Old Oak je krčma v anglickom Durhame, ktorú obsadila partia štamgastov. Hoci majú sympatický zmysel pre humor, vedia byť aj krutí. Z poklesu svojej životnej úrovne vinia prisťahovalcov a na majiteľa krčmy sa hnevajú, že im otvára dvere a dokonca im pomáha vytvoriť priestor, kde sa môžu stretávať a lacno najesť.
Toto má byť vďaka za to, že sme ťa zachraňovali, keď si nemal iných zákazníkov? Že sme boli jediní, kto ti robil spoločnosť, keď ti zomrela manželka? pýtajú sa.
Old Oak, tak sa volá aj najnovší a možno aj posledný film legendárneho režiséra KENA LOACHA. Rozprávali sme sa v Cannes, kde mal vlani premiéru v hlavnej súťaži. Vzápätí cestoval po svete a na viacerých festivaloch získal cenu publika.
Pozná hnev, cynizmus, zúfalstvo, čierny humor, všetky negatívne emócie, čo plynie z napätia medzi spoločenskými triedami, a dôkladne pozná aj výbušný jazyk, ktorým ho vyjadrujú. Popritom je však expertom na optimizmus. Vždy a znova verí v solidaritu ľudí, ktorí sa cítia na dne, a preto aj tento jeho film núti divákov smiať sa aj plakať zároveň.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo politici nikdy nie sú takí presvedčiví ako obyčajní ľudia,
- aký je dôvod, že v jeho filme chýba cirkev,
- ako sa k nemu správajú robotníci,
- ako vníma šance, že politiku v Británii opäť ovládne ľavica,
- prečo ho obvinili z antisemitizmus a vylúčili z Labour Party,
- v čom vidí dôvod, že nemá nasledovníkov,
- čo si pomyslel pri korunovácii Karola III. a aký signál vyslala korunovácia,
- čo si vynútila jeho dlhá filmová kariéra.
Vaše postavy sa dokážu aj v náročných situáciách prejaviť vo svojej veľkosti a hoci majú tvrdý slovník, vždy nakoniec povedia niečo povznášajúce. Nikdy ste nemali pochybnosti, že ľudí vidíte krajších, ako naozaj sú?
Viem, čo majú povedať a kedy. Možno vtedy, keď som bol ešte mladý, som robil tú chybu, že som im do úst vkladal slová, ktoré sa páčili mne.
Chcel som, aby hovorili to, čo si myslím ja. Rýchlo som však pochopil, že je to kontraprokuktívne a nikam to nevedie. Každá postava môže povedať len to, čo zodpovedá jej pravde.
Pri robotníckej triede je to veľmi jednoduché. Všetci hovoria zo svojej skúsenosti, vedia to vyjadriť presne a tak zrozumiteľne, že politici by im mohli len závidieť.
Ako viete, aké skúsenosti a aký slovník má robotnícka trieda?
Pochodil som veľa odborárskych stretnutí, tam nazbierate celé priehrštie materiálu. Hovorí sa na nich o rasizme, o prístupe k zdravotnej starostlivosti, o dostupnosti bývania, o platoch.
Tí, čo sú tam, formulujú svoje skúsenosti so vzácnou energiou a výstižnosťou. Keby ste ich slová počuli od niekoho z inej spoločenskej vrstvy, napríklad politikov počas kampane, neverili by ste im, aj keby to mysleli úprimne. Vždy by to malo didaktický nádych. No keď to hovoria oni, viete, že je to priezračné, čisté, úprimné, pretože hovoria len o tom, čo naozaj prežili.

V tom je sila a tá sila sa mi nesmierne páči. Na rozdiel od kritikov, ktorí by boli radšej, keby obete zostali obeťami, keby boli chúďatkami odkázanými na charitu a na ich pomoc.
Ja mám však inú skúsenosť a preto z nich chúďatká nerobím. S Paulom (scenáristom Paulom Lavertym, pozn. red.) sa vždy snažíme ukázať ich silu. Ľudia dokážu veci meniť aj sami, len musia prísť na to, ako svoje sily spojiť.

Koho dnes môžu v Británii voliť tí, čo sa môžu cítiť slabí?
To je otázka. Ich sila je ako para, ktorá uniká z tlakového hrnca a potrebuje usmerniť. Potrebovala by niečo poháňať, ale zatiaľ nevieme čo. Na politickej úrovni to ešte len musíme nájsť a je zrejmé, že to ešte bude boj.
Nebezpečenstvom je, že jedno riešenie sa už ponúka: je ním krajná pravica. Keď sú ľudia nahnevaní, rozčarovaní a bez nádeje, obrátia sa k nej, pretože sa k nim prihovára lacnou propagandou. Príde silný muž, obviní zo všetkého emigrantov a povie, že on vaše problémy vyrieši.
Som si istý, že je aj iný politický nástroj, ako veci zlepšiť, na to však treba najprv vymyslieť program, ktorý bude dostatočne príťažlivý a zároveň citlivý voči tomu, aké komplexná je naša situácia.