Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Tanec dvoch interpretov je intímnym dialógom, pohybovou harmóniou v rovnakom rytme, emocionálnym súzvukom, ale i priestorom, kde tanečníci predvádzajú majstrovstvo techniky partnerského tanca.
Tanec v páre alebo duetný/partnerský tanec je súčasťou takmer každého pohybového predstavenia, každej tanečnej inscenácie.
V ustálenej forme, takzvanom pas de deux, sa s ním stretávame v klasických baletoch a v slobodnejšej podobe tanečného rozhovoru v dielach 20. a 21. storočia. Aj aktuálny repertoár Baletu SND ponúka mnohé a zaujímavé podoby duet.
Dýchať ako jeden
Na divadelných javiskách sa môžeme stretnúť s rozličnými podobami duetného tanca, ale bez ohľadu na štruktúru ich choreografie či využitú tanečnú techniku je pre ne príznačná partnerská súhra.
Dokonalý súzvuk tanečníkov založený na vzájomnej dôvere a zvládnutej technike je zárukou ilúzie, v ktorej sa dvaja hýbu a dýchajú ako jeden, zdieľajú rovnaký priestor v rovnakom čase, spoločne rozprávajú konkrétny príbeh.
Pri dokonalej interpretácii dueta divák prestáva vnímať okolitý časopriestor, je unášaný symbiózou tanečného textu dvoch umeleckých entít. Aby došlo k skutočne magickému zážitku, je potrebná absolútna súhra tanečných partnerov.
Príklady harmonického duetného tanca nachádzame v slávnej dvojici 20. storočia – Rudolf Nurejev a primabalerína Margot Fonteyn, z domácej scény možno spomenúť Noru Gallovičovú s Liborom Vaculíkom, ktorých tanečné splynutie v balete Carmen rozvibrovalo celé hľadisko.
V neďalekej Viedni to boli prví sólisti Viedenskej štátnej opery Nina Poláková s Romanom Lazíkom.
„O skutočný zážitok sa postarali Nina Poláková a Roman Lazík, dvaja Slováci, ktorých partnerská spolupráca je vo Viedni takmer legendárna. [...] Obaja spomínaní sólisti disponujú výbornou technikou, čiže ich sústredenie je koncentrované do výrazu, každé gesto je logické a čitateľné, každý pohľad má význam. Spoločné tancovanie sa stáva citovým milovaním vyrážajúcim dych, ktoré prináša vlny zimomriavok.“ (z recenzie na Onegina Johna Cranka)
Podobných príkladov výbornej interpretácie partnerského tanca nájdeme mnoho, no pre všetky je príznačná absolútna technická i emocionálna súhra partnerov.
Pohybový dialóg ako milovanie
Dokonale zvládnutý tanec v páre je pohybovým splynutím tanečných partnerov, a keďže balet je fyzické umenie, môžeme ho metaforicky vnímať ako milovanie. Nejde však o explicitné znázornenie milostného aktu, ale o vášnivý pohybový dialóg.
Vždy totiž pomocou choreografie znázorňuje nejakú formu vzťahu dvojice, a to aj v prípade, že predvádzané dueto či pas de deux nenesie žiaden dej.
Energia a vibrujúce napätie medzi tanečnými partnermi sú výsledkom spoločného tanca, ktorého emócia sa prenáša na divákov v hľadisku.
Faktorov, ktoré pri sledovaní tanečného dueta ovplyvňujú silu prenášaných emócií, je viacero – od hudby cez kostýmový, javiskový a svetelný dizajn, choreografiu až po samotnú interpretáciu, ich vzájomný pomer a schopnosť interdisciplinárneho prieniku.

Keď všetko do seba zapadá ako ozubené kolieska v dokonalých švajčiarskych hodinkách, vzniká na javisku mágia, ktorej rozumie každý divák, pretože ju doslova cíti.
Príkladom magického dueta z ostatného obdobia je TWO choreografa Lukáša Timuľaka. Ten spolu s módnym dizajnérom Borisom Hanečkom a hudobným skladateľom Henrym Vegom namiešal v rámci projektu Fashion Ballet ’22 magický kokteil, ktorý mal na publikum takmer hypnotické účinky.
V časti choreografie, kde sólista Adrián Szelle manipuláciou kostýmu svoju partnerku primabalerínu Olgu Chelpanovu „vyslobodil“, publikum ani nedýchalo. Ženská a mužská energia sa v choreografii vzájomne prelínali ako jin a jang, aby sólisti v závere diela splynuli v nekonečnom rotujúcom víre.
Počas premiérového večera bolo v hľadisku takmer hmatateľné napätie, diváci skoro nedýchali, mnohí sa neubránili slzám. Reakcia publika bola dôkazom, že alchýmia, s ktorou autori pri tvorbe dueta pracovali, bola správna a fungovala.

Pas de deux so symbolmi
V aktuálnom repertoári baletného súboru nájdeme aj historickú raritu, ktorou je takzvané Elsslerovej pas de deux z roku 1837.
To môžu diváci vidieť v obľúbenom rodinnom titule Zle strážené dievča (La Fille mal gardée), ktorý je jedným z najstarších nepretržite uvádzaných baletov na svete. Jeho premiéra sa konala 1. júla 1789, a teda len pár dní pred vypuknutím francúzskej revolúcie.
Elsslerovej pas de deux bolo do známeho baletného titulu pridané až v období romantizmu, keď európskemu baletnému umeniu dominoval kult primabalerín.
Jednou z najslávnejších hviezd vtedajších javísk bola Rakúšanka Fanny Elssler, po ktorej pas de deux nesie neoficiálne meno.
Choreografiu tanečnej vsuvky vytvorili na skladby z Donizettiho známej opery Nápoj lásky, ktoré boli upravené pre potreby baletnej interpretácie. Je potrebné dodať, že vkladanie hudobných čísiel iných skladateľov do inscenácií nebolo v tých časoch ničím výnimočným.
Krása spomínaného pas de deux spočíva v symbolike, ktorá v tomto prípade kráča ruka v ruke s tanečnou virtuozitou.
Ústredný sólistický pár Lise a Colasa počas prvej časti tanečného fragmentu sprevádza osem dievčat, z ktorých každé drží jeden koniec ružovej saténovej stuhy, pričom opačné konce držia v rukách v zhodnom počte sólisti.

Stuhy nie sú len vizuálne efektným prvkom, ktorý vytvára ornamenty nad rámec bežnej choreografickej kresby, ale symbolizujú väzby postáv k priateľom, rodine, predchádzajúcemu životu.
V jednom momente Colas odovzdá svoje konce stúh Lise, čím symbolicky vkladá svoj život do jej rúk, a o pár taktov neskôr Lise vyhadzuje všetky stuhy do vzduchu, čím pretrháva všetky doterajšie putá a definitívne odovzdáva srdce svojmu milému. Následne osem dievčat zo stúh vytvára na javisku sériu veľkých X, z ktorých každé symbolizuje bozk. Choreografický obraz ako symbol oddanosti a mladej lásky je dokonale milý a rozkošný.
Dnes môžeme toto pas de deux obdivovať vďaka zanietenej bádateľskej práci muzikológa a tanečného historika Ivora Guesta. Ten ho vzkriesil pre potreby nového uvedenia baletu choreografom Frederickom Ashtonom v londýnskom Kráľovskom balete.
Elsslerovej pas de deux môžeme vidieť v druhom obraze baletu aj na scéne SND.

Ilúzia beztiaže
Pre partnerský tanec, či už v ustálenej štvorčasťovej forme pas de deux, alebo v akomkoľvek duete, sú príznačné dvíhané polohy a pózy. Z počiatočných pokusov, keď partner len podopieral alebo jemne nadvihoval partnerku, sa časom vyvinuli komplikované dvíhačky vyrážajúce dych.
Prvotný úmysel vyvolať ilúziu nehmotnosti tanečnice, respektíve vznášajúcej sa bytosti, sa vývojom pretransformoval až k akrobatickým dvíhačkám v najrozmanitejších polohách tela na jednej ruke.
S ilúziou nadpozemskej bytosti, ktorej pohyb nepodlieha gravitácii, sa stále stretávame v romantickej baletnej literatúre. Krásnym príkladom takejto ilúzie je pas de deux z druhého dejstva romantického baletu Giselle, v ktorom mladý princ Albrecht tancuje s dušou vidieckej dievčiny. Tá zomrela pre jeho zradu, no stále ho miluje, a preto ho prichádza zachrániť pred nemilosrdnosťou víl, ktorých poslaním je utancovať náhodných smrteľníkov na smrť.

Spoločné adagio Giselle a Albrechta plynie vo veľmi pomalom tempe promenád, dvíhaných póz a polôh off-balance, čiže polôh tela, v ktorých nie je možné bez podpory alebo opory partnera udržať rovnováhu.
Choreografia partnerského tanca je vystavaná tak, že tanečnica pôsobí dojmom vznášajúcej sa nehmotnej víly. Vytvorená ilúzia levitujúcej bytosti je takmer dokonalá.
Svet smrteľníkov sa prelína so svetom nereálnych bytostí a naplnená je aj podstata romantizmu, kde muž uctieva ženu predstavujúcej symbol nedosiahnuteľnej dokonalosti.

Tri rozdielne adagia Labutieho jazera
Najpopulárnejším repertoárovým titulom je bezpochyby Labutie jazero. Aktuálne naštudovanie Čajkovského klasického baletu v choreografii legendárneho Rudolfa Nurejeva ponúka tri rôzne podoby duetného tanca hlavných protagonistov, a to ako tri odlišné adagia.
Ako prvé divák sleduje srdcervúce adagio zakliatej labutej princeznej Odetty a princa Siegfrieda v druhom, takzvanom labuťom dejstve.
V ikonickom adagiu princ postupne získava dôveru Odetty – na začiatku spoločného tanca je zakliata princezná plachá, v druhej časti spočíva bezpečne v jeho objatí. Biele adagio, ako sa zvyčajne tento fragment nazýva, neposúva síce dejovú líniu a slúži skôr na predvedenie tanečnej virtuozity, no má obsah, ktorým je rozvíjajúci sa vzťah medzi hlavnými aktérmi.
Kontrastným k bielemu adagiu je tzv. čierne pas de deux z tretieho dejstva, v ktorom sa čierna labuť Odília snaží princa oklamať.

Rozdiel medzi spomenutými časťami nie je len v ich obsahu, ale i v celkovom choreo-dramatickom výraze. Využitý je iný prvkový materiál i dynamika jeho predvedenia: v bielom adagiu sú veľké dvíhačky nad hlavu, v čiernom adagiu je len jedna dvíhačka na rameno partnera, pohyby bielej labute sú legatové a plynulo na seba nadväzujú, zatiaľ čo čierna labuť pohybovú dynamiku strieda a neraz vykonáva pohyby v ostrom staccatovom výraze.
Do tretice prichádza vo štvrtom dejstve dramatické adagio, ktoré je o odpustení. Tanec dvojice vo štvrtom dejstve sa v niekoľkých minútach rozvinie od odpustenia a znovunájdenia cesty k sebe cez predstavy spoločnej púte životom až po uvedomenie si prichádzajúceho fatálneho konca plynúceho z nechcenej princovej zrady. Emóciami nabité adagio vháňa pred záverom inscenácie slzy do očí.
Akokoľvek sú tri adagia Labutieho jazera obsahovo rozdielne, spája ich sila emocionálneho zážitku – divák si takmer vôbec neuvedomuje náročnú tanečnú techniku, ktorú interpreti predvádzajú, ale je unášaný ich dominantno tanečnou poéziou.
Tanec so šťastenou
Ó, Fortuna – veľkolepá skladba kantáty Carla Orffa Carmina Burana, ktorá ju rámcuje v úvode i závere, rozpráva o osude a šťastí. Práve na skladbu Fortuna Imperatrix Mundi zo záveru kantáty vytvoril choreograf Edward Clug dueto, ktoré je akýmsi kľúčom k rozkódovaniu hodinového abstraktného baletu.
Muž a žena krúžia takmer nahí po javisku, pričom ich ženie neviditeľná sila, ktorá ich spojí v partnerskom tanci. Raz je dominantný jeden, potom druhý, raz je jeden manipulátor a vzápätí manipulovaný.
Rovnakú choreografiu tancujú tí istí sólisti aj pri začiatku inscenácie, no ešte oblečení a v intímnej atmosfére prázdneho javiska. Rovnaká choreografia, ale iná atmosféra, rozdielna etapa života/vzťahu. Je zaujímavé sledovať, ako sa význam zakódovaný do choreografického textu v rámci necelej hodiny predstavenia zmení.
Kolobeh života, ktorý je symbolizovaný kruhom – tvarom, ktorý nemá začiatok ani koniec, je nekonečný.

Choreografie Edwarda Cluga sa vyznačujú pohybovým minimalizmom, sprítomnenou abstrakciou a zacielením na dizajn. Dominantné dueto, v ktorom na javisku SND excelujú vedúca sólistka Romina Kołodziej a sólista Adrián Szelle, je na rozdiel od geometrickej čistoty zborových tancov nápadité a prvkovo bohaté.
Tanečníci na partnerský kontakt používajú všetky štyri končatiny, neraz sú v polohách off-balance a dokonca i v obrátených polohách (tanečnica je dolu hlavou).
Archetypy muža a ženy sú podrobené skúmaniu nielen v kontexte zašifrovaného obsahu celej inscenácie, ale i súvislosti partnerského tanca.
Aj v modernom balete, akým Clugova Carmina Burana bezpochyby je, platí, že tanečníci si musia dôverovať. Nie sú tu síce krkolomné dvíhačky ani promenády na špičkách, ale práca s hmotnosťou tela svojho partnera a ustavičné zmeny ťažiska vyžadujú rovnako úplnú sústredenosť, zvládnutú techniku a dôveru.
Ponuka duet v repertoári i v premiére
Aktuálny repertoár Baletu SND ponúka množstvo krásnych duet a pas de deux. Niektoré, ako napríklad Zimné adagio z prvého dejstva či veľké pas de deux z druhého dejstva rozprávkového baletu Luskáčik, sú prehliadkou náročných dvíhačiek vyrážajúcich dych, ktoré ukazujú zvládnutú úroveň majstrovstva partnerskej techniky.
Na dvíhané a nosené pózy sú náročné aj duetá v Prokofievovom balete Popoluška, kde choreograf Michael Corder nechal tanečnice vznášať sa na rukách svojich partnerov.

S neakademickou „partnerinou“ prichádzame do kontaktu v neoklasickom balete Murmuration (súčasť inscenácie Rukopisy majstrov), kde pohyb tanečníkov plynie na tóny nádherného husľového koncertu Ezia Bossa. Inšpirovaný prírodou vytvoril choreograf z tanečníkov kŕdle vtákov, ktoré sa na javisku zhlukujú do fascinujúcich tvarov. Dvíhané pózy a polohy v tomto prípade slúžia na vyjadrenie vtáčieho letu.
Vyzývavý a miestami až jemne erotický partnerský tanec ponúka balet Entropy (súčasť inscenácie Rukopisy majstrov), ktorý vytvoril austrálsky choreograf Craig Davidson.
Pre milovníkov nádherných duet – lyrických i dramatických – bude určený balet Manon. Vášnivý príbeh o žene, ktorá sa musí rozhodnúť medzi láskou a bezstarostným životom v blahobyte, uvedieme v choreografii „majstra duet“ sira Kennetha MacMillana v premiére v marci.