Michael Fassbender má na konci sveta pomôcť neschopným futbalistom. Sám však potrebuje pomoc

Pozná to asi nejeden rodič. Je na futbalovom zápase svojho syna a pri jeho sledovaní celkom stratí hlavu. Vykrikuje rady, zapálene komentuje priebeh, hnevá sa, keď sa nedarí. Akoby bola výhra to jediné, čo sa musí stať.

Prečo inak hrať futbal? Pre zábavu, pre radosť? Veď futbal je zápas, súťaž, boj. A ak sa tomu chce niekto venovať, tak treba byť najlepší. Alebo aspoň dobrý.

Niekedy sú to groteskné scény, inokedy sú až trochu strašidelné. Dal by sa z toho poskladať zaujímavý dokument.

Niečomu podobnému sa venuje aj komédia Aspoň jeden gól. Jej hrdina vidí športový svet tak ako rodičia ženúci svoje deti za víťazstvom. Nakrútil ju pôvodom novozélandský režisér Taika Waititi. Nevšedné meno, ale pre filmových fanúšikov isto dobre známe.

Koniec-koncov, Waititi je aj držiteľom Oscara za najlepší adaptovaný scenár. Získal ho za film Králiček Jojo (2019), ktorý je kombináciou komédie a drámy z prostredia nacistického Nemecka, kde je ústrednou postavou malý chlapec. Film, kde sa z podložia humoru, ktorý ide neraz až na hranu, vynára aj skutočné ľudské poznanie vedúce k precitnutiu.

Tak nejako to malo byť aj vo Waititiho novinke.

Neschopní futbalisti, zlomený tréner

Thomas Rongen (hrá ho Michael Fassbender) je nervák. Futbalový tréner, ktorý práve prišiel o miesto. A má na výber – buď ostane bez práce, alebo pôjde trénovať najhorší futbalový tím na odľahlé tichomorské súostrovie Americká Samoa.

Tamojší tím je na posmech, odkedy prehral v medzinárodnom zápase s Austráliou 31:0. Ešte nikdy nestrelili gól. Šéf ostrovnej futbalovej asociácie by si želal aspoň jeden. S Thomasom na čele tímu by sa to mohlo podariť. Ten hneď po príchode na Americkú Samou vyhlási v krátkom televíznom rozhovore, že nie je boh, ale zázraky robí častejšie ako on.

Rýchlo však zistí, že na to, aby s miestnym futbalom niečo urobil, bude naozaj potrebovať zázrak. Tím hrá absolútne nekoncepčne a nesústredene. Je to síce fajn partia, ale nie partia futbalistov.

Thomas sa najprv pokúša zaviesť prísny režim. Je tvrdý a nekompromisný. A okrem hráčskej neschopnosti svojich zverencov sa nestačí čudovať ani tomu, ako funguje miestny život. Je spomalený, plný rituálov, a hoci tam má každý viac zamestnaní, nezdá sa, že by boli pod nejakými tlakmi.

Zato v Thomasovi je veľké napätie. Tíši ho alkoholom. Nevedno presne, čo ho sužuje, okrem okolností, že sa dostal „ako za trest“ do zapadákova, kde sú všetci „čudní“. Nevedno ani, prečo nezavolá svojej dcére, keď od nej stále počúva hlasové odkazy.

No nech už tam majú ľudia akékoľvek zvyky, isté je, že vedia vycítiť, keď s človekom nie je niečo v poriadku. A Thomas potrebuje pomoc rovnako ako ostrovný futbalový tím.

(zdroj: CinemArt SK)

S humorom k odkazu

Aspoň jeden gól je filmom o outsideroch. Vtipne s tým pracuje už trailer, ktorý namiesto chválospevov na režiséra Waititiho hlása, aké všemožné ceny sa mu nepodarilo získať.

Snímka vznikla na základe skutočných udalostí, ale režisér v úlohe samoaského kňaza hneď v úvode do kamery hovorí, že tento príbeh podstúpil „prevarenie“. Humor je jednou z najpridávanejších ingrediencií.

Waititi ho hľadá pri nešťastnom okamihu oznámenia Thomasovho prepustenia z dobrého trénerského miesta, v neschopných futbalových kúskoch samoaských hráčov, ale najviac podnetov čerpá z konfrontácie odlišných kultúr.

Je to humor kolísavej úrovne a niektoré gagy sú dosť lacné, ale celkovo to v tomto smere nie je prehra.

Ten vážnejší prvok filmu, ktorý súvisí s Thomasovou traumou, je dlho skôr tušený a až v závere sa naplno odkryje. Waititi tým emocionálne umocňuje finále snímky, keďže sa zároveň odohráva rozhodujúci zápas samojského tímu. Robí to trochu nešikovne a zhurta, ale účinok sa dostaví.

Jeho film neprináša veľa prekvapivého, je predvídateľný a pláva na vlne akceptovateľnej zábavy bez prenikavejších momentov. No napriek tomu, že si z dobromyseľnosti ostrovanov neraz strieľa a samojské postavy sú viac figúrkami ako prekreslenými charaktermi, darí sa mu cez ne vytvárať atmosféru „feel good movie“. A vynorí sa z nej aj seriózny odkaz, ktorý má svoju váhu.

Možno tým divákov neprevalcuje, ale pre Waititiho to nie je prehratý zápas. Isto má na konte lepšie filmy a jeho novinka tak trochu pôsobí, akoby si zobral oddychový čas pred niečím väčším a inšpiratívnejším. No po skúsenosti s filmami vo vianočnom televíznom programe, ktoré sa snažili o humor a pritom poukazovali aj na ľudské trápenia a hľadanie životnej rovnováhy, sa dá poľahky konštatovať, že väčšinu z nich jeho futbalový príspevok prekonáva.