Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Môže to znieť banálne, ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo robí Národné divadlo národným? Čo ten prívlastok znamená a načo nám je?
Keby sa napríklad Slovenské národné divadlo volalo iba Slovenské divadlo, bolo by to celkom iné divadlo? Malo by iný repertoár? Inú kvalitu inscenácií? Inú organizačnú štruktúru? Cítili by sme sa inak, sledujúc niektoré z predstavení?
Aká bola úloha národných divadiel kedysi
Zakladanie národných divadiel bolo v minulosti výrazom viacerých tendencií. Na jednej strane išlo o prostriedok upevňovania imperiálnej politiky v krajinách, ako bola rakúska monarchia, kde Jozef II. premenoval dovtedy existujúci viedenský Burgtheater (Hradné divadlo založené Máriou Teréziou) na Nemecké národné divadlo.
V iných krajinách zas išlo o protichodný prejav národnej emancipácie vnútri impéria. Napríklad susedné maďarské Nemzeti Színház otvorené v tridsiatych rokoch 19. storočia reprezentovalo svojou agendou uvádzania maďarskej národnej literatúry istú formu protestu proti vplyvom Rakúska.
“Národné divadlo však už dávno nie je (len) miestom, ktoré má vzbudzovať národnú hrdosť uvádzaním národnej drámy a prizývaním či obsadzovaním výhradne domácich umelcov.
„
Paralelne pritom prebiehali národnouvedomovacie procesy aj v rámci Uhorska – slovenskí vlastenci si však museli až do konca prvej svetovej vojny vystačiť s ochotníckym divadlom.
Potvrdenie svojbytnej identity Slovákov v rámci Česko-Slovenska otvorením emblémovej kultúrnej ustanovizne sa udialo cestou „zhora“.
Oproti tomu zriadenie českého Národného divadla aj s pomocou verejných zbierok – vtedajšej podoby dnešného crowdfoundingu – presadili českí vlastenci už v druhej polovici 19. storočia.
Na rozdiel od iných národných inštitúcií sa úloha národných divadiel v priebehu dekád premenila.
ZSSK – národný dopravca je jednoducho štátom financovaná spoločnosť, ktorá zabezpečuje vlakovú dopravu po celej krajine, a Národný ústav srdcových a cievnych chorôb je národný skrátka preto, lebo sa nachádza na našom území a je hlavnou organizáciou zaoberajúcou sa danou oblasťou medicínskej starostlivosti.
Národná banka Slovenska je centrálnou finančnou inštitúciou s emisnou funkciou a dohľadom nad menovou politikou štátu a Národný park Poloniny chránený územný celok so špecifickou faunou a flórou.
Národné divadlo však už dávno nie je (len) miestom, ktoré má vzbudzovať národnú hrdosť uvádzaním národnej drámy a prizývaním či obsadzovaním výhradne domácich umelcov. (V konečnom dôsledku to u nás tak ani nikdy nebolo, čiastočne pre nedostatok pôvodnej tvorby, čiastočne preto, lebo by to skrátka nebolo dosť dobre možné, ale to je iná téma.)
Umenie odjakživa fungovalo vďaka podpore mecénov. Čo má spoločné SND a SNG? Čítajte Úloha národných divadiel dnes
Napríklad rakúsky Burgtheater v súčasnosti patrí k umelecky najprogresívnejším scénam nemeckého jazykového priestoru, podobne ako iné európske divadlá nesúce explicitne či implicitne prívlastok národné – od francúzskeho Odeónu otvoreného v roku 1782 po Škótske národné divadlo, založené len nedávno, v roku 2006.
Tieto scény dnes berú do úvahy fakt, že predstava o národe ako akejsi etnicky a kultúrne uniformnej mase ľudí, ktorú spájajú rovnaké záujmy, tradície, jazyk a tak ďalej, je iluzórna.
Každý národ – a súčasná miera globalizácie to len podčiarkuje – je konglomerátom rôznych menších spoločenstiev, v ktorých sú v nejakej miere zastúpené minority a väčšinové obyvateľstvo, ľudia s najrozmanitejšími zvykmi, socioekonomickým, kultúrnym či hodnotovým zázemím.
Práve túto vrstevnatosť identít obsiahnutých v rámci národnej identity sa usilujú reflektovať aj súčasné národné divadlá.
Eklatantným príkladom je práve spomínané divadlo v Škótsku, ktoré má „podnázov“ divadlo bez stien. NTS nemá vlastnú budovu a namiesto toho so svojimi produkciami putuje po celej krajine, pričom jeho dramaturgia zahŕňa široké spektrum projektov orientovaných na všetky skupiny obyvateľstva. Vedenie divadla zapája veľké medzinárodné tímy aj lokálne komunity, propaguje kultúrnu diverzitu a stavia na kooperácii s aktérmi z rôznych sektorov.
Takúto modernizovanú koncepciu národného divadla sa (okrem iných aj vďaka rôznym medzinárodným sieťam), našťastie, darí čoraz viac presadzovať aj v SND.
Prostredníctvom repertoárov svojich troch telies, spoluprác s konkrétnymi umelcami, ale aj sprievodných aktivít divadlo dáva najavo, že chápe svoju inovovanú úlohu.
A čo SND?
Činohra napríklad spolupracuje s poloprofesionálnym divadlom pre zrakovo znevýhodnených Zrakáč a poskytuje mu priestor vo svojom Modrom salóne.
Balet zas participuje na projekte Luskáčik pre nevidiacich, v rámci ktorého navštívila v decembri tohto roka predstavenie obľúbeného baletného titulu stovka slabozrakých a nevidiacich detí.
Netušia, čo je balet, ako vyzerajú tanečné pózy. Aj nevidiaci môžu mať zážitok z hudobného divadla Čítajte To, čo sa dialo na javisku im pomohla priblížiť aj špeciálna mobilná aplikácia s audiokomentárom. Okrem nich si tento rok Luskáčika v SND pozrelo aj viac ako sto detí zo špeciálnych škôl z Trnavy, Piešťan a deti, ktoré združuje OZ Nádej na život. Túto možnosť mali aj vďaka charitatívnemu projektu Divadlo pre všetky deti, ktorý môžu diváci a diváčky finančne podporiť dobrovoľným príspevkom pri nákupe vstupenky.
SND týmto spôsobom môže svoje predstavenia sprostredkovať aj deťom s rôznymi druhmi znevýhodnení, pre ktoré návšteva divadla bežne nie je dostupná.
Práve deti a pubertiaci sú v súčasnosti jednými z kľúčových cieľových skupín SND. Divadlo si dobre uvedomuje nevyhnutnosť pracovať s týmto diváckym segmentom a robí to podľa mňa vynikajúco.
Okrem toho, že sa napríklad prihovára adolescentom a diskutuje s nimi priamo v školách prostredníctvom novej classroom play Čaute! o šikane v online prostredí, ponúka deťom a mladým dospelým aktivity, ktorých cieľom je budovať vzťah k divadlu. Napríklad im sprostredkuje nadstavbu v podobe pravidelných sobotňajších tvorivých workshopov, ktoré im približujú tanec, spev, herecké umenie, ale aj akrobaciu, pantomímu či scénografiu.
Navyše sa už overeným podujatím stala mimoriadne populárna „prespávačka“, v rámci ktorej deti zblízka zažijú vybrané predstavenie – či už operné, baletné, alebo činoherné, pričom môžu následne nielen prespať priamo v divadle, ale zblízka spoznávajú divadelné profesie, zákulisie divadla a rôzne úrovne jeho fungovania.
Prespávačka je síce do nemalej miery exkluzívna záležitosť – nie každý rodič si môže dovoliť zaplatiť niekoľko desiatok eur za lístok – aj tak je to však skvelý projekt.
Podporovať od útleho veku v deťoch záujem o umenie – ukazovať im, ako môžu rozkrývať príbeh, čítať metafory, vnímať symboliku výtvarných riešení, význam hudby a podobne, sa v kontexte nedávneho katastrofálneho výsledku žiackeho testovania PISA už nejaví ako niečo navyše, ale ako nanajvýš potrebná iniciatíva.
Niet nad spontánne nápady. Ako vznikol najdobrodružnejší projekt, aký nová budova SND zažila Čítajte Aj repertoár jednotlivých súborov aktuálne čoraz lepšie vyvažuje zacielenie na rôzne skupiny s rozmanitými záujmami. Na jednej strane uvádza a interpretuje „slovenskú klasiku“ (Chalupkovo Kocúrkovo či Deti podľa Timravy v činohre, Suchoňov Svätopluk v opere) a prináša aj tituly spájajúce súčasné umenie s tradičným (Balet&SĽUK/Tancom k sebe v balete).
Strieda to však s nanajvýš súčasnou, často odvážnou a novátorskou dramaturgiou (projekt Fashion ballet v balete, Impresario Dotcom Ľubice Čekovskej či nová rozprávková opera Muflón Ancijáš v opere, dokumentárna inscenácia Budete mať luft!, „experimentálny“ Koncert na želanie a iné v činohre).
V ostatnom období si vo výraznejšej miere tiež prizýva na spolupráce zahraničných tvorcov a tvorkyne, reprezentujúcich svojou tvorivou poetikou, svetonázorom či osobnou skúsenosťou spektrum identít a tém.
Toto všetko podľa mňa dnes dáva relevanciu pomerne vágnemu prívlastku národné. Tomu všetkému môžeme tlieskať, keď tlieskame
na predstaveniach SND.
