Vďaka digitálnym trikom sa na plátna kín vrátila Giulietta Masina v druhom pokračovaní Perinbaby. Úplne bez trikov, celkom tradičnou cestou, sa tam po rokoch vrátila aj Alžbetka v podaní PETRY VANČÍKOVEJ KOLEVSKEJ.
K herectvu sa však neplánuje vrátiť natrvalo, hoci si nakrúcanie s Jurajom Jakubiskom užila a vrátila sa v spomienkach do čias, keď si s legendárnou talianskou herečkou štebotali po francúzsky, až kým im nedosadili ideologický dozor.
Hovorí o tom, aké náročné bolo vyrovnať sa v mladosti s popularitou, prečo už nehrá vo filmoch aj o tom, ako ju baví súčasná práca.
Niekedy prekvapí kolegov, že je oveľa prísnejšia a problémovejšia, ako by očakávali od nežnej Alžbetky, pretože od nich chce, aby si kvalitne robili svoju prácu a dodržiavali pravidlá a zákony.
V novej Perinbabe je vaša Alžbetka mamou hlavného hrdinu Lukáša. Keď ste dostali ponuku znovu si po dlhých rokoch zahrať, neváhali ste?
Pravdepodobne by som váhala oveľa viac, keby nešlo práve o Perinbabu, o projekt, ktorý mi výrazným, pozitívnym spôsobom zasiahol do života a v podstate ho ovplyvňuje doteraz.
Speváčka Katarína Koščová: Som vďačná za krízu stredného veku Čítajte Stále je množstvo divákov, ktorí ten film majú radi, spoznávajú ma a aj po x rokoch stále zbieram sprostredkované poďakovania všetkým tvorcom za to, že Perinbaba vznikla.
Aký to bol pocit, keď ponuka prišla?
Boli to dve prekvapenia v jednom. Herecká ponuka a rovno Perinbaba! Dlho sa hovorilo o tom, že by malo pokračovanie vzniknúť, takže to bolo impulzívne wow, že sa to skutočne točí a budem mať možnosť znova sa postaviť pred kameru.
Je herectvo ako bicyklovanie, nezabúda sa? Aké to bolo stáť po rokoch pred kamerou?
Myslím si, že herectvo je talentová a vrodená záležitosť, takže to sa asi nezabúda. Pre mňa to bolo ako prenos časopriestorom a návrat do mladosti. Bola som zvedavá, aké to bude po tých strašne veľa rokoch, aký bude Juraj ako režisér.
Keď som prišla nalíčená v kostýme do drevenej chalúpky, kde sa nakrúcalo a zbadala som tam Juraja v typickom klobúku, ako vydáva pokyny, mala som pocit, že sa vážne, vážne nič nezmenilo.
Nemala som žiadne trikové scény, takže som si užila klasické, štandardné nakrúcanie ako za starých čias.
Jakubisko režíroval rovnako ako pred tridsiatimi ôsmimi rokmi?
Áno, mala som absolútne ten istý pocit prívalu neuveriteľného množstva energie, nadšenia, lásky k filmárčine a takisto aj dôveru v to, že presne vedel, ako film má vyzerať. Ak mu herec plne dôveroval, užil si výlet do jeho fantázie.
Bol Jakubisko autoritatívny režisér? Takto to mám v hlave, takto to mám rozkreslené a takto to musí byť?
Každý herec vám na toto odpovie inak, lebo ide o otázku vzájomného napojenia sa herca a režiséra. Vo mne Juraj vzbudzoval maximálnu dôveru, že to, čo mi hovorí, že mám robiť, je správne, a že to bude dobre vyzerať. Nemala som s tým žiadny problém, nefilozofovala som.
Voči mne sa prejavoval skôr ako láskavá pevná ruka. Nikdy som s ním nemala nejaký konflikt. Náš rešpekt bol však vzájomný, mali sme asi podobné cítenie, podobnú poetiku, takže mne sa jeho príkazy zdali uveriteľné, realizovateľné, prirodzené.
Zažili ste teraz nakrúcanie bez trikov, no predsa len, zmenilo sa nakrúcanie za tie roky?
Myslím si, že málokedy majú súčasní herci možnosť vrátiť sa do tak poctivo pripravenej a precíznej filmárskej práce ako s Jurajom, ktorý robil filmárčinu s veľkým F. Aj čo sa týka výpravy, zložitosti príbehu, lebo Juraj nikdy netočil veci z reálneho života.
Ukazoval svet, ktorý si nevieme pozrieť na ulici, ani na historických fotografiách, pretože existoval len v jeho hlave a on ho dokázal pretaviť na plátno.
Pred mnohými rokmi ste reálne lietali vo výške, žiadne nakrúcanie pred zeleným plátnom.
Predpokladám, že to je ten najzásadnejší rozdiel za tých tridsať rokov, že teraz sa herci viac stretávajú so zeleným plátnom než s tým, že by skutočne lietali tridsať metrov nad zemou, alebo chodili bosí po Demänovskej ľadovej jaskyni.
