Režisér David Jařab: Ruské myslenie sa za posledných 120 rokov nezmenilo. Malo by to byť pre nás varovaním

Autor je dramaturg Činohry SND.

Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.

Josepha Conrada považujem za inšpiratívnu vizionársku literárnu osobnosť hneď z niekoľkých dôvodov. Myslím si, že veľmi podstatný pre jeho dielo je jeho pôvod.

Tým, že pochádzal zo stredoeurópskeho prostredia, bol Poliak, ktorého rodina žila pod ruskou nadvládou, a zároveň sa stal jednou z najpodstatnejších osôb modernej anglosaskej literatúry, spojil v sebe rôzne témy, rôzny uhol pohľadu na ne a predovšetkým z tohto kultúrneho stretnutia vyrástol nový jazyk, ktorým písal – Conradova angličtina.

Mňa osobne zaujíma, ako autor analyzuje morálne dilemy, či nazerá do temných stránok nášho správania, myslenia i konania, usiluje sa odkryť podstatu pokrivených medziľudských vzťahov, ktoré ovplyvnil západný kolonializmus i ruský imperializmus a bezohľadnosť.

Jeho jedinečnosť spočíva v tom, že na realitu sa pozerá z priestoru medzi týmito dvoma politicko-kultúrnymi blokmi.

Baví ma tiež jeho nejednoznačnosť. My sami si musíme nájsť cestu pre vlastný pohľad na dilemy, ktoré inštaluje vo svojich dielach. A pritom sú Conradove diela stále veľmi čitateľsky prístupné a príťažlivé, plné dobrodružstva i absurdného zveličenia, tragické i ironické.

Slovenské národné divadlo uviedlo prednedávnom premiéru inscenácie Pred očami Západu v réžii Davida Jařaba.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Ruský medveď zdochne, iba ak ho zastrelí Rus. Pred očami západu pomenúva trpkú pravdu Čítajte 

V prípade inscenácie Pred očami Západu nejde o dramatizáciu. Váš prístup k literárnym predlohám je oveľa voľnejší. Mohli by ste ten prístup opísať? Čím sa odlišuje od klasickej dramatizácie?

Pod pojmom dramatizácia si predstavujem dielo, ktoré nejakým spôsobom využíva priamo časti predlohy a snaží sa o jej prevod na scénu. Pri svojich „prekladoch“ z literatúry do dramatického diela používam radšej termín adaptácia či autorská adaptácia.

Vždy ctím a rešpektujem predlohu a jej základné parametre, ale väčšinou píšem text úplne odznova a nevyužívam pôvodné dialógy. Je to predovšetkým preto, že to považujem za nové dramatické dielo, hľadám preň adekvátny jazyk, ktorý by mohol u diváka evokovať pocity a atmosféry, aké máva čitateľ danej predlohy, hoci pôvodných dialógov používam absolútne minimum alebo iba ako mikrocitácie.

Zároveň vždy zasahujem do štruktúry diela, mením niektoré parametre, aktualizujem realitu smerom k dnešnej skutočnosti, a to aj napriek tomu, že sa dej napríklad odohráva v pôvodnej dobe. Hovorí však k súčasnosti.

Conrad sa vo svojej tvorbe zaoberal najmä následkami západného kolonializmu v Afrike a na Ďalekom východe. V tomto románe sa obracia na Východ, k Rusku, ktoré si urobilo kolóniu z jeho rodnej krajiny. S akým dôležitým zistením prichádza? Aké nové otázky kladie?

Súvisí to s mojou predchádzajúcou odpoveďou. Pri autorskej adaptácii sa snažím prísť na výkladový a koncepčný kľúč, ktorým sa dielo posúva k novému tvaru.

V prípade Pred očami Západu je to napríklad zmena chronológie a predovšetkým prevod lineárneho príbehu do troch historických rovín. Do rokov 1905, 1979 a 2021.

To mi slúži na podčiarknutie základnej myšlienky, že ruské myslenie vo svojej exaltovanosti, ale aj bezohľadnosti, sa vlastne za posledných stodvadsať rokov prakticky nezmenilo, bez ohľadu na štátne zriadenie.

Malo by to byť pre nás varovaním aj v prípade, ak by došlo k nejakej na prvý pohľad nádejnej zmene v tomto impériu. Nie som v otázke Ruska defetistický, ale apelujem na obozretnosť. Ak sa niektoré paradigmy v ruskom myslení nepremenia, každá zdanlivá reforma môže nakoniec skončiť v inej variácii na autoritársky a bezohľadný režim.

Vo viacerých súdobých kritikách vyčítali Conradovi prílišný pesimizmus. To vraj bolo aj príčinou toho, prečo sa jeho knihy nepredávali tak ako iné knihy s dobrodružnou zápletkou a exotickým prostredím. Je Conrad skutočne pesimistický autor? Súhlasíte s tým?

Myslím si, že Conrada niečo núti odkrývať vrstvy jednotlivcov i spoločnosti a tým sa dostáva do temnejších úrovní. Dôležitá je aj už spomínaná nejednoznačnosť, s akou svoje príbehy a postavy buduje.

V centre jeho záujmu je aj iracionalita ľudského správania. Nejde o žánrovú literatúru, ale literatúru skôr „výskumnú“, nekompromisne odhaľujúcu, kritickú aj analytickú a zároveň vždy niečím esteticky jedinečnú.

On väčšinou skôr len využíva žánrové štruktúry a znaky, ale ich rámec intenzívne prekračuje. To je však to, čo z neho robí nesmrteľného autora na rozdiel od dobových žánrových tvorcov, ktorých mená už dávno nepoznáme a ktorých diela by dnes svojou zastaranosťou prebúdzali iba smiech.

V porovnaní s nimi Conrad ustavične láka k novým a novým interpretáciám, vyvoláva strach, napätie aj sarkazmus. Ako keby neuznával takmer žiadnu z dobových konštánt a pohľadov na svet. Stojí mimo trendov a glosuje. Veľakrát nevyberavo a drsne.

Spojenie autor predlohy – režisér je pomerne bežné. Spojenie autor predlohy – režisér – scénograf už menej. Ako k tomu spojeniu došlo u vás? Aké to má výhody?

K réžii som sa asi na začiatku dostal cez písanie a výtvarné prejavy. Písanie bolo vždy súčasťou mojej tvorby a scénografiu či art dizajn som si pribral predovšetkým preto, že je to súčasť mojej prípravy na réžiu diela.

Píšem svoj text a vytváram určitý priestor, v ktorom sa dá text neskôr inscenovať.
Keď mám tieto zložky, môžem do nich vpustiť hercov a už môžem pozorovať, ako tieto tri elementy spolu interagujú.

Scénický priestor je pre mňa často dokonca prvou rovinou, ktorá vzniká ešte pred samotným textom. Už by som si asi nedokázal tento proces bez priestorovej koncepcie ani predstaviť.

Pred očami Západu v SND: Jana Kovalčiková, Daniel Fischer (zdroj: Vladimír Kiva Novotný)

Pomerne často pracujete na Slovensku. Je nejaký rozdiel medzi českým a slovenským divadelným prostredím alebo všetky tie staré klišé – napríklad, že slovenskí herci sú viac emocionálni, kým českí racionálni – už neplatia?

Myslím si, že určité rozdiely tu existujú. Ja sa však všade snažím pracovať s hercami, ktorí sú mi nejako ľudsky blízki, takže v tomto je to pre mňa rovnaké. Iný je, samozrejme, jazyk a skúsenosť, iná je často aj herecká príprava.

Emocionalita je pre mňa obsiahnutá často v jazyku, ktorý má inú melódiu, iné dôrazy. Slovenskí herci sú dosť často dôslednejší a profesionálnejší ako celý rad českých, ale zase nemajú plošne také veľké skúsenosti s inou ako realistickou poetikou.

Baví ich však skúšať nové veci. Aspoň tých, s ktorými som mal tú česť spolupracovať. Dôležitá je rôzna spoločenská a historická skúsenosť, ktorá, samozrejme, ovplyvňuje množstvom iných kontextov i významy, o ktorých vypovedajú skrze dramatický text.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Mal vlastnú predstavu o tom, ako by mala angličtina znieť. Joseph Conrad sa stal priekopníkom anglickej prózy Čítajte 

Kedysi bol stredoeurópsky kultúrny priestor dôležitý a bol výnimočný. Píše o ňom Roth, Musil a ďalší. Existuje ešte aj dnes? Kultúrna výmena medzi Českom a Slovenskom je síce silná, no medzi nami a povedzme Rakúskom je to však slabšie. Má dnes ešte nejaká stredoeurópska identita zmysel? Alebo táto identita bola len konštrukt či zbožné prianie a v skutočnosti to bolo vždy tak trochu ako na základnej škole, kde sa každý chce kamarátiť s tým väčším, no ten väčší sa naňho pozerá cez prsty, lebo sa chce kamarátiť ešte s väčšími?

Tú pravú a skutočnú stredoeurópsku identitu v mnohom zlikvidovali národné štáty, ktoré prišli po prvej svetovej vojne. To podstatné, čo bolo jej základom, bola skrátka a jednoducho habsburská monarchia.

Všetci sa triasli, kedy príde jej koniec, Roth aj Masaryk, Slováci aj Maďari, Židia aj moslimovia. Lenže to, čo prišlo potom, boli často útvary, ktoré spretrhali túto jedinečnosť veľkého súštátia, kde ľudia cestovali od Haliča po Terst a od Prahy po Ľvov.

Ten voľný pohyb, kultúrno-náboženský mix, jedno centrum s mnohými významnými lokálnymi centrami, ktoré však boli tiež odrazom veľkej plurality kultúr a náhľadov sveta, to bolo napriek všetkej rigidite Rakúsko-Uhorska v niečom jedinečné a inšpiratívne.

Zmizlo to, ale spoločná pamäť aj spoločné vedomie pretrvali v niektorých fragmentoch až dodnes. Na prvý pohľad to na ulici nevidieť. Je tu mnoho ďalších vplyvov, ale ak sa potom zídete s ľuďmi z tohto teritória, vytrhnutými z kontextu napríklad niekde v Amerike, tak to spoločné vidíte a cítite.

Existujeme teraz v rámci jedného celku – Európskej únie, hranice už zmizli, len musíme niektoré korene hľadať hlbšie, než by sa mohlo zdať. Ale stojí to za to.

Nacionalizmus a separácia sú však trendom, ktorý tomuto vzájomnému ovplyvňovaniu príliš nesvedčí. A, samozrejme, predsudky a povýšenosť. Ja vnímam slovenské divadlo a film, literatúru dnes už menej.

František Kovár ako Solovnikov a Daniel Fischer ako Razumov v inscenácii Pred očami západu. (zdroj: SND/Vladimír Kiva Novotný)

Narodili ste sa v Československu. Cez čo ste začali vnímať slovenskú kultúru?
Máte nejakého slovenského spisovateľa, ktorého ste čítali?

Nemôžem povedať, že by som mal nejakého slovenského autora, ktorý by bol pre mňa určujúci. Ale mnoho prekladov som čítal v slovenčine, celý rad zborníkov a kníh o filozofii som čítal po slovensky, pretože na začiatku deväťdesiatych rokov sa obe kultúry a prostredia sústredili napríklad na iné oblasti.

Mám rád Mňačka, stýkal som sa so slovenskými surrealistami a čítal ich poéziu aj teoretické texty, ale paradoxne v čase Československa ku mne do mojich osemnástich rokov príliš slovenskej literatúry nepritieklo.

Pravdupovediac som sa vtedy veľmi nevenoval ani tej českej. Vytváral som si prehľad vo svetovej literatúre a k stredoeurópskym koreňom sa dostal až po tridsiatke.

Možno to súvisí s procesom návratu k vrodenej identite od identity získanej prostredníctvom vlastného oslobodenia sa od rodičov a detskej emocionality.

Odvtedy ma stredná Európa veľmi zaujíma a Slovensko je miestom, kde sa cítim extrémne dobre.