Hercov si ľudia často pletú s postavami, ktoré hrajú, preto je rád, že v Nemocnici hrá tajomného doktora a nie ďalšieho Karola z Paneláku.
Herec RÓBERT JAKAB síce ešte nedávno pri dvoch malých deťoch nevedel, ani kde mu hlava stojí, no stihol si popri divadle zahrať v seriáli Duch, vo filmoch, ktoré práve idú do kín, Jedeme na teambuilding a Vojna policajtov.
25 rokov hrá s bývalými spolužiakmi v hre Na koho to slovo padne, ktorá neprestala byť aktuálna v tom, ako ľahko môže každý podľahnúť lákadlu moci. Na vlastnej koži to ešte nevyskúšal, ale je presvedčený, že s ním by žiadna moc na svete nepohla.
Na čom aktuálne pracujete?
Keď sa mi túto otázku pred časom položil kamarát, musel som sa normálne zastaviť a rozmýšľať. Nevedel som, kde začať. Narodila sa dcéra, o rok a päť mesiacov syn. Začala sa rodinná sága: v hlavnej úlohe nespanie, sople, stráženie, jedenie, kakanie, cikanie, ale aj prvé vety a úžas z obrovských pokrokov.
Boli to intenzívne tri roky, počas ktorých som sa snažil pracovať aj na sebe a udržať si kondíciu mentálnu aj fyzickú. Teraz prechádzame do druhej série rodinnej ságy, ktorá ja už omnoho samostatnejšia, aj dialógov je viac. (Smiech)
Ale aby som odpovedal na otázku, stále točím Nemocnicu, hrám v domovskom divadle Astorka a v zájazdových inscenáciách Na koho to slovo padne a Účet. Cez leto v divadle Teatro Tatro.
Do kín čoskoro príde film Vojna policajtov, kde hráte policajta. Čo nám o ňom môžete prezradiť?
Volá sa Šalený Valent, vyskytne sa síce len na malej ploche, no ak by som o ňom hovoril viac, prezradil by som zásadné veci z deja.
Takže môžem len povedať, že film je režijný debut producenta Rudolfa Biermanna, podľa knižnej predlohy Arpáda Soltésza a je to veľmi ambiciózny slovenský film. Držím mu palce. Natáčanie bolo veľmi dobré.
Ako režíroval debutujúci Rudo Biermann?
Mal partnerský prístup. Vybral si kvalitných spolupracovníkov a veril, že do tvorby prinesú aj svoj pohľad, talent. A v neposlednom rade si vybral výstižný názov a perfektne to načasoval aj na dnešok.
Ako hral Patrik Vrbovský alias Rytmus, ktorý nie je skúsený herec?
Je typovo perfektne obsadený, keď sa naňho pozriete, je to gangster par exellance.
Dej sa odohráva v divokých 90-tych rokoch, keď mafiáni boli prepojení na politikov. Pamätáte si tie roky? Dostali ste sa do styku s mafiánmi?
Som ročník 1976, takže pamätám si ich, ale takto nie. Bol som mladý chalan, pohyboval som sa niekde úplne inde. Dostal som sa do hudobno-amatérskeho divadla v Nitre, a to žiadnu mafiu nezaujímalo. (Smiech.)
Herec Marián Mitaš: Až do filmu Nemé tajomstvá som o afázii nevedel vôbec nič Čítajte Pre film a divadlo sú to perfektné roky pre inšpiráciu a na zachytenie aj pre budúce generácie: Pozrite sa, takto to bolo, snažme sa, aby sa to neopakovalo.
Spomínali ste inscenáciu Na koho to slovo padne. Aj v nej sa bojuje o moc a je to výstraha pre budúce generácie. Hráte ju už neuveriteľných 25 rokov. Máte na to vlastnú teóriu, prečo práve toto predstavenie má taký úspech?
Spája sa tu veľa šťastných náhod. Prvou je, že nás všetkých (Lukáš Latinák, Juraj Kemka, Marián Miezga, Vladimír Kobielsky, pozn. red.) prijali do jedného ročníka.
Ďalšou, že to bolo do ročníka vynikajúcich pedagógov Milky Vášáryovej a Martina Hubu. Potom sme zistili, že si rozumieme ľudsky, aj zmyslom pre humor a stroj sa pomaly začal rozbiehať.
Aké ďalšie náhody sa tam stali?
V treťom ročníku sme v rámci triedy robili dve inscenácie. Prvá polovica (všetky dievčatá a Peter Nádasdi) robila Orchester a my s chalanmi a Petrom Mankoveckým, vtedajším doktorandom, sme rozmýšľali, čo urobíme.
Ďuro Kemka doniesol z Martinského divadla hru Ide pešek okolo a rovno sa obsadil do postavy K. Mullera. Vyhrali sme študentské festivaly aj DOSKY. Ale ani na um nám nezišlo, že nás to bude sprevádzať celou hereckou kariérou.
Kontinuálne sme to hrávali počas školy, neskôr v Armádnom umeleckom súbore, momentálne hrávame v Astorke a zájazdujeme po Slovensku. Precestovali sme s ňou aj kus sveta. Hra je nenáročná na presun kamkoľvek. Potrebujeme len štyri stoličky, kredenc, a zbraň, a to nájdete takmer všade.
Až teraz sa však dostávame do veku našich postáv, pretože hra je písaná pre päťdesiatnikov-šesťdesiatnikov. Práve preto, že som bol mladý, bola napríklad moja postava intelektuála etnológa v odbornej časti trochu zoškrtaná.
Mohli by ste teraz to vyškrtané doplniť späť.
To už sa meniť nebude. Režisér nežije, nech mu je zem ľahká. Už sa len zhora pozerá, ako to hráme. Veríme, že je spokojný. Normálne je zvykom, že keď predstavenie začne trošku vybočovať z naskúšaného rámca, príde režisér a dostáva to do správnych koľají.
