Peter Mikuláš: Fascinujú ma všetci, ktorí sa odhodlali spievať, aj tí, ktorí to nevedia

Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.

Opera SND pokračuje v tradícii slávnostných koncertov – pôct významným osobnostiam slovenského vokálneho umenia.

Po Petrovi Dvorskom, Edite Gruberovej a Lucii Popp vzdá prvá slovenská operná scéna hold svojmu legendárnemu sólistovi PETROVI MIKULÁŠOVI.

Stretávame sa pri príležitosti vášho blížiaceho sa okrúhleho životného jubilea. Patríte medzi ľudí, ktorí bilancujú?

Nie som „bilančný“ typ, nehromadím fakty o svojom celoživotnom speve. Načo? Čo bolo, odplávalo, predstavenie sa skončilo, spadla opona. Iná vec sú spomienky. Keď sa mi náhodou doma dostane do rúk prachom zapadnutý program, všetko sa mi vráti, tá krásna spolupráca s kolegami, dirigentmi, režisérmi, nenávratné momenty tvorby vrcholiace uvedením pred publikom.

Na tomto mieste musím zacitovať pani Magdalénu Blahušiakovú, ktorej bolo venované naše posledné predstavenie Verdiho Dona Carla.

Na spoločnom stretnutí s nami a vedením divadla hneď prvou vetou vystihla, čo sám cítim: „Ľudia, robíte najkrajšiu prácu na svete. Vážte si to a milujte ju.“

Samozrejme, programy, záznamy inscenácií, rozhovory, vyjadrenia, toto všetko niekde zostane. Ale na tajomstve našej práce sa nič nezmení. Sme neúnavní lapači motýľov, ktorí sa v presne danom čase a priestore snažia o čosi neuchopiteľné, zvláštne, tajomné.

No a spomínaná bilancia? Priznám sa, keby som s ňou začal, vôbec by som nevedel, ako na to. Asi som inak nastavený. Som človek, ktorý dostával ponuky a snažil sa na nich systémovo pracovať. To je všetko.

Teraz preskočím do minulosti. Kedy a ako vzniklo rozhodnutie stať sa operným spevákom?

Spev je ťažko opísateľný. Určite mi to potvrdia všetci, ktorí majú v sebe toto celoživotné nutkanie len si tak zaspievať. Zaspievať niekomu, pospájať slová do melódie, dôkazom toho je relácia SuperStar.

Fascinujú ma všetci, ktorí sa odhodlali spievať, dokonca aj tí, ktorí spievať nevedia. Veď práve toto je to očarujúce v nás, čím sa líšime od normálnych smrteľníkov.

Spev je totiž nesmrteľný, toto nedokáže každý, spevák sa musí spievajúcky narodiť, navyše s neuhasínajúcou chuťou stáť na pódiu a pár hodín odhaľovať krehké čriepky svojho najvnútornejšieho ja.

Zaspievať frázu alebo dokonca celú opernú postavu, aby sedela s predstavou skladateľa, režiséra, ale aby hlavne pasovala divákovi ako jeden pokus o harmonický celok, ako jedna celistvá výpoveď. Toto všetko je nahromadené vo mne teraz, po toľkých rokoch hľadania v tomto zatiaľ, chvalabohu, nekončiacom sa bežiacom motore tvorby.

Ale začalo sa to voľakedy dávno, presne si to pamätám, kamarátovi v Hliníku nad Hronom na Priehradke som „musel“ zaspievať pieseň Keby som bol vtáčkom, ktorú ma naučila mama. Schoval som sa za koberec visiaci na plote a spieval som mu to, čo sa mne samému páčilo. Takýto bol asi začiatok môjho spievania.

Potom nastala pauza a pokračovalo to až na gymnáziu v Nitre. Z rádia po drôte som počul koncert svetových basistov Nikolaja Gjaurova, Jevgenija Nesterenka a ďalších a to ma očarilo. Veľmi sa mi páčila výrazová sila a hĺbka ich hlasov. Zohnal som si noty, áriu Fiesca z Verdiho opery Simon Boccanegra, áriu Sarastra z Mozartovej Čarovnej flauty a začal som si ich spievať. Sprevádzal som sa na klavíri, len tak pre seba som si pospevoval, až kým neprišlo k zásadnému rozhodnutiu.

Keďže som bol dosť zlý študent na gymnáziu, vznikla otázka, kam ďalej. Náhodou sa ku mne dostala informácia, že na Vysokú školu múzických umení prijímajú na štúdium spevu aj bez konzervatória. Možno z nedostatku chlapcov alebo neviem, z akého dôvodu, ma prijali do triedy pani profesorky Stracenskej. A ako som nebol nájdený na strednej škole, tam som sa zrazu našiel.

Onedlho, asi už v druhom ročníku, postupne prišlo účinkovanie v súbore Musica Aeterna a vzápätí v Slovenskej filharmónii, spevácke súťaže a to všetko ešte počas štúdia. Nechápem toto všetko ako zázrak, ale ako prostý proces – dostal som objednávku a snažil som sa ju splniť.

Nech si myslí, kto chce, čo chce, takto dáko v princípe funguje aj zákon tzv. speváckej kariéry. Darmo by sa do nej dakto silil, pravda sa ničím presiliť nedá, výber býva nekompromisný, a preto od istého času nehovorím, že idem na skúšku do divadla alebo do filharmónie, ale do roboty. Znie to možno na prvé počutie nemotorne, ale ja si v prvom rade idem odkrútiť úlohu, ktorú som dostal. To, že je táto práca takzvane umelecká, je na inú debatu.

Peter Mikuláš. (zdroj: Jozef Jakubčo - SME)

Od začiatku bolo teda jasné, že budete bas?

Spievať bas bola samozrejmosť. Hlasový rozsah nepustil, to je dané krkom a hlasivkami, a čo sa týka hlasovej farby, takisto. Keď som už mal byť tým Fiescom alebo Sarastrom, neskôr Inkvizítorom alebo dokonca Filipom, potom Svätoplukom, bolo treba hľadať také hlasové vyrovnanie, ktoré napĺňalo charaktery týchto postáv.

Nebolo kde uhýbať, aj keď som časom urobil pár pokusov o dotyky s barytónovým odborom. Napríklad som si s radosťou, ale fakt len tak skúšobne, zaspieval tajne doma pri klavíri áriu Grófa vo Figarovej svadbe. Možno by to aj bolo dáko fungovalo, aj bas môjho typu musí mať v hornej polohe rezervu, čiže vyškriabať sa kamsi hore by sa malo dať. Ale farba, tá nepustí.

Barytónom sa nedá byť len tak. Uňho sú iné roly, ktoré sa musia hlavne zvládať rozsahom a pohodou pri spievaní v patričnom rozsahu. A ten som nikdy nemal. Veď priznajme, kvalitný barytón sa musí dokázať dotknúť tenorového „céčka“. Pritiahnuté za vlasy? Možno. Ale poznal som takého, výborného barytóna a ten, keď chcel naštvať tenora, tak mu len tak jedno vysoké cé vystrelil a ten len kukal... Takže toto by už pre mňa bola naozaj vážna výzva.

Aj keď raz som si predsa dovolil jeden výlet a to bol Verdiho Falstaff. Ten je napísaný rozsahovo veľmi príjemne, prakticky v pohodlnej strednej polohe, až na zopár „géčok“, tie sú však asi iba tri, ktoré treba technicky zvládnuť. Keď som dostal prvú ponuku na túto postavu od pána Hrubanta, tak som si tie miesta musel, ako sa vraví, „naspievať“, nejako to zafungovalo.

Ale, povedzme úprimne, čo je Falstaff? Jedna úžasná herecká výzva. Ale na tému operného herectva pomlčím, bolo by to na celkom inú polemiku.

Na ktorý zážitok zo začiatkov svojej kariéry si spomínate intenzívnejšie?

Bolo ich veľmi veľa, už samotné prvé predspievanie v historickej budove SND, ešte som bol študentom VŠMU, prebehlo ako sen, vravel som si, aj tak ma nezoberú, zaspieval som áriu Fiesca, vychádzajúc z divadla som si povyskočil podobne ako v závere filmu Vesničko má středisková Labuda s Bánom a na moje počudovanie som o týždeň dostal zmluvu ako elév. Jéjda, a to hneď do OPERY SND!!! Zostal som ako obarený a čo nasledovalo, už vari ani nie je pravda.

Ocitol som sa v šatni s Petrom Dvorským. To bol zážitok! Prišiel na predstavenie Bohémy ako Rodolfo, ja som sa v rohu šatne krčil ako Colline, vypálil „céčko“ a bolo. Úžasná inscenácia, fantastická atmosféra! Vtedy sa vari prvýkrát v Opere SND dupalo, tlieskalo a kričalo „bravó“. To boli neopísateľné večery.

Ale z môjho pohľadu som pociťoval najsilnejšie momenty pri samotnej tvorbe. Operné postavy, ktoré som dostával, ma na jednej strane veľmi tešili, ale boli pre mňa aj výzvou.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Sú operné árie, ktoré poznajú aj Slováci, čo v živote nevideli a nepočuli jedinú operu Čítajte 

Musel som sa ako neskúsený začiatočník veľmi veľa prekonávať, hlavne svoju lenivosť a ďalej trému, s ktorou som sa musel skamarátiť, a popri tom dokonale zvládať zákony javiskovej práce, čiže periférnym zrakom stále sledovať dirigenta, kolegov, spievať dopredu na publikum, nie do boku, skrátka, pracovať na sebe.

No a, samozrejme, zvládnuť aj roly, ktoré boli postupne ťažšie a ťažšie. Ramfis, Leporello, Fiesco, Inkvizítor...

Ďalšími úžasnými momentmi boli prvé účinkovania v Slovenskej filharmónii. Hneď prvý koncert s mojou pani profesorkou Stracenskou v Mozartovom Requiem alebo relatívne skoro prišlo basové sólo vo Verdiho Requiem. Všetky kĺby v tele mi hrkotali, dirigoval Ondrej Lenárd, mojimi speváckymi kolegami boli Gabriela Beňačková, Eva Randová a Peter Dvorský.

Stále som si kládol otázku, či som tam správne, medzi toľkými super umelcami. A potom postupne nasledovali prvé gigantické výzvy ako Wozzeck alebo prvý Svätopluk. Už len spomínaný Inkvizítor vo Verdiho Donovi Carlovi... doteraz ma v tomto diele fascinujú hudbou zobrazené betónové prefabrikáty plesnivej inkvizície, ktoré v orchestrálnych basoch dokonale dokresľujú celú atmosféru duetu kráľa a jeho ideologického vodcu...

Toto boli pre mňa hlavné, nazvime ich „bilančné“ momenty, na ktoré spomínam s veľkou úctou, pretože sa vôbec uskutočnili... A keď sa pýtate na ostatné... Aká bola vtedy v SND atmosféra medzi kolegami? Ako sa doprosovali o roly? Ako nadávali, keď veľa spievali? Ako nadávali ešte viac, keď nespievali? Ako som sám, ani nie celý rok, šéfoval opere? Všetko odvial vietor a kdesi tam, v záveji, to aj zostane.

Peter Mikuláš ako Lucifer v opere Čert a Káča (zdroj: Marek Olbrzymek)

Ktorý moment pokladáte za zlomový pre svoju kariéru?

Nevymenujem ani jeden. Všetky boli zlomové. Či ma lámali, áno, bojoval som hlavne sám so sebou, a či ma posunuli, tak určite. Každý jeden z nich, aj ten nie celkom iskrivý a vzácny, ma sceľoval.

Vždy ráno po nie celkom vydarenom večeri som sa zobudil s tým, že idem ďalej. Nenechám ho tak. Skúsim ísť na to inak. Práve tento pohyb dozadu, vystriedaný pohybom dopredu, bol vždy dôležitý. Ani jedno vzdanie sa nemalo zmysel, pretože som si stále uvedomoval, že som dostal dar.

Možno práve preto som pojem kariéra nikdy neriešil. Aj keby som si ju nejako nalinkoval, dal si neviditeľné či viditeľné ciele, nefungovalo by to, to som intuitívne cítil a asi som aj takto vnútorne nastavený, žiť skôr pre harmóniu a krásu ako pre bilanciu a kalkul.

Možno som v tom netypický, ale ja som skutočne fungoval na ponukách, ktoré postupne prichádzali. Napokon aj moje pedagogické pôsobenie na VŠMU prišlo na základe ponuky a akéhosi postupne nadobúdaného presvedčenia odovzdať svoje skúsenosti.

Je možné, že keby som bol slobodný a nemusel robiť isté kompromisy kvôli rodine, všetko by bolo inak. Veď ešte počas vlády komunistov som spravil konkurz do Frankfurtu, účinkoval som v berlínskej Štátnej opere s Petrom Schreierom a alternoval som Thea Adama v postave Alfonsa v Mozartovej opere Così fan tutte.

Chceli ma tam, ale ja som im povedal, že to nepôjde, mám doma tri dcéry. Takže agentúry, ktoré sa ozývali s ponukami ako reakciami na moju prácu, som poprosil, aby sme to smerovali skôr ku koncertnej činnosti, ktorá bola časovo menej náročná. Našťastie to pochopili a vďaka tomu som spoznal bohatý koncertný repertoár.

Ale toto všetko sa mi vrátilo v dcérach, s ktorými som mal a mám krásny vzťah. Ak by som sa vybral cestou medzinárodnej opernej kariéry, určite by som nebol spokojný, mne to takto vyhovovalo. Mne stačilo, že som raz spieval v Metropolitnej opere aj v Amsterdame či v Ríme a popri tom veľmi veľa v Prahe, Ostrave, Košiciach...

Ak by som sa tomu chcel naozaj naplno venovať, musel by som byť v každej opernej produkcii 2-3 mesiace zašitý niekde ďaleko vo svete a rodina by za mnou bokom smútila. Poznal som niekoľko kolegov, ktorí pre kariéru obetovali rodinu, a keď boli za zenitom, nevedeli, čo ďalej. Tomuto som sa chcel vyhnúť.

Spievali ste často v zahraničí, zvažovali ste niekedy možnosť emigrácie?

Nie. Asi by sa to dalo zrealizovať, ale ja som tu mal taký naplnený pracovný a súkromný život, že nie, ale musím podotknúť, my operní sólisti sme boli tak trochu výkladnou skriňou socialistického štátu, do ktorého sme futrovali valuty.

Skrátka, v čase môjho nástupu do plných nasadení v kariére už pomaly prichádzala agónia režimu, už sme mávali s Operou SND často zájazdy na Západ, sám som veľmi veľa cestoval, navyše, keď prišiel november 1989, som sedel v Amsterdame pred televízorom v šoku, čo sa to doma deje.

Práve sme tam inscenovali Wagnerovu operu Rýnske zlato. Vrátil som sa domov, do úplne iného sveta, žiadne ponižovanie na hraniciach a v novinách Pravda zrazu uverejnený program rakúskej televízie.

Ďakujem všetkým, ktorí mali odvahu postaviť sa holými rukami proti režimu. Ale ako človek už vtedy scestovaný som si zároveň uvedomoval, že otvorenie hraníc bude časom znamenať úplnú prestavbu toho, ako Opera SND dovtedy fungovala. A presne toto sa stalo. Nejdem rozoberať tento fakt, len ho konštatujem.

Opera Svätopluk je dnes mimoriadne aktuálna, hovorí Peter Mikuláš. (zdroj: Marek Olbrzymek)

Ako ste vnímali dar hlasu a talentu?

Stále ma fascinuje spájanie týchto dvoch fenoménov. O hlase, jeho posadení, rozvíjaní, trénovaní som už kdesi s kýmsi polemizoval a dá sa to fakt donekonečna.

Ale talent? Úžasný, doposiaľ nepreskúmaný dar! Aj som sa mu chcel teoreticky, „polovedecky“ v rámci VŠMU venovať, ale veľmi rýchlo som prestal, pretože som pri hlbšom hĺbaní spoznal, že talent buď je, alebo nie.

Ako hovorí jedna mne veľmi blízka žena, ktorá študovala hudobnú teóriu, táto žena mi je taká blízka, že je mi vlastne najbližšia, a tá s obľubou k danej téme vravieva: „Pánbožko je jeden srandista, jednému nalial viac, inému zase menej...“

Ale teraz neviem, či ste sa náhodou nepýtali na talent môj... Odpoviem popravde, ja neviem, či vôbec dáky mám... Dar hlasu, ktorý spomínate, musím nutne trénovať, poctivo a každý deň, to je realita. Dar je vtedy darom, keď si ho v trezore krku leštíme a on sa na vitríne javiska optimálne ligoce.

No jeho spojenie s tým všetkým, čo prežívame v sekunde tvorby, sa opísať nedá. Je to možno chvíľková inšpirácia daným momentom, danou situáciou, možno je to osvietenie z podpory dobrým kolegom, možno momentom dirigentského gesta, možno niečím doposiaľ nepoznaným, čo tu ešte nebolo a ja to chcem na pódiu jednoducho skúsiť, lebo som už raz taký, som okrem lapača motýľov aj ukazovač svojich zvnútornených pocitov získaných na základe pozorovaní mojich okolitých okolí.

Dôkazom toho je práca na Svätoplukovi s pánom Polákom alebo práca s Beďom na Donovi Quijotovi. Vždy to isté. Spájanie speváckej techniky s poryvom javiskovej tvorby. Čiže reál s nereálom v jednej vrstve ustavične spájaných sa tajomných miliónov variácií do zázraku zvaného celok predstavenia.

No a toto nech mi teraz niekto vysvetlí, ako som to vlastne myslel a ako to v skutočnosti funguje. Budem mu vďačný.

U speváka je významnou súčasťou kariéry správna voľba repertoáru. Do veľkej miery je determinovaná typom hlasu, je však aj veľa výnimiek. Podľa čoho ste si vyberali operný repertoár?

Ja som si ho vlastne nikdy nevyberal, boli to spomínané ponuky, šéfovia, dramaturgovia, dirigenti a režiséri rozhodovali. Výber mnou samým bol pre mňa vzdialeným pojmom.

Ale vlastne, keby som si aj vyberal, bol by to repertoár, ktorý som aj tak spieval, pretože ma vnútorne napĺňal a v podstate som sa ho nemusel nikdy vzdať. Keby som si mal predsa len vybrať, aj tak by som si vybral Vodníka v Rusalke aj prastarého Inkvizítora, hoci je medzi týmito postavami veľký kontrast.

Takýchto príkladov by bolo viac, spomeniem len Leporella a kráľa Filipa. Dá sa to splniť v jednej sólistickej osobe, ale treba sa vyhnúť rizikám, aby sa sluha nestal kráľom a kráľ sluhom alebo by to predsa mohlo fungovať aj takto?

Je to otázka javiskového výkladu, kto slúži a kto kraľuje. Hľadanie výrazových prostriedkov u týchto protikladov bolo pre mňa vždy vzrušujúca výzva a chápal som ju ako súčasť pútavého tvorivého procesu.

Peter Mikuláš a Jolana Fogašová ako kráľ Filip a Elisabetta di Valois v opere Don Carlo v SND (zdroj: Juraj Žilinčár)

Spievate rôzne žánre, ako sa vám medzi nimi prelaďovalo?

Vidíte, a ja mám stále pocit, že som stále rovnaký. Či je to sólo vo Verdiho Requiem, alebo ária Filipa II alebo Fiesca, je to pre mňa vnútri vždy rovnaké. Ale aj napríklad Biblické piesne – neviem to inak, vychádza to z nejakej vnútornej intuície.

Keď sme v Prahe skúšali práve tieto Dvořákove piesne, pán dirigent Jiří Kout ma bez okolkov požiadal, aby som mu pri klavíri ukázal, ako frázujem. Bol prekvapený, že každú pieseň spievam inak, ako bola jeho predstava, ale chcel to počuť pred skúškou orchestra a nakoniec sme sa navzájom, ja s mojou a on so svojou koncepciou, zhodli. Nie vždy sa to však takto stávalo.

Boli rôzni dirigenti alebo režiséri, ktorí boli vnútorne nastavení celkom inak ako ja. Ale toto je tiež jedna z dôležitých vecí, vedieť sa prispôsobiť a nachádzať kompromisy. Ak nie, kolektívne umenie sa robiť nedá. Skladateľom daný hudobný zápis je pre sólistov zákonom.

Ale ako povedal jeden múdry dirigent: „Dôležité v hudbe je aj tak to, čo nie je v notách.“ Preto jedna vec je moja koncepcia, moja pocitová predstava, ale druhá je dirigentova, ale vzácne je, keď v jednom momente dôjde k zhode a nikto z nás natvrdo nepresadzuje len svoju pravdu.

Veľkú pozornosť ste vždy venovali tvorbe slovenských autorov, špeciálne Eugenovi Suchoňovi. Čo vás na jeho hudbe zaujímalo?

Je to jeho kompozičné myslenie, jeho farebné, skladateľsky osobité postupy, ktoré nepočujem v žiadnej inej svetovej literatúre. Pán Suchoň zostal celý svoj kompozičný život sám sebou, ani na sekundu sa nevychýlil z tejto rovnej linky.

Či to boli Tri piesne pre bas, alebo Svätopluk, pre mňa bolo jeho dielo vždy niečím osobité, až tak, že som s prácou na jeho interpretácii nemal chuť prestať. Podobne ako s Verdim.

Našiel som si preňho svoju „šablónu“, ktorú som veľmi rád ponúkal dirigentom, či už pánovi Lenárdovi, alebo pánovi Valčuhovi, alebo dávno pred rokmi i pánovi Giulinimu. To, že ju prijali, si veľmi vážim. Keby to neboli chceli, musel by som sa prispôsobiť. Nedá sa nič robiť. Aj robenie ústupkov je práca sólistu.

Napríklad práca s režisérom Romanom Polákom na Svätoplukovi bola úplne odlišná od tých predchádzajúcich. V čom spočívala, by bolo nadlho, ale som šťastný, že Suchoň zostal kraľovať ponad všetko a to bola, myslím,
aj tvorivá doména pána režiséra.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Hudobný génius, ktorý dokázal zastaviť čas. Guiseppe Verdi neuvažoval nad svojím hudobným jazykom Čítajte 

Podobne váš fokus výrazne smeruje aj k českej hudbe.

Česká hudba je pre mňa v čomsi špeciálna. V prvom rade som si pri spolupráci na Rusalke s pánom dirigentom Bělohlávkom myslel, že viem po česky. Veľmi rýchlo ma vyviedol z omylu a na detailoch výslovnosti češtiny sme v pražskom Národnom divadle pracovali dlho, predlho.

No a v druhom, česká hudba sa nedá porovnať so žiadnou inou. Má pre mňa mimoriadny citový náboj, najmä v orchestrálnej inštrumentácii. Keď spievam Vodníka v Rusalke, od druhej polovice opery do konca, keď čakám na záver, sedávam v nemom úžase a počúvam orchester. Veď tento pôvodom dedinský chlapec geniálne spojil spievané slovo do dokonalosti zvukových farieb.

To isté sa mi stalo aj pri štúdiu Smetanovej opery Čertova stěna. Sú v nej mnou nikde nepočuté vzácne harmonické postupy, vzájomne sa prelínajúce, zdanlivo nesúvisiace a napriek tomu spájajúce sa v jeden úžasný hudobný tok. To isté platí aj pre operu Libuše, kde som v Prahe stvárnil postavu Chrudoša.

Peter Mikuláš ako vodník v Rusalke (zdroj: Zdenko Hanout)

Aký je rozdiel v prístupe v skladbe, ktorú ešte nikdy nikto nespieval, a naopak k tej, ktorá má bohatú interpretačnú tradíciu?

Mojich pokusov prvolezca tohto druhu bolo iba zopár, boli to prevažne premiéry a šlo o diela žijúcich slovenských skladateľov. Hatrík s operou Šťastný princ, Iršai s kompozične silnou Stabat Mater,

Cikker s Ódou na radosť, autor bol osobne prítomný na premiére, takisto pán Suchoň, ktorému som predspevoval u nich doma jeho cyklus Tri piesne pre bas, skôr než som ho spieval verejne s orchestrom. Alebo i pán Holoubek, ten dokonca dirigoval orchester v Košickej filharmónii vo svojom piesňovom cykle Spevy jesene. Potom Vlado Godár s výborným dielom Orbis pictus alebo Bikít Gilgamesh.

Zaujímavé bolo vidieť pri sebe živého skladateľa a musím skonštatovať, ani jeden z nich deštruktívne nezasahoval do môjho, respektíve nášho spoločného interpretačného názoru. Boli to vždy len vecné pripomienky, pomáhajúce zrozumiteľnosti diela.

Dielo s bohatou interpretačnou tradíciou je trochu iná záležitosť. Má jednu obrovskú výhodu, má zabehané a vyskúšané interpretačné postupy. Stačí ich dodržať. Priniesť nové je nebezpečné, nemusí to ako celok dokopy pasovať. O to viac je interpretácia zraniteľná, čím viac by sa chcela z daného štýlu vymknúť.

Účinkujete vo veľmi pestrom spektre svetových divadiel, vnímate aj rozdiely, čo sa týka publika, ako reaguje na hudbu, prípadne na ten-ktorý typ réžie?

Áno, je to tak. Keď som napríklad v New Yorku spieval vo Věci Makropulos, vnímal som veľkosť a pestrosť tamojšej kultúry, ktorá prináša aj schopnosť byť otvorenejší k novým výkladom rôznych tém. Týka sa to napríklad aj nového režijného pohľadu, schopnosti prijať ho, premýšľať nad ním, poučiť sa, nebáť sa nových výziev.

Som rád, že tento trend prichádza aj k nám, veľmi ma to oslovuje. Či to bol náš Svätopluk, alebo Šostakovičova Lady Macbeth Mcenského újezdu, v ktorej som teraz spieval v Prahe, bol to vždy akýsi pocit otvorenosti, ktorý je vlastný veľkým kultúram, ak sa prenáša aj k nám interpretom, a z toho mám radosť.

Je však nutné k novým výzvam pristupovať seriózne a byť tiež poučený. Táto poznámka sa týka, samozrejme, divákov. Ak divák nepríde pripravený, určite dokonale nepochopí zámer režiséra, neporozumie tomu, čo sa deje na scéne. Ale ak je dopredu zorientovaný, odíde nadšený. V tom je dobré inšpirovať sa veľkou kultúrou.

Peter Mikuláš ako Ramfis v opere Aida v SND (zdroj: Zdenko Hanout)

A vaši obľúbení spevácki partneri?

Všetkých mám v obľube! Všetci do jedného sme na jednej lodi, všetci sa s obavami brodíme peniacimi perejami nôt, ani jedného som nestretol, ktorý by bol nad takýmto prudkým splavom mávol len tak rukou, že ho bez problémov zvládne.

Každý jeden je poctivec, ale každý zároveň prichádza so svojím názorom a to je dobre. Stáť pri niekom bez názoru, niekom, kto takpovediac na javisku zavadzia, to sa mi našťastie v živote nestalo.

Nepoznám nikoho z kolegov, kto by neprežíval ten pocit stopercentnej vnútornej zaangažovanosti pri vstupe na javisko. Poviem však aspoň jedno meno. Maria Callas – je pojmom, ktorý vnímam ako príklad neuveriteľného vyžarovania vnútornej sily. Kombinácia hlasovej bravúry a sugestívneho herectva je u nej stále fascinujúca.

Podobné príklady, samozrejme, nájdeme aj u nás, a preto srdečne pozývam mladých adeptov sólového spevu, aby si okrem hlasových virtuozít sólistov všímali aj ich celkový postoj.

Teraz je už opera taká, že na javisko musí prísť NIEKTO!, osobnosť s veľkým O a s vyhraneným názorom. Pekne spievať už nestačí.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Riaditeľ Opery SND Leginus: Reforma sólistického súboru bola správna Čítajte 

S ktorými režisérmi ste radi spolupracovali?

Samozrejme, veľká trojka Miroslav Fischer, Branislav Kriška a Július Gyermek. Po nich ako blesk z čistého neba Jozef Bednárik so svojimi réžiami, ktoré množstvo divákov úplne očarili. Jeho rukopis bol veľkým posunom, ktorý otvoril priestor pre ďalších.

Pre mňa osobne znamenali veľa dve réžie pána Fischera, Wozzeck a Pelléas a Melisanda, ktoré boli výtvarne úžasne silné a predznamenávali mnohé novátorské postupy. Samozrejme, každé nové veci sa neskôr prekonali a posúvali sa.

Dnes vnímam, že sa presadzuje často istý minimalizmus, keď obsah je presne vyjadrený silou hereckého gesta. To som vnímal u Diega de Brea v Donovi Carlovi aj u Romana Poláka vo Svätoplukovi. Ale aj to, samozrejme, vyžaduje pripraveného diváka.

Ak stojím na javisku ako soľný stĺp, neznamená to, že neviem, čo mám robiť, divák musí dokázať odčítať dôvod a úlohu aj malého gesta v dráme.

Vodník (Peter Mikuláš) a Rusalka (Eva Hornyáková) v novej inscenácii Dvořákovej Rusalky v Opere SND (zdroj: Zdenko Hanout)

Poďme na záver do blízkej budúcnosti, na čo sa v najbližšom čase tešíte?

Teším sa, samozrejme, na môj koncert 14. januára, ale teším sa aj z každej noty, ktorú mi ponúknu, každá je pre mňa v tomto veku sviatkom. Mám radosť z každej krásnej, aj reprízovej postavy a z každej koncertnej príležitosti.

Mám tiež radosť zo všetkých postáv, ktoré sú už za mnou, hoci mám niekedy pocit, že by sa dali vylepšovať, aj keď viem, že definitívne skončili. Ale tento proces je nekonečný, preto treba urobiť koniec aj v sebe samom.

Ani ja, ani moje hlasivky nemôžu byť večné a mám vybudovaný tajný plán, ako si vypočuť zopár ľudí, ktorých si pestujem ako svoje zlatá, aby mi včas povedali, Mikuláš, už by sa patrilo, aby si to zabalil.

Veď zoberme len samotné hlasivky. Pominuli časy, keď som sa liečil zo dňa na deň. Teraz príde vnúčik Floriánko zo škôlky, spraví jeden veľký „kých“ a už viem, že je zle.

Som napríklad v plnom nasadení pred premiérou Nabucca a čo teraz? Nič, zachovať pokoj a rozvahu a začať boj so zápalom nosohltana, aby fungovala aspoň aká-taká základná kondícia, a nezabudnúť spievať ľahko a na dychu.

Či to takto pochopí divák, alebo odborná kritika, je mi zrazu akosi jedno. Som len človek čestne bojujúci v poprednej línii, ktorý v hojnej miere využíva protizbrane z produkcie farmaceutického priemyslu (smiech).