Keď sa na ňu valí príliš veľa nenávisti na sociálnych sieťach, hejt premieňa na inšpiráciu. Ako keď jej po pomoci ukrajinským matkám a deťom písali výsmešné komentáre, prečo nepomáha aj deťom v Afrike. Prišlo jej to ako dobrý nápad. Herečka KRISTÍNA TORMOVÁ sa tak stala adoptívnou mamou na diaľku pre africké dievčatá.
"Niekedy teda vedia byť pisatelia nenávistných komentárov bezodnou studňou inšpirácie," hovorí Tormová.
No dodáva aj, že napríklad pred voľbami to už bolo také vyburcované, že sa o ňu pre všetky vyhrážky, ktoré dostávala, bála aj rodina.
Ona sa dnes obáva, aby nenastala v slovenskej kultúre preventívna autocenzúra.
"Aby sa ľudia nezačali báť robiť, čo by chceli a radšej budú robiť to, čo im niekto schválil. My umenie nerobíme preto, aby sme provokovali Maticu slovenskú alebo pani Romanu Tabák. My pri tom, čo robíme, na nich naozaj nemyslíme. Bojím sa však, že sa ľudia začnú takto korigovať na základe strachu alebo vlastného pohodlia. To by bola škoda," myslí si.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako súvisí inscenácia Pozsony Dance Club so súčasnosťou,
- či by na predstavenie prišli ľudia, ktorí protestovali proti vizuálu DPOH,
- ako vníma slovenskú kultúru,
- aké ministerstvo kultúra potrebuje,
- či máme na Slovensku krátku pamäť,
- ako ju vedia inšpirovať nenávistné prejavy,
- o bodyshamingu a hejte, ktorý zažíva na sociálnych sieťach.
Novú inscenáciu Pozsony Dance Club v DPOH ste začali skúšať ešte pred voľbami. Na príbehu jednej bratislavskej kaviarne ukazuje, ako sa počas takmer dvoch storočí menila celá krajina. Zároveň v nej vidno, ako stále chodíme v kruhu: raz vyháňame zo Slovenska jedných, potom si nájdeme iný cieľ. Ako vnímate inscenáciu teraz, v kontexte po voľbách?
Hovorila som si, že nám azda nikto neuverí, že scenár vznikol pred voľbami. Naraz je taký aktuálny, až je to neuveriteľné a desiati z desiatich konšpirátorov si isto povie, že v tom DPOH zase provokujú. Potom som si však uvedomila, že ono by to všetko bolo vlastne aktuálne v ktorejkoľvek dobe našej histórie. Žiaľ. Naozaj sme v kruhu, točíme sa stále dokola.
Kaviarne sú ako dejiny Slovenska pre večných začiatočníkov. Chvalabohu za ne Čítajte Máme krátku pamäť?
Nech sa pozriem na akýkoľvek spoločensko-politický problém, ako jadro problému vidím vzdelanie. Ako sme sa učili dejepis? Bifľovali sme sa informácie, dátumy, roky a nikto nám nerozprával dejiny skrz príbehy. Tak, ako to napríklad robia v Post Bellum: ľudia sa dostanú do príbehu, kúsok z neho zažijú, pochopia ho a vytvoria si názor.
Napríklad aj Sandra Sviteková z Dejepisu Inak to robí úžasne. Takto sa učí v mnohých krajinách na svete. U nás to je skôr výnimočné, ale verím, že sa k tomu časom dostaneme.
Ako si vy spomínate na hodiny dejepisu?
Kristína Tormová (41)
- Dramaturgička, herečka, moderátorka, podnikateľka a spisovateľka.
- Vyštudovala činohernú dramaturgiu na VŠMU a rok študovala na DAMU v Prahe.
- Hrala vo viacerých filmoch a seriáloch, či divadelných inscenáciách.
- Za film Pouta (2009) získala nomináciu na Českého leva). Zo seriálov účinkovala aj v Paneláku či Tajných životoch.
- V divadle ju aktuálne možno vidieť v inscenáciách DPOH Pozsony Dance Club či Kopny! Buchny! Ric!
- Založila značku Koláčová, je autorkou viacerých knižiek.
- Približne 20 rokov publikuje texty vo viacerých médiách.
Pamätám si, ako nám v škole na prvej hodine dejepisu učiteľka napísala na tabuľu, že história je učiteľkou múdrosti. Jasne mám ten nápis v hlave. Ale absolútne som netušila, prečo to píše a o čo to znamená. Nikto nám to nevysvetlil a dejepis sme sa učili len preto, aby sme napísali písomku na jednotku.
A s tým asi súvisí aj naša krátka pamäť, pretože nie sme zvyknutí vytvárať si súvislosti a rozmýšľať nad tým, prečo sme sa nabifľovali ten či oný rok. Keby sme dejinám skutočne rozumeli, keby sme pochopili, ako, čo a prečo sa dialo, čoho všetkého sme museli byť svedkami, a čo sme dovolili, aj koľko chýb sme spravili, tak by sme určite inak vnímali aj súčasnosť. A inak by sme rozmýšľali o spoluzodpovednosti za budúcnosť.
Máte na to príklad?
Keď som v decembri moderovala protest Zastavme ich, prišla som na bratislavské Námestie slobody úplne bez emócií. Čakala som, že sa vo mne bude niečo diať, že to budú veľké emócie. Ale nič. Povedala som si: zase som tu? Nebolo to tak dávno, čo som čítala na protestoch prejavy, mala som syna v nosiči. Veď len nedávno sme stáli na námestiach za Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú.
Pripadá mi to skutočné absurdné a neuveriteľné, že sme tu zase! Vtedy sa aspoň podarilo občianskou iniciatívou niečo spraviť a zvrátiť. No opäť sme sa vrátili v čase.
Čo k tejto aktuálnej situácii môže povedať napríklad inscenácia Pozsony Dance Club, v ktorej aktuálne hráte?
V Pozsony Dance Club si instantne za dve hodiny prejdeme približne 175 rokov našej histórie a verte mi, že je to obrovský zážitok. Verím, že nie len pre nás na javisku, ale aj pre ľudí v hľadisku. Keď to na javisku zažívam, občas neviem, či je to krátka pamäť…alebo hlúposť.
Ako teda neprichádzať o motiváciu?
Úplne rozumiem frustrácii v našej spoločnosti. Ťažko sa hľadá motivácia, aby sme nerezignovali. No nemlčať, postaviť sa za demokraciu a vzoprieť sa zlu - považujem za svoju občiansku povinnosť. Nikdy by som s týmto neváhala, aj keď sa mi nie vždy veľmi chce. Viem, že ľuďom lezie na nervy, že som taká iniciatívna. Dostávam za to veľa hejtu: tí "láskavejší" mi píšu, že nech sa radšej starám o deti. A tak im odpisujem, že to presne robím.
Keď som bola na námestí počas protestov, uvedomila som si, že keď sa toľkí stretávame a držíme pokope, aspoň tú bezmocnosť nemusíme prežívať sami. Keď sa takto spojíme, dodá nám to silu a nádej. Tadiaľto asi vedie cesta: obuť sa, dať si bundu, vyjsť von a ukázať, že sa treba ozvať a nebáť sa.
Bratislava, Pressburg, Pozsony. Mesto, ktoré začína stále odznova, ale minulosť ho aj tak znovu dobehne. Osudy a príbehy hostí jednej kaviarne. (zdroj: DPOH)To ukazuje aj Pozsony Dance Club: nielen negatívne skúsenosti v našej histórii a spoločnosti, ale aj lásku, chuť niečo zmeniť, súdržnosť.
V našej histórii sa odohralo aj veľa dojímavých momentov. Kolegovia a kolegyne si zo mňa celé skúšobné obdobie robili srandu: „Tormová zase reve“. Hej, často som plakala. Súviselo to však práve s dojatím, nie s nešťastím.
Mám pocit, že zlo vnímame viac ako dobro, je skrátka výraznejšie. Vidíme to v správach aj na sociálnych sieťach. Jedna šťastná panda na záver televíznych novín to fakt nezachráni. Nečudo, že sme potom takí frustrovaní a nemáme chuť ozvať sa.
Nemyslím si však, že teraz nám je markantne horšie než v minulosti. Strieda sa to a tak to bolo vždy, to je ten pomyselný kruh.
Uvidíme, čo nás čaká, mnohí hejteri si prajú, aby nás za naše názory popravovali.
