Bol jedným z popredných humoristov v 90. rokoch. Známy bol z rozhlasových zábavníkov aj z televíznych relácií, vystupoval spoločne so Stanom Radičom, Jarom Filipom, Štefanom Skrúcaným, Mirom Nogom a Zuzanou Tlučkovou. Ich kabaretné skeče počas mečiarizmu dráždili vtedajších predstaviteľov moci, aktívne sa podieľali aj na protivládnych manifestáciách.
RASŤO PIŠKO, rodák z Martina, sa v scénkach štylizoval do úlohy jednoduchého človeka z ľudu, robotníckeho prostáčika. V skutočnom živote má rád literatúru a presedlal na písanie kníh.
V rozhovore sa dočítate:
- ako začal Rasťo Piško hrávať divadlo a čo sa stalo, keď mal mať predstavenie v Prahe,
- o spolupráci so Stanom Radičom a ako sa ich snažila odstaviť vtedajšia moc,
- čo mu písali ľudia v anonymných listoch,
- prečo zanikla politická satira a ako sme verili, že po páde Mečiara nám bude lepšie,
- ako vníma súčasnú rozdelenú spoločnosť,
- prečo dnes píše romány a čo ho zaujalo na Hitlerovej smrti.
Ľudia vás majú zapísaného ako humoristu, ktorého poznali z televízie a rádia. No presedlali ste na literatúru, prečo?
Teraz píšem siedmu knihu. Predtým som napísal aj knihu humoristických poviedok a životopisnú knihu o Stanovi Radičovi, potom som začal písať romány. V prvom románe Hačava z roku 2010 som opísal skúsenosti z vojenčiny u pohraničníkov. Za dva roky vtedajšej povinnej vojenskej služby som toho dosť zažil so svojimi spolubojovníkmi a namiesto suchopárneho svedectva a vypočítavania faktov som to poňal ako beletriu.
A tak sa zrodil Rasťo Piško literát?
Kniha mala celkom slušný úspech, potom som napísal ešte dva romány zo svojho života. Bohémska kolonáda bola zasadená do rokov 1998 – 1999 a Koniec kankánu opisuje zabávača v komerčnej televízii. Splnil som si dlhy voči sebe samému.
Tieto námety boli autobiografické, ale už píšete fiktívne romány. Aké je to vytvárať si vlastný svet? Boli spisovatelia, ktorí vo svojom fiktívnom svete doslova žili celý čas, čo písali román.
Áno, teraz si už vymýšľam. Je to odlišné ako pri knihách, ktoré vychádzajú z vlastného života. Vedel som, že potrebujem dobrý námet. Na román Mohyla Veľkého brata ma inšpiroval groteskný príbeh, ktorý som počul. Na východe Slovenska mal sovietsky vojak hrob, ale vojak neexistoval, hrob postavili a zabudli zlikvidovať filmári. O hrob sa mu starali pionieri, mesto nadviazalo družbu s dedinkou v Rusku. Začalo to žiť svojím životom a ja som asi pol roka nad tým premýšľal, kým som začal písať. Keďže som sa nechcel vracať do minulosti, posunul som to do súčasnosti, takže namiesto so sovietskou vládou sa tam rokuje s ruskými oligarchami. Je to humoristický román. Aj nový román, ktorý píšem, je fiktívny.
So Štefanom Skrúcaným a Jarom Filipom. (zdroj: Archív R. P.)Tiež je to taká zábava?
Na tento som dostal inšpiráciu pri jednom dokumente z druhej svetovej vojny, kde sa rozoberalo, že Hitler síce zomrel, ale Eva Braunová nezahynula s ním, patológovia vraj zistili, že vedľa neho bola mŕtvola nejakej úplne inej ženy. Odtiaľ sa odvíja môj príbeh. Bude to takpovediac mystifikačný triler, detektívka.
To znie dosť vážne na bývalého komika.
Humoristický román to nebude, ale aj dobrá detektívka je vlastne zábava. Podstatou príbehu je, že zlo má veľmi hlboké korene. To, čo sa deje dnes, sa mohlo začať už kdesi pred dvesto rokmi a my len nechápeme všetky okolnosti.
Má zmysel písať knihy na miniatúrnom slovenskom trhu s hŕstkou čitateľov oproti takým čitateľským veľmociam ako Nemecko či Francúzsko?
Nerobím to pre peniaze, peniaze sa dajú zarobiť isto jednoduchšie, najmä ak rátam čas, ktorý pri tom strávim. Robím to z radosti a preto, lebo sám si kladiem ciele a plním si svoje sny. Živiť sa literatúrou sa u nás dá hádam iba v červenej knižnici alebo písaním hoaxových výplodov.
Knihy mám veľmi rád, večer čítam v posteli a používam ich ako barbiturát. Ak by nám náhodou všetky zdroje vypli, knihy tu budú stále a môžeme čítať pri sviečkach.
Feldek: Pretrváva sklon, že v Kremli z titulu funkcie sedí najväčší znalec, jazykovedec aj včelár Čítajte Máme si vás predstaviť ako spisovateľa, ktorý sedí celé dni v pracovni plnej kníh pri vypitých šálkach kávy?
Stále pracujem v rozhlase a trochu aj hrám, takže literatúre sa venujem vo voľnom čase. Keď človek už vie, čo chce písať a sadne si, odrazu vidí, ako mu príbeh pod rukami rastie. Na písaní je asi najlepšie to, že človek je sám prekvapený, kam to celé dospeje. Svoje miesto má aj náhoda, ale ako napísal Friedrich Dürrenmatt, musí byť zasadená na správne miesto a uveriteľná. Keď píšem, vypínam telefón na celý deň a zapnem ho až večer. Píšem v kuchyni. Ale rádio mi hrá, bez správ by som nevydržal.
S divadlom začal v rodnom Martine. (zdroj: Archív R. P.)Z rádia sa svojho času ozýval často váš hlas v reláciách, ktoré mali ďaleko od beletrie. Politická satira živená udalosťami každého dňa má dosť ďaleko od pokojného sveta literatúry, nie?
Je to obrovský rozdiel. To, čo som kedysi robil, išlo von prakticky okamžite, či už v rádiu, alebo v televízii, mohla to počuť alebo vidieť celá republika. Pri knižke dlho trvá, kým ju človek napíše, aj kým ju vydá, kým si ju ľudia kúpia a kým si ju prečítajú. V dnešnom svete je to pre mnohých namáhavé.
Nechýba vám občas ten pocit, keď ste boli hviezda, ktorá často znela z televízie a rádia?
Ďakujem, slávy som si užil dosť, vo všetkých možných formách. Od obdivu až po nenávisť a vyhrážky. Aj dnes ma ešte ľudia spoznávajú, ale tí starší, moja generácia. No aj dnešní štyridsiatnici, ktorých ja nazývam „králiky“ a seba „ďatelina“. Lebo všetci tvrdia, že ako deti na mne „vyrastali“. Tak ako zajace vyrastajú na ďateline.
Daniel Hevier: Na sídliskovom ihrisku som videl chlapca, ktorý hral futbal s babkou. To je chorý svet Čítajte Pochádzate z Martina, už tam ste začali s tým, čo vás neskôr preslávilo?
Už od mladosti som hral divadlo, hral som v Martine rôzne malé javiskové formy, aj s ochotníkmi. Kým však ochotníci hrajú väčšinou Kuba od Hollého a podobne, my sme hrali autorské predstavenia, všetko sme si robili sami, kabarety, scénky. Hral som, písal som scenáre, režíroval. Medzitým som sa vyučil za inštalatéra a hrával som po práci, trvalo to až do roku 1990. Prerušila to vojenčina, ale už som sa tomu neprestal venovať.
Parodovať začal už za komunizmu. (zdroj: Archív R. P.)Bol to záver normalizácie, ale stále to bol totalitný režim, nenarážali ste na mantinely?
Každý scenár sa schvaľoval na okresnom výbore, na oddelení kultúry. Raz sme aj narazili. Mali sme hru Muchy, kde sme hrali rozličné druhy múch, mäsiarky, komáre, ovady. No netušil som, že Jean-Paul Sartre mal rovnomennú hru. Netuším, ako sa to mohli dozvedieť naši okresní komunisti, musel im to niekto zreferovať a súdružka nám prišla veľmi mierne oznámiť, že toto neprejde.
Išlo teda o názov a obsah nebol problém?
Bolo to dosť nevinné, aj keď bizarné, mali sme tam aj americkú muchu a muchu hovniarku, nestihli sme to ani nacvičiť. Takže ten dozor tam bol, ale prišla perestrojka a uvoľňovalo sa to. Po príchode z vojenčiny som adaptoval román Ako som vyhral vojnu od Patricka Ryana, protivojnový román, s tým nemali problém, lebo išlo o britskú armádu, nechápali, že parodujeme hlúposť vojny ako takej. Stačilo, že vojak nebol sovietsky.
Písal si scenáre, režíroval a sám hral. (zdroj: Archív R. P.)Kde vás zastihla Nežná revolúcia?
Keď sa mi postupne vytratili ľudia zo súboru, poženili sa alebo tiež išli na vojenčinu, zistil som, že nemám s kým hrať, a tak som napísal monodrámu Moja nočná hudba. Mal som s ňou veľký úspech a mal som ju ísť hrať do Prahy. Termín bol 17. novembra 1989.
Vtedy sa už udalosti rýchlo valili, však? Kedy prišlo účinkovanie so Stanom Radičom?
Už koncom 80. rokov som písal príspevky do relácií Slovenského rozhlasu, do humoristických relácií v banskobystrickom štúdiu. Potom som sa odvážil a poslal som príspevky do Bratislavy Stanovi Radičovi. Neskôr sme sa zoznámili osobne a pamätám si, že potreboval urobiť v rozhlase silvestrovský program na konci roku 1992. Bolo to dosť chaotické a smutné obdobie, lebo už sme vedeli, že od nového roka budeme samostatným Slovenskom, navyše už vládol Vladimír Mečiar, nikto nevedel, ako to celé poňať. Stanovi sa zapáčilo, ako imitujem známych politikov a zaradil to do programu.
Vitajte v Kocúrkove. Ako sa kultúrne centrum v Mikuláši dostalo do súkolia lokálnej politiky Čítajte Imitovanie patrilo do vašej výbavy alebo šlo o momentálny nápad? Politikov ste dabovali aj v relácii Halušky.
Už za socializmu som parodoval známych hercov ako Kronera, Pántika, Zachara a tajne medzi kamarátmi aj Biľaka a Husáka. Imitácia mala vždy úspech a po páde režimu sme mohli verejne imitovať aj politikov. Dopyt bol, bola taká doba. Okrem rozhlasovej verzie relácie Apropo sa urobila aj televízna verzia, a tak sme začali so Stanom spolupracovať. To ostatné už je história.
Súčasťou histórie je aj mečiarizmus s jeho vulgárnosťou, korupciou, zločinmi a odklonom od demokracie. Zažívali ste veľké tlaky zo strany moci?
Samozrejme. Prvé bolo, že nám nepredĺžili zmluvu v Slovenskej televízii na Apropo, vykľulo sa z toho, že sa im to nepáči, ale neurobili to tak, že by to zakázali. Zmluva sa podpisovala vždy na rok a skrátka ju nepredĺžili. Takže sme boli bez média, pretože vtedy žiadna iná televízia na Slovensku neexistovala. Rozhlasovú modifikáciu relácie vyriešili tak, že rozhlasu skrátili dotáciu o tretinu a povedali nám: chlapci, nemáme vás čím zaplatiť.
Táto história sa stále opakuje, vždy znova sa politici snažia mať vplyv na nezávislosť verejnoprávnych médií, nie?
Veď sa pozrite, rovnako to chcú riešiť teraz. Je to ten istý postup. My sme sa vtedy zariadili tak, že sme urobili javiskovú formu a začali sme obchádzať republiku. Bolo to populárne, Slovensko sme obišli tri razy. Potom prišli súkromné rádiá aj televízie, kde sme našli nový priestor, to sme už mali reláciu Telecvoking. Všetci diváci beztak chápali, že kvôli Mečiarovi nemôžeme vystupovať vo verejnoprávnej televízii.
Píše knihu o živote s Dušanom Mitanom: Pomáha mi to odľahčiť zúfalstvo, že už tu nie je Čítajte Dnes je vďaka internetu oveľa dostupnejšie šíriť hejt, vyhrážky, vtedy však musel dotyčný anonym list spísať, dať do obálky, poslať poštou. Chodilo ich veľa?
Mám celú jednu banánovú škatuľu plnú takýchto listov. To je slovenská špecialita: urážať, vyhrážať sa a báť sa podpísať. Posielali mi ich na starú adresu do Vrútok, kde som už nebýval, lebo medzitým som sa presťahoval do Bratislavy, ale aj do televízie. Keď ma videla pani zo sekretariátu, vždy vybehla a dala mi do rúk hŕbu listov. Keďže som do televízie chodil tak raz za mesiac, dozvedel som sa z nich napríklad, že už dva týždne som mal byť zabitý a mŕtvy. Nedalo mi to a nechal som si ich ako pamiatku. Ale najmenej polovica bola ďakovných a tie mám v druhej škatuli od banánov.
Nakrúcanie upútaviek na Telecvoking. (zdroj: Archív R. P.)Za mečiarizmu sa vravelo, že treba počkať, až prirodzenou cestou odídu babky-demokratky a posunieme sa ako spoločnosť ďalej. Nezdá sa však, že sa to vyplnilo.
Bolo to jasné už vtedy, keď sa Fico vrátil vládnuť druhýkrát. Dosť trudné je, keď zistíš, že kedysi to boli babky-demokratky a dnes sú to spolužiačky-demokratky a spolužiaci-demokrati. Kamaráti, s ktorými si človek rozumel, si odrazu nerozumie. Disponujú nejakými inými informáciami a hovoria, že všetko je úplne inak.
Prečo polovica národa verí reálnym bludom ako čipovanie a tlieska Putinovi? Ako si to vysvetľujete?
Nerozumiem tomu, ale podľa mňa je to výchovou a vzdelaním. V škole dostala do hláv naša generácia, že komunistická strana je najlepšia, to ešte aj malému Blahovi tlačili do hlavy. Keď padol komunizmus, mal som 27 rokov, do toho dvojročnú vojenčinu, ak toto niekomu neotvorilo oči, tak ďakujem pekne.
Po babkách-demokratkách a spolužiačkach-demokratkách prichádza aj dorast, ktorý tiež drukuje všetkému okrem slobodnej spoločnosti.
Zrejme sa to odovzdáva z generácie na generáciu. K tomu si prirátajme internet a Rusov ako špecialistov na vnútorný rozvrat štátu. Okamžite vycítili, že tu je v slovenskej spoločnosti ten najslabší bod a tam zaútočili, a k tomu, samozrejme, naši napomáhači, ktorí sa chcú silou-mocou dostať k moci a sú ochotní pre to urobiť všetko. Dokážu poprieť otca, mater. A ešte je tu krátka pamäť. Rusi tu boli dvakrát, neokupovali nás len v roku 1968, ale aj v roku 1945, keď nás oslobodili, aby nás mohli okupovať cez dosadených komunistov.
Plagát javiskového Apropó na cestách. (zdroj: Archív R. P.)Prečo potom Slováci obdivujú východ? Okúzlený bol už Štúr, ktorý pritom vôbec nepoznal reálne Rusko so stredovekou zaostalosťou a všemocnou oligarchiou.
Ale veď aj teraz je to tak. Všetci Slováci chodia robiť do západných krajín, nikto nechce ísť robiť na východ. Popritom si hovoria bájky o slovanstve. Sme národ bájkotvorcov, ľudí, ktorí veria na povery a hlúposti. Pamätám si ešte z vlastného detstva na reči o počarovaní. A keď niekto zomrel, tak hneď bolo šesť verzií toho, ako sa to stalo. Potom stačí, aby sem z Ruska cez servery každý deň niečo šupli, živili to a je to. Feldek raz dobre poukázal na scénku z filmového Jánošíka.
Ktorého? Bolo ich viac.
Prvého aj druhého. Jánošíka idú vešať, dookola stojí kopec ľudí, ktorí plačú, rumázgajú. Ale že by sa zobrali na tých pandúrov s kosami a cepmi, vykríkli: poďme na nich a zašliapali ich, to nie. Pritom je tam tisícový komparz a pandúrov sotva päťdesiat. A oni nariekajú: idú nám vešať toho nášho Jánošíka.
Peter Lipa: Označiť dnešok za totalitu považujem za neslušné Čítajte Jedna vec je slovenská nátura, iná vec naša budúcnosť. Patríme mentálne do Európy, ak obdivujeme totalitárov?
Myslím si, že patríme. Väčšinou ako robotníci, kedysi drotári, ale patríme. Dnes sme pre Európu to, čo sú Ukrajinci momentálne pre nás. Šikovní a pracovití Slováci sa v Európe vedia uplatniť. Ide o to, aby sa chceli vrátiť a aby z toho návratu neboli sklamaní.
Mnohí sa však vrátiť nechcú.
Problém je aj vo vymáhaní a uplatňovaní práva. Keď ľudia vidia, že toľkým gaunerom a zlodejom sa nič nestalo, povedia si: poďme aj my na to takto, asi je dobrý, keď ho nezavreli.
Z jedného uhla pohľadu je život na Slovensku tragikomédia. Prečo potom po páde mečiarizmu u nás zakapala politická satira?
