Keď je doma on, všetko je čierne. Žiačky hrajú deťom o domácom násilí

"Stojíme na ružovom obláčiku. Asi preto, lebo taký sa mi sníva. Mám veľmi rada ružovú farbu a často sa mi snívajú ružové sny... Je ružový, aby sme sa cítili lepšie, keď na ňom chvíľu pobudneme, svet bude krajší. A veselší. Možno bude všade viac ružovej farby a z nášho domu zmizne čierna. Keď je doma on, všetko je čierne," rozpráva sa malá Agátka so svojou bábikou Leontínkou.

Boja sa Čierneho muža. Nejde však o žiadnu rasovú narážku. Talianska spisovateľka pre deti a mládež Angela Nanettiová tak opisuje taliansku verziu slovenského bubáka, ktorým sa strašia deti.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Nátlak k sexu, nadávky, online násilie. Slovenský výskum ukázal temnú realitu tínedžerských vzťahov Čítajte 

Autorka vysvetľuje deťom ťažké témy, ako je násilie či dokonca smrť v rodine, väčšina jej diel bola preložených do viacerých jazykov a za niektoré získala Cenu Hansa Christiana Andersena, najprestížnejšie medzinárodné ocenenie v literatúre pre mládež.

Od prekladu po kostýmy

Práve na námet jej knihy Agátka, Líška a Čierny muž vznikla divadelná hra Mama už neplače. Preložila ju prekladateľka a učiteľka Gymnázia na Javorovej ulici v Spišskej Novej Vsi Daniela Lozanová, ktorá tiež napísala scenár a pracovala na réžii.

Predstavenie Mama už neplače (7 fotografií)

Spolu so študentkami Simonou Zimovou, Emmou Dzurendovou, Ellou Wagnerovou a Emou Melekovou približujú deťom po celom Slovensku pálčivé témy.

S divadlom vystupovali napríklad v košickej Tabačke, Levoči, Spišskom Podhradí, Piešťanoch, Krompachoch či v domácom Spišskom kultúrnom centre a knižnici.

Študentské divadlo Prvosienka vzniklo pred dvoma rokmi. Všetko, čo prezentuje, je autorské. Dokonca aj hudbu píše bývalý študent Dávid Dzimko.

,,Určite nerobíme témy, ktoré sú oddychové. Nič proti nim, ľudia si potrebujú oddýchnuť aj zabaviť sa. Napokon ani naše predstavenia nechcú byť len vážne. My skôr ľahším, detským, veselým spôsobom chceme priblížiť trochu ťažšie témy, ktorým sa mnohí vyhýbajú - tvárime sa, že neexistujú, no ony tu v skutočnosti sú," približuje Lozanová dôvody, prečo si vybrali práve témy domáceho násilia, násilia na deťoch či na zvieratách.

Žiačka Ema Meleková hrá postavu mačičky pre deti, vďaka ktorej si uvedomia, že nie je v poriadku vyrastať v násilnom prostredí. ,,Niekedy ani nepoznajú nič iné, myslia si, že takto to je v poriadku. Ale my im ukazujeme, že v poriadku to nie je," hovorí.

Témy si vyberajú najmä podľa aktuálnosti. Prvé predstavenie Zázrak, čo prelieta ponad veľký mrak, tiež z pera Nanettiovej, sa napríklad venovalo medziľudskej komunikácií.

Keď čierny muž kričí, schovajú sa do skrine

Agátka so svojou bábikou Leontínkou oddychujú na farebných obláčikoch. Na ružovom oblaku sa mohli na svet pozerať cez ružové okuliare. Nepočuli plakať žiadne deti, mamy a ani čiernych mužov nevideli.

,,Mohli by sme skúsiť aj iné farby! Aha! Tam je červený," ukazujú dievčatá prstom a deti sa za nimi so zvedavosťou obzerajú. Medzi zelenými, žltými či červenými mrakmi však zazrú aj jeden čierny. Agátka si skľúčene sadne naspäť na zelený mrak. To, že je čierny, nedokáže ani vysloviť. Leontínka ju ubezpečuje, že je ďaleko a neublíži im. Agátka sa upokojí a ďalej lietajú pomedzi oblaky.

Čoskoro sa však Agátka zobudí vo svojej detskej izbe na krik a buchot z kuchyne. Mama opäť plače. Pýta sa svojej bábiky, či už odišiel. Tá sa ju snaží rozveseliť, no Agátka len sedí smutne na posteli. Pridá sa k nim plyšová líška, ktorá navrhne, aby šli do rozprávky.

,,Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden dom," začne rozprávať líška, keď sa dievčatá po dlhej ceste do rozprávky konečne usadia. ,,V tom dome bývalo milé dievčatko. Milé, ale smutné."

,,V tom dome bývam ja. Volám sa Agátka a bývam tam so svojou mamou. Je dobrá... je mojou najlepšou priateľkou. Mám ešte dve priateľky. Bábiku Leontínku a líšku. Keď ja idem spať, moje priateľky nespia. Chránia ma," hovorí dievča, keď ju opäť preruší mužský krik a búchanie tanierov.

,,Zase nás našiel! Neschováme sa pred ním ani do rozprávky!"

,,V našom dome žije aj čierny muž," pokračuje Agátka, ,,ale bola by som radšej, keby to tak nebolo! Keď je doma, mamina býva smutná a často plače, a nemôžeme sa hrať!" Keď čierny muž kričí, musia sa schovať do skrine. Zapchávajú si uši, ale nič nepomáha. Keď búcha päsťou po stole, od stachu sa nemôžu postaviť zo zeme.

Herečky po vystúpení v Spišskom Podhradí. (zdroj: Archív D.L.)

Deti ostávajú bez slov

Autorka Nanettiová je v Taliansku známa svojím citlivým prehováraním k deťom o ťažkých témach. Jej kniha Môj dedko je čerešňa o živote a smrti Lozanovú natoľko oslovila, že sa ju rozhodla z taliančiny preložiť. Preklad tejto knihy bol ocenený zápisom na čestnú listinu medzinárodného združenia pre detskú knihu IBBY.

"Na vlastné oči sme videli, ako deti, ktoré si pravdepodobne niečím takým prechádzajú, zamysleli. Dohrali sme a deti v hľadisku zostali bez slov, niektorým aj tiekli slzy," hovorí Lozanová s tým, že zatiaľ sa nestretli s negatívnou reakciou. V divadle ich podporuje samotné vedenie gymnázia.

Žiačky-herečky tému schvaľujú, berú ju vážne, no na javisku si to chcú tiež užiť.

,,Odmalička ma bavilo vystupovanie a herectvo, takže je to pre mňa obrovská príležitosť, za ktorú ďakujeme hlavne pani učiteľke. Sme tu ako jedna rodina, navzájom si pomáhame a učíme sa z chýb," hovorí dvanásťročná Ella Wagnerová, ktorá vystupuje už v druhej inscenácii Prvosienky.

Od januára pracujú na novom divadelnom predstavení Žabky nie sú babky podľa diela Priatelia dažďa, v ktorom sa budú venovať ochrane prírody, priateľstvu aj smrti.