Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Vojsť do patinačného oddelenia v Umelecko-dekoračných dielňach Slovenského národného divadla je ako vstúpiť do kráľovstva všetkých možných čačiek, aké si len dokážete predstaviť.
Teda, pardon, aj takých, o ktorých ani len nemáte potuchy, že vôbec existujú.
Ozdoby a čipky od výmyslu sveta dopĺňajú stuhy nespočetných druhov – od obyčajných farebných cez pozlátené a strieborné, vyšívané až po štrasové retiazky. Nechýbajú rôzne druhy látok všetkých farieb, rozmanité pierka, umelé kvety a flitre všetkých veľkostí, trblietky, brošne, šperky, sklenené kamienky, korálky, rukavice, ozdoby do vlasov, čelenky či klobúky, ale aj zvieracie masky.
Pomedzi to si musíte dávať pozor, kam stúpite, lebo na zemi je okrem ďalšieho množstva materiálu aj niekoľko kufríkových šijacích strojov.
Jednoducho povedané, v tomto malom priestore na niekoľkých štvorcových metroch vzniká krása. Krása, ktorú potom diváci s toľkým nadšením obdivujú na javisku.
O čom je patina
Na patinačnom oddelení v Umelecko-dekoračných dielňach SND je sedem patinérok: Veronika, Lucia, Svetlana, Lýdia, Tereza, Zuzka a Gabika, ktoré pracujú vždy na niekoľkých inscenáciách naraz.
Dva týždne pred Vianocami mali rozrobené dve činoherné výpravy – Ježiš z Montrealu a Sme v pohode – a pracovali aj na opere Hubička a balete Manon.
„Hoci na dverách máme napísané, že sme patinačné oddelenie, sme skôr patinačno-modistické oddelenie,“ objasňuje Lýdia, ktorá je súčasťou dielní už deväť rokov.
Aj vy sa pýtate, čo všetko vlastne spadá pod toto remeslo?
„Pod patinou si môžete predstaviť čokoľvek, čo sa týka dotvorenia kostýmu a výroby doplnkov k nemu. Pod modistvo zas spadajú klobúky, čiapky, čelenky, ktoré takisto vyrábame u nás,“ vysvetľuje Lýdia.
Dodáva, že pri kostýmoch a klobúkoch sa ich práca ani zďaleka nekončí.
„Stručne povedané, u nás vzniká všetko, čo sa nevyrába v krajčírskej dielni. Ale stáva sa, že u nás skončia aj malé rekvizity – vyrábali sme napríklad rôznych plyšiakov, obliekame bábky, poťahujeme dáždniky a podobne,“ zhrňuje prácu patinačného oddelenia Lýdia.
Nie všetky kostýmy treba ozdobiť, niekedy sú požiadavky práve opačné. Aj to je úloha šikovných patinérok.
„Ja robím veľa masiek, ale často sa ku mne dostanú práve také špinavé roboty. Nazývam to ,kostýmové zranenia’, čiže ide akoby o devastáciu kostýmu – ak treba, aby boli potrhané, obhorené, zakrvácané, špinavé a podobne,“ približuje ďalšia z patinérok Tereza.

Je to piplačka. Alebo nie?
Zaprataná patinérska dielňa už na prvý pohľad očarí hádam každého, kto do nej vstúpi. Pri pohľade na drobné flitre, kamienky, brúsené sklíčka, jemné pierka a krehké čipky je totiž všetkým jasné, že musí ísť o nesmierne precíznu, detailnú a piplavú prácu.
„Každý, kto ide okolo našej dielne, si myslí, že naša práca je pre nás obrovská piplačka, ale v skutočnosti je to skôr relax,“ hovorí Svetlana, ktorá na tomto oddelení v Umelecko-dekoračných dielňach SND pracuje už 27 rokov.
„Ja som sa v tejto práci našla, aj keď nie som vyučená modistka. Tento odbor sa už v súčasnosti na Slovensku ani nedá vyučiť,“ pokračuje Svetlana.

Dodáva, že aj po toľkých rokoch ju na tejto práci dokáže niečo prekvapiť. A nikdy neupadá do stereotypu.
„Teraz to bude prvýkrát, čo budem šiť pánsky klobúk z koženky, taký som doteraz nerobila. Bude to do Hubičky a už sa veľmi teším. Na našej práci ma vlastne najviac baví jej rôznorodosť. Vždy je to výzva. Každá výprava je iná, každé dielo je iné, nikdy nerobíme nič rovnaké. Samozrejme, až kým nepríde zadanie, aby sme zhotovili tridsať rovnakých heliem pre zbor,“ smeje sa Svetlana.
„V tomto súhlasím so Svetlanou,“ pritakáva Lýdia. „Naša práca je veľmi rozmanitá, často nám prinesie možnosť pracovať s technológiami, s ktorými sme predtým nikdy nerobili. Môžeme tak stále skúšať niečo nové a mnohokrát sme z toho nadšené. Ja mám tiež rada klobúky a šité čiapky. Takisto som sa to naučila robiť až tu, od našich bývalých klobučníčok, podotýkam, že od posledných vyučených v tomto remesle – Milky Juričkovičovej a Evy Bujdákovej.
Som tomu rada,“ dodáva.

Sme tu pre výtvarníkov
Jednou z najvýpravnejších inscenácií, na ktorej v patinačnej dielni v poslednom období pracovali, bol balet Tulák Chaplin – pocta géniovi. Do výpravného diela sa šilo a zdobilo viac ako 400 kostýmov. Ich autorom bol britský kostýmový výtvarník a scénograf Mark Bailey, ktorý s Baletom SND spolupracoval aj na inscenácii Popoluška.
„S Markom Baileym sme spolupracovali už trikrát a máme ho veľmi rady. Vždy vedel, čo chce, bol nesmierne príjemný a ľudský. Zakaždým s nami všetko prekonzultoval, presne povedal, ako si to predstavuje. Aj jeho návrhy sa nám skutočne páčili,“ opisuje spoluprácu Lýdia.
„Je to príjemný bonus, ak si dokážeme takto porozumieť s výtvarníkmi, lebo sme tu v prvom rade pre nich. Plníme ich zadania a zhmotňujeme ich predstavy. Nezáleží na tom, aký je alebo ako sa správa, my sa vždy musíme naladiť na jeho vlnu, aby sme pretvorili do skutočnosti jeho idey,“ dodáva k spolupráci s výtvarníkmi Tereza.

A aj keď svoju prácu robia s radosťou, sú chvíle, ktoré ich vedia aj potrápiť.
„Naposledy to boli krídla pre supy do opery Nabucco. Lepila som to pierko po pierku tavnou pištoľou. A supov bolo niekoľko, takže práca sa znásobila. Ale tú skúsenosť asi ovplyvnil aj fakt, že pri Nabuccovi sme boli v miernom časovom strese,“ hovorí Tereza.
Výpravná bola aj inscenácia Maria Stuarda, do ktorej navrhol kostýmy renomovaný český výtvarník Josef Jelínek. V repertoári máme
aj jeho Luskáčika.
„Na Márii Stuarde bolo zaujímavé, že sme veľmi detailne robili brošne a šperky, čo v podstate divák z hľadiska ani nemá šancu vidieť, ale v konečnom dôsledku práve mnoho drobných detailov vytvorí potrebný zdobný celok,“ objasňuje Tereza.
„Aj keď divák ten detail možno neuvidí, urobí to naňho dojem. Cítiť to tam,“ pridáva sa Lýdia.
„Ale je pravda, že v divadle sa to bežne nerealizuje až takto filmovo,“
dodáva Svetlana. „Kedysi sa to tak detailne nerobilo.“
