presýtení moderných štýlov a moderného poňatia tanca.
Mnohé západné súbory totiž prestali robiť klasiku alebo obmedzili počet klasických titulov, lebo je príliš drahá, sú to obrovské výpravy, potrebujete určitý počet tanečníkov, ktorí nemôžu byť hocijakí, ale len tí najlepší z najlepších.
No aj u nás vidím, že klasický repertoár je pre našich divákov najväčším lákadlom. Tituly moderného tanca mávame vypredané tak na sedemdesiatpäť percent, čo je stále slušné číslo, ale klasické balety máme vypredané nad deväťdesiat percent.
No a potom sú, samozrejme, obľúbené tituly ako Luskáčik, čo je naše zlaté vajce, ktoré nám závidí aj opera. Tam je pri všetkých reprízach stopercentná vypredanosť. Keby Čajkovskij žil, tak je multimiliardár. Je to vianočný príbeh s nádhernou hudbou a čaro Vianoc a rodiny sa len ťažko prekonáva.
Riaditeľka Baletu SND Nina Poláková: V balete rastieme vďaka výzvam Čítajte Balet SND nedávno hosťoval v Brne, brniansky súbor teraz prichádza do SND. Ako sa pozeráte na príležitosť hosťovania? Je pre súbor dôležité občas zavítať na inú scénu ako tú domovskú?
Veľmi sa teším, že riaditeľka Baletu SND Nina Poláková má k hosťovaniam oveľa pozitívnejší prístup ako predchádzajúce vedenie. Za môjho desaťročného pôsobenia v Brne prišiel Balet SND do Brna štyrikrát, my sme prišli raz. Teraz v januári to bude len druhý raz, čo budeme hosťovať v SND, a myslím si, že je to smutná bilancia.
Bohužiaľ, zo strany bratislavského vedenia súboru nemali vždy pre hosťovania pochopenie, ale veľmi sa teším, že s Ninou Polákovou prichádza zmena aj v tejto oblasti. Aj som jej vravel, že by som bol veľmi rád, keby sme vylepšili bilanciu aspoň na štyri ku dvom.
Samozrejme, vždy je to rozhodnutie umeleckého šéfa, to nemôžete nikomu nanútiť, ale myslím si, že by to bolo celkom férové.
Balet SND je prvý súbor na Slovensku, my sme v Česku po Prahe číslo dva, ale je dôležité, aby sme si budovali dobré vzťahy. Sme len stodvadsať kilometrov od seba a myslím si, že pre oba súbory je veľmi potrebné a žiaduce, keď sa skonfrontujú a vidia jeden druhého.
Jednak sa nadviažu priateľstvá, vidíte, čo robíme my, my vidíme, čo robíte vy, čo my robíme lepšie, čo vy robíte lepšie. Ja sa o to snažím aj s Prahou a inými súbormi.
Počas sezóny máme pravidelne hostí z iných súborov. Som presvedčený, že len vtedy môžete rásť. To porovnanie vás neoklame.
Nemusí sa vám páčiť program, ale hneď vidíte, akú má súbor kvalitu, a poviete si, toto možno my nemáme, toto robia takto, takéto majú možnosti, my máme iné možnosti a tak ďalej. To si myslím, že je dôležité, a veľmi sa teším, že v januári môžeme prísť.
Sledujete baletný súbor SND, kam sa za posledné roky posunul?
Sledujem, čo sa v súbore deje, ale klamal by som, ak by som povedal, že viem, kam sa posunul. Jedna z vecí, ktorá je v našich krajinách veľmi problematická, je kontinuita.
To sa len veľmi ťažko dosahuje, lebo keď chcete niečo vybudovať a tvoriť, tak málokedy nastane zhoda okolností, že sa vám to aj bez problémov podarí a nikto vám nehádže polená pod nohy. Nedajbože, keď je to v zárodku nejakého úspechu, hneď začnete niekomu prekážať.
Vidím, čo sa deje, vidím rozhodnutia, ktoré Nina Poláková urobila ako umelecká šéfka, vidím, ktorým smerom chce ísť. Myslím si, že umeleckého šéfa treba nechať aspoň päť rokov pracovať a potom prídu prvé výsledky, ktoré môžeme hodnotiť.
Môj veľký vzor a učiteľ Jiří Kylián hovorieval, že súbor je ako záhrada. Prvých päť rokov sadíte, okopávate, staráte sa a potom niečo začne rásť. Po ďalších piatich rokoch sa už tešíte zo stromčeka, z kríčkov, kvetín, ale stále sa musíte snažiť, aby vám to aj naďalej rástlo, a ustavične zalievať.
Vtedy možno zároveň uvidíte, kde ste spravili chybu, keď ste medzi jablone dali čerešňu. Potom ju musíte presadiť alebo sa jej, bohužiaľ, aj zbaviť, a až potom zbadáte aj plody svojej práce.
To je pre mňa dokonalá metafora, úžasné prirovnanie. Kylián je pre mňa najväčší génius nielen ako choreograf, ale aj ako učiteľ a umelecký šéf v celej mojej kariére.
