Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Jedna z popredných predstaviteliek svojej generácie, výrazná a výnimočná herečka, za každých okolností dobrosrdečná a nesmierne príjemná dáma.
Zuzana Kocúriková v súbore Činohry SND pôsobí viac ako päť desaťročí. Na doskách našej prvej scény vytvorila takmer sto dramatických postáv a osobitých charakterov, pričom účinkovala približne v rovnakom počte filmov.
Devätnásteho decembra 2023 oslávila krásne jubileum 75 rokov a pri tejto príležitosti vám prinášame rozhovor s touto mimoriadnou osobnosťou.
V prvom rade by som vám rád zablahoželal a zložil poklonou, pretože z vás vždy doďaleka vyžaruje optimizmus, harmónia a pozitívna energia.
Ďakujem. S tým som sa narodila (smiech). Samozrejme, za tie desaťročia človek aj vlastným pričinením vylepšuje zlé vlastnosti, ktoré v sebe objaví, no ja som sa narodila v nedeľu, a ako nedeľniatko a strelec, čo je veľmi pozitívne znamenie, ďakujem svojej šťastnej hviezde, že nepoznám nič ako zášť a závisť.
Nemám rada napäté vzťahy a konflikty medzi ľuďmi, ktorí spolu pracujú či sa stýkajú. Veď sme na tomto svete tak krátko, veľmi krátko, snažím sa preto spríjemňovať pobyt tu.
Vládla taká harmónia aj vo vašej rodine? Vyrastali ste v pomerne napätých časoch.
Narodila som sa do rodiny, kde vždy vládol pokoj a súdržnosť napriek tomu, že moji rodičia, keď sme boli deti, prechádzali peklom. Moja mamička pochádzala z osvietenej evanjelickej zemianskej rodiny a otec bol vyštudovaný advokát, mal vlastnú kanceláriu a dve továrničky, bol námestníkom Vavra Šrobára.
Do istého momentu žili ako v rozprávke, ale tá bola veľmi krátka, pretože sa vynorila nepriateľskejšia vrstva komunistov, ktorá nemala rada advokátov, báli sa ich. Takže nasledovalo znárodnenie a otec šiel do výroby – vŕtať studne.
Bol to človek veľmi bystrý, chytrý. Bol súčasťou čaty, ktorá studne vŕtala. Pracovali tam doktori práv a mali určitú normu, počas ktorej mali vyvŕtať studňu, no keďže to boli inteligentné hlavy (aj pri práci sa medzi sebou žartom oslovovali titulmi), stihli to skôr a potom ležali v priekopách a podobne.
Komunisti sa však báli každého, kto bol o trochu bystrejší ako oni. Viete si teda predstaviť ten hrozný pád, ktorý moji rodičia zažili.
Asi je to najmä zásluhou mojej mamy, že ja a moja sestra sme napriek tomu všetkému mali pocit, že sme tá najšťastnejšia rodina. Detstvo bolo pre nás prechádzka ružovým sadom. A rodičia pritom prežívali peklo.
Päťdesiate roky boli naozaj tvrdé, no po nich prišlo väčšie uvoľnenie. Ako ste ho prežívali?
Uvoľnenie, Pražská jar, to pozvoľna nastupovalo už v roku 1966. Vo svete fungovalo aj hnutie hippies a ja, keďže som mala v povahe isté rebelantstvo od malička, som bola jeho súčasťou. To bolo naozaj moje obdobie.
Chodila som výstredne oblečená, sama som si šila rôzne extravagantné modely, v lete som chodila bosá po Bratislave a šaty som mala niekedy priveľmi krátke. Bolo to obdobie radosti a tanca. Boli to priehrštia slobody.
Ja som v roku ‘67 maturovala a aj naši profesori boli vtedy veľmi benevolentní. V ten rok sme aj so sestrou išli na vysokú školu – ja na VŠMU, ju vzali na medicínu, čo by sa štyri roky predtým nestalo, pretože bola z „buržoáznej“ rodiny.
To znie priam ideálne…
Mali sme šťastie, ale potom, v roku ‘68 prišla riadna rana, to vám poviem. Ja som totiž mala aj na herectve veľmi zhovievavých profesorov. Pustili ma vtedy ako prváčku zhruba na päť mesiacov točiť prvý česko-ruský western. Najprv sme natáčali na Kryme, potom v gruzínskom Suchumi, no a tam nás zastihla okupácia.
Bolo to strašné. Nemohli sme sa dostať z Ruska domov, pretože všetky spojenia boli prerušené. Napokon sme leteli z Moskvy, pristáli sme v Prahe – Ruzyni a na to nikdy nezabudnem, pretože keď sme vystupovali z lietadla, pod schodíkmi bola čata sovietskych vojakov, ktorí na nás mierili samopalmi. A bolo po slobode.
Nastalo obdobie normalizácie, ktoré však nás mladých umelcov nesmierne stmelilo, pretože sme mali spoločného nepriateľa. Nie ako dnes, keď spoločnosť je rozdelená a každý je individualista. My sme sa zomkli a popri tom všetkom sme aj v divadle prežili nádherné obdobie, hoci sme občas museli inscenovať aj nejakú sovietsku alebo aj slovenskú hlúposť. No popri tom vznikali skvelé inscenácie.
2012_Pamäť vody - Zdena Studenková (Mary), Zuzana Kocúriková (Teresa), Zuzana Fialová (Catherine) (zdroj: Braňo Konečný)Ak sa na moment vrátime k škole, myslíte, že herectvo sa dá naučiť?
Nie, to určite nie. Škola je taký slabý návod na použitie a človek vlastne až v praxi zisťuje, či na to má, alebo nie, a či to vôbec chce robiť, pretože divadlo je naozaj rehoľa. Ja cítim ako celoživotné šťastie, že ma náhodne postretlo.
V detstve som totiž chodila na matematické olympiády, vášnivo som milovala matematiku. A bavilo ma výtvarné umenie, šitie, maľba a podobne.
Toto je ako dar z neba, za ktorý som nesmierne vďačná.
Rovnako tak som vďačná aj za Lacka Chudíka, ktorý bol v prvom ročníku mojím skvelým pedagógom. Hneď ako prišli Rusi, však emigroval do Viedne, kam sme poňho aj šli autostopom, aby sa vrátil, ale to je už známa historka. Dôležité je, že sme ho zbožňovali a že sa napokon aj naším pričinením, hoci mal zákaz vykonávať pedagogickú činnosť, vrátil po krátkom čase domov.
Dostali sme však druhého barda, ktorým nebol nik iný ako národný umelec Jozef Budský. To bol vynikajúci pedagóg. Na jednej strane pôsobil veľmi nedostupne, aj herci omnoho starší od nás sa ho priam báli a triasli sa pred ním, no my, keďže sme boli hipisácka generácia, sme si aj dosť dovoľovali.
A jemu sa to páčilo a veľmi nás podporoval. Bol úžasný a nesmierne ma ovplyvnil, aj do Činohry SND ma angažoval práve on, keď bol jej šéfom. Ale keď som nastúpila, všetka sloboda a hrebienok, s ktorým som prišla – razom boli preč. Už som nemala pocit, že „svet je náš“ a že všetko mám v malíčku.
