Pri filmoch Tisícročná včela, Perinbaba alebo Bathory okamžite naskočí v hlave meno Juraja Jakubiska. Azda najznámejšieho slovenského režiséra. Ale čo tak Strieborný vietor alebo Každý deň má svoje meno?
Aj to je Jakubisko. Akurát v mladíckom vydaní. Tie filmy nakrútil ešte počas štúdia na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) v Prahe. Tá teraz ponúka divákom množstvo filmov svojich bývalých študentov. Českých, slovenských, ale aj zahraničných, ako boli Agnieszka Holland či Emir Kusturica.
FAMU je prvou školou v Európe, ktorá spustila vlastnú VOD platformu. Za neveľký poplatok si tam návštevník nájde takmer 600 študentských filmov.
Jakubisko a skľúčenosť
Spomenutý Jakubisko, ktorého v titulkoch jeho famáckych prác uvádzali ako Jura, potvrdil už v tom čase svoj talent.
Azda najčastejšie sa v nich zjavuje čosi ako skľúčenosť. Raz ide o ťarchu viny a hrozbu trestu v náboženskom ponímaní, inokedy o nenaplnené ambície osamelého starnúceho človeka, ktorý čelí prehliadaniu či spochybňovaniu. Alebo o vypätý zápas mladého dievčaťa o život nevyliahnutých kuriatok. Je to hrdinka alebo nimi môžu byť iba vojnoví veteráni?
V Striebornom vetre ukazuje Jakubisko kňaza ako tyrana. Hurónsky mámi z mladíka priznanie o porušení šiesteho prikázania a v temnote, z ktorej sa v zábleskoch vynárajú náboženské symboly, vykrikuje: „Boh sa na vás pozerá!“ A mladík sa zúfalo pýta: „Azda sme všetci takí zlí, azda na nás nie je nič dobré?“
Jakubisko často využíva expresívne svietenie, už v jeho študentskej tvorbe vidno hru s obrazovými nápadmi, ale aj s hudobnou a zvukovou zložkou. Tá je neraz taká nátlaková, až to miestami pôsobí rušivo. Ale kedy inokedy si vyskúšať experimentovanie ako na škole?
Na jeho študentských filmoch je zjavné, aký bol Jakubisko plný podnetov, vnímavosti a energie. Všetko to, čo sa naplno ukázalo v jeho novovlnových filmoch po absolvovaní školy, je prítomné už v jeho krátkych školských pokusoch, ktoré nie sú len opatrným študentským hľadaním plným zakopnutí, ale snahou vyjadriť sa v plnej sile.
Skvelá slovenská vetva
Jakubisko študoval v rokoch 1959 až 1966, v čase mocnejúcich výbojov vo svetovom umení, čo doliehalo aj na poslucháčov FAMU. A je jasné, že v ich veku sa mnohé točilo aj okolo mladíckeho bohémstva.
Azda najlepšie to zachytáva Jakubiskov súputník a priateľ Elo Havetta, s ktorým to spolu ťahali už na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave. (Jakubisko tie časy farbisto opisuje vo svojej knihe Živé striebro). Havetta je však divákom oveľa menej známy, pretože zomrel už v roku 1975 a stihol nakrútiť len dva celovečerné filmy. Výborné filmy: Slávnosť v botanickej záhrade a Ľalie poľné.
Je škoda, že Havetta mal taký nešťastný osud, pretože už jeho študentská tvorba prezrádza výnimočný talent. Keď bola reč o bohémstve, jeho krátka snímka Svätá Jana je vlastne sledom okamihov zo žúrovania mladých ľudí v jednom byte. V skupine zabávajúcich sa je aj jedna sivá myška, ktorá mlčky sedí bokom a prezerá si knihu. V závere však nechá Havetta vyniknúť práve ju a krásne ju vylúpne z kolektívneho ruchu ako toho najžiarivejšieho účastníka večierka.
Hýrenie je typické aj pre jeho snímku Predpoveď: nula, kde sa popri zábave a zabíjaní času vynárajú aj vážnejšie, melancholickejšie okamihy. Všetko to pritom podkresľuje Verdiho hudba. (Ak by sa niekomu pri sledovaní filmu zdalo, že už trvá dlho, Iva Janžurová ho v závere šarmantne upozorní, že už sa bude končiť.)
Život v partiách bol Havettovi zjavne blízky a vedel veľmi dobre zinscenovať skupinový huriavk, čo ukážkovo predvádzal aj vo svojich profesionálnych filmoch. V študentskej snímke 34 dní absolútneho pokoja však pozoruje samotársky život človeka v maringotke uprostred obilných polí. A nie je to žiadna nuda, hoci protagonista zakúša aj také chvíle. Havetta dianie hravo komentuje medzititulkami, čo bol ďalší z jeho obľúbených prvkov.
Aramisova nakrútil na FAMU aj film Nora sa mi páči. (zdroj: FAMU Films)K trojici najlepších slovenských režisérov, ktorých stvorili šesťdesiate roky, patrí Dušan Hanák, známy snímkami Obrazy starého sveta, Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ alebo Papierové hlavy. Neraz v nich rozpráva o ľuďoch z okraja spoločnosti, hľadá v ich svetoch vnímavosť, krásu a poetickosť. V Papierových hlavách však vypovedá najmä o obludnosti komunizmu.
Na FAMU sa Hanák zaujímal o životy obyčajných ľudí aj o tých, ktorí vynikali. V krátkom filme 6 otázok pre Jana Wericha sa obracia k váženému českému umelcovi a intelektuálovi, aby mu porozprával o živote, tvorbe, spolupráci aj o tom, že žartovanie nie je žiadny žart. Naopak, svoj absolventský film Učenie Hanák situoval do prostredia učňovskej mládeže, aby si posvietil na záujmy mladých a zároveň na to, ako sa generačne konfrontujú s autoritami - so svojimi učiteľmi a vedúcimi.
Ako býva u Hanáka zvykom, očakávať nudný, vzorne učesaný dokument „bez názoru“ naozaj netreba.
Menzel medzi panelákmi, Svěrák medzi ropákmi
Sú to už filmy šesťdesiatych rokov, v mnohom iné ako tie, ktoré vznikali o dekádu skôr. Menej zošnurované, spontánnejšie, otvorenejšie, hravejšie a úprimnejšie. Také robil aj držiteľ Oscara Jiří Menzel, ale jeho študentskú tvorbu poznačili aj päťdesiate roky, keď na FAMU nastúpil.
FAMU Films tak ponúka ukážku Menzlovho pokusu o napojenie sa na budovateľský optimizmus v krátkom filme Domy z panelů. Stavia v ňom do protikladu staré budovy v tmavých centrách miest s novou panelovou výstavbou, kde sa deti budú môcť hrať na trávniku a kde bude dostatok slnka. Malé dieťa dychtivo objavuje „zázraky“ nového bývania, kde ho čaká krajšia budúcnosť.
Menzel nakrúcal už v tom čase farebne. Jeho film je obrazovo pútavý a pri prechode zo starého mesta do novej panelovej výstavby necháva zaznieť vznešenú organovú hudbu, ktorá však miestami pôsobí, paradoxne, skôr znepokojivo.
Platforma ponúka aj študentskú tvorbu iného českého majiteľa Oscara – Jana Svěráka, ktorý študoval v osemdesiatych rokoch.
Svěrák „dostal“ mnohých divákov emocionalitou príbehového rozprávania v Obecnej škole či v Koljovi (Oscar), aj hravosťou a originalitou, akou oplýval napríklad jeho Akumulátor I.
Blysol sa však už na FAMU, kde študoval dokumentárnu tvorbu. Prinajmenšom svojou absolventskou snímkou Ropáci. Nakrútil mystifikačný dokument, v ktorom sleduje vedeckú expedíciu do priemyselnej oblasti severných Čiech, kde žije nepoznaný druh živočícha. Ropákom vyhovuje kontaminované prostredie a zabíja ich príliš čisté ovzdušie.
Svěrák dokumentaristicky pozoruje postupy vedeckej výpravy, do svojho rozprávania radí aj dynamické scény honby za zvieraťom, krátke poetické vykreslenia atmosféry prostredia i komickú figúrku starého zamestnanca, ktorý vedcom referuje svoje skúsenosti s ropákmi.
Mystifikácia mu vychádza a našli sa diváci, ktorí v existenciu ropákov naozaj uverili. A to aj napriek absurdným scénam, ako vedci dávajú mláďa pod výfuk naštartovaného auta, aby mu neublížil čistý vzduch. Na záver konštatujú, že o budúcnosť tohto druhu nemajú strach.
Vynikajúci nápad v presvedčivom spracovaní vyniesol Janovi Svěrákovi študentského Oscara.
Aj mladší
Platforma FAMU Films obsahuje filmy od roku 1949, takže veľmi dobre ukazuje premeny doby a tvorivých prístupov. Zaujímavé je to aj pri zameraní sa na konkrétnych režisérov a na to, ako sa prejavovali vo svojej ranej tvorbe v porovnaní s tou neskoršou, všeobecne známou.
Animovaný film Šarkan nakrútil Martin Smatana. (zdroj: FAMU Films)Aj slovenskí filmári tam majú slušný priestor. Nielen veľké mená, ktoré sa presadili už v šesťdesiatych rokoch, ako boli Štefan Uher, Peter Solan či spomenutá trojica Hanák – Havetta – Jakubisko, ale aj príslušníci mladších generácií. Sú medzi nimi napríklad Tereza Nvotová, Viera Čákanyová, Martin Smatana, David Štumpf, ale aj predčasne zosnulý Aramisova, ktorý má na FAMU Films celú svoju študentskú tvorbu.
