Šetril slovami, aby mali váhu. A najkratším aforizmom dokázal ťať do živého. Naživo to robil hlbokým hlasom a s úsmevom. Pôsobil však ako smutný klaun.
Vo štvrtok 14. decembra zomrel Tomáš Janovic, úmrtie potvrdila pre SME jeho rodina. Spisovateľ mal 86 rokov.
Bol generačným spriaznencom a priateľom Milana Lasicu a Júliusa Satinského. S Lasicom sa dlhé roky stretával v kaviarňach, tieto stretnutia voľne zaznamenával aj v aforizmoch "Na káve s Milanom Lasicom".
Dlhé roky bol spolu s Kornelom Földvárim centrom spoločnosti, v ktorej sa pravidelne vyskytovali Pavel Vilikovský, Daniela Kapitáňová či Ján Štrasser. Za rozhovormi s nimi, kedysi napríklad každý štvrtok v kaviarni Ex libris v Bratislave, tam prichádzali rovesníci z umeleckej brandže aj mladí spisovatelia či ďalší umelci.
V humore sa Janovic stotožňoval s výrokom Miloša Kopeckého, že je to najdôstojnejším spôsobom, ako byť smutný.
„Humor, to je poznanie a poznanie nie je veľmi veselé,“ poznamenal Janovic v rozhovore pre SME.
Satirický od začiatku
Narodil v Bratislave, maturoval v Košiciach. Opäť v hlavnom meste študoval slovenčinu a históriu na Univerzite Komenského.
Hneď po nástupe na vysokú školu začal publikovať v satirickom týždenníku Roháč. A po absolvovaní školy sa tam aj zamestnal a pôsobil v redakcii až do roku 1990.
Prvá kniha Život je biely holub mu vyšla v roku 1959. Obsahovala aj jeho spomienky na vojnové detstvo a ako spomínal, už vtedy sa dostal do hľadáčika cenzorov. Dodal však, že ešte nemal strach.
„Keď som sa mal báť, nebál som sa. Bol som mladý a ako vieme, mladosť – pochabosť. Ešte na vysokej škole som napísal do Mladej tvorby satirickú básničku s pointou, Sovietska bryndza – náš vzor‛. Básničku, samozrejme, cenzúra zadržala, a dokonca putovala s ďalšími proskribovanými textami po Slovensku. Dostala sa aj do Košíc, kde sa môj chudák otec – bol starší ako ja, tak už vedel, čo je strach – roztriasol aj za mňa,“ povedal Janovic v rozhovore na stránke Slovenského literárneho centra.
