Stále som ešte neprijala, že Tomáš už je tiež preč, hovorí Vášáryová. Ako na spisovateľa spomínajú osobnosti

S Tomášom Janovicom vchádzalo do miestnosti vždy veľa dobra a – podobne ako v aforizmoch – nepotreboval na to ani veľa slov, hovorí aforista Tomáš Ulej. Či sme ho ako spoločnosť počas života dosť ocenili? – zamýšľa sa zase Magda Vášáryová.

Na Tomáša Janovica, ktorý zomrel vo štvrtok vo veku 86 rokov, spomína v denníku SME osem osobností. Niektoré pridali aj jeho aforizmy, ktoré si obľúbili.

Magda Vašáryová, diplomatka a herečka

Magda Vášaryová (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)

Stále som ešte neprijala, že Tomáš už tiež je preč. Ale uvedomila som si, že generácia, ktorá prežila to hnusné 20. storočie, definitívne odchádza. Myslím generáciu Tomáša, môjho Milana...

Kladiem si otázku, či sme sa s nimi dosť rozprávali. Oni ako malí chlapci zažili vojnu. Tomáš prežil len preto, lebo sa skrývali v nore v lesoch, v diaľke počuli štekot psov, keď chytali Židov. Veľká časť jeho rodiny navždy odišla. A potom tie hnusné 50. roky, neskôr nechutné normalizačné 70. roky. To všetko prežili a nemuseli chodiť k psychiatrovi a koučkám.

Tomáš a Milan boli trochu depresívni, ale vyťahovali sa z toho sami a najmä nikdy nekňučali, nesťažovali sa, neobviňovali ani osud, ani druhých ľudí. A aj v tých najhorších časoch sa medzi sebou vedeli „báječne“ zabávať. Tomáš väčšinou sedel a občas niečo povedal, ale niečo také, že všetci sa rehotali, pretože bol mimoriadne vtipný.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Janovica netrápili politici, ale malý, vraj pohostinný človek, ktorý klame sám seba Čítajte 

Tomáš aj Milan boli introverti a keď vpadol medzi nich extrovert Julo, bol to riadny rozdiel. Nepamätám si, že by som počula Tomáša hlasno sa smiať, on ani veľmi nezmenil výraz tváre, ale videli ste na tých očiach človeka, ktorý zažil strašne veľa, ako sa na chvíľočku rozjasnili. A to ste vedeli, že sa smeje.

Či sme ho ako spoločnosť počas života dosť ocenili? Sú ľudia, ktorí vedeli, aký je to poklad a vedeli to vždy. Potom boli ľudia, ktorým to bolo jedno a tých je najviac, tým nechýbal, ani keď mu komunisti zakázali písať. A napokon boli tí, ktorí boli zodpovední za to, že táto generácia nemohla slobodne pracovať.

Mám tu pri sebe všetky jeho knihy. V poslednej knihe Humor nie je pápež, ktorá vyšla nedávno s ilustráciami Mareka Ormandíka a Milan v nej reaguje na Tomášove aforizmy, je napríklad tento: Aj za holokaust môžu Židia. Lebo keby nebolo Židov, nebol by holokaust.

Alebo: Humor je neomylný, ale nedáva to najavo.

Ešte jeden: Poctivosťou najďalej zájdeme? Nie. Zájdeme.

Sú to tie základné ľudské hodnoty. Taký bol Tomáš.

Magda Vášáryová a Tomáš Janovic boli priateľmi. (zdroj: Peter Procházka)

Daniela Kapitáňová, spisovateľka

Daniela Kapitáňová. (zdroj: archív SME/Miroslava Cibulková)

Josef Čapek má rozprávku o tom, ako sa psíček s mačičkou sušili. Najskôr psíček zavesil na šnúru mačičku, tá zoskočila, zavesila psíčka, ten zoskočil, zavesil mačičku a tak to šlo dokola.

Rozprávali sme sa o tom s Tomášom a už sa ani nepamätám ako, ale dohodli sme sa, že si takto budeme o sebe písať nekrológy. Najskôr on o mne, potom ja o ňom, potom zase on o mne, ja o ňom... Vtedy nám to prišlo mimoriadne vtipné a celé roky sme sa doberali, že ideme losovať, kto začne. Čiernočierny kaviarenský humor.

Teraz si nahováram, že sa nič nestalo, len tá naša čapkovská hra začala, teraz napíšem ja o Tomášovi, potom sa Tomáš vráti, napíše on o mne, a tak ďalej, dokola.

To iba ja som si vylosovala, že začínam.

Z oslavy sedemdesiatky Tomáša Janovica v Štúdiu L+S, zľava Tomáš Janovic, Milan Lasica, Daniela Kapitáňová, Kornel Földvári a Pavel Vilikovský. (zdroj: Fero Jablonovský)

Peter Chalupa, vydavateľ

Peter Chalupa (zdroj: nadácia Polis )

Tomáš je, vlastne bol, jeden z mojich najlepších priateľov a som veľmi vďačný, že som s ním mohol spolupracovať na niekoľkých knižkách. Bol nielen výnimočný spisovateľ, aforista, básnik, ale snúbili sa v ňom dve vlastnosti, ktoré nie sú obvyklé v spoločnej kombinácii: obrovský zmysel pre humor a dobrota srdca.

Vlastne tri, pretože k tomu treba zarátať aj jeho skromnosť.

Nemal žiadne maniere. Nerád hovoril veľa na verejnosti. Zažil som, ako s ním chcel český režisér natočiť hodinový dokument. Tomáš to odmietol s tým, že on je obyčajný človek. Tá sebareflexia bola možno niekedy aj na škodu. Slovensko si možno doteraz neuvedomuje, akého veľkého človeka v ňom stratilo.

Vezmite si akýkoľvek jeho aforizmus. Nielen z tých posledných, ale aj tie zo 60. rokov.

Prehrabával som sa pri práci na vydaní aj v jeho starých knihách, tie staré aforizmy, keď si prečítate, sú akoby ich písal včera. Za celé tie desaťročia sa národ nezmenil. Rovnako robí chyby, možno ešte horšie ako vtedy.

Nechcem to však posúvať do politickej roviny. Myslím si, že Tomáš bol z toho veľmi nešťastný. Viete, jeho manierou, keď sme už použili to slovo, bolo to, že na každého sa snažil byť slušný a dobrý.

Zuzana Szatmáry, publicistka, poetka

Zuzana Szatmáry (zdroj: archív/SME)

Je to, akoby ďalší vetrolam vyvrátilo. Prázdnota a víchor. Je súčasťou môjho detstva, dospievania a dospelosti. S otcom (Jurajom Špitzerom - pozn. red.) boli od môjho mala smutno-smiešni priatelia, chodili si spolu sadnúť do mesta. Nechodili na návštevy, aby nemali ženy na krku.

Už ako dieťa som ho vnímala ako súčasť sveta, v ktorom žijem. Židia, keď nemajú slamu v hlave, tiahnu k sebe. Takéto jednoduché to je. Pretože ste prežili niečo podobné, nemusíte sa namáhať, nemusíte vysvetľovať. Pritom to boli všetci ateisti a hoci menšina pod tlakom sa správa ako náboženská menšina, takíto vzdelaní intelektuáli by už ťažko hľadali útočisko v biblickom Hospodinovi.