Šéf organizácie Saplinq: Keď dáte dokopy LGBTI+ ľudí plus peniaze, je z toho výbušná zmes

"Je to forma útoku, ktorým sa ministerka kultúry snaží deklarovať u svojich podporovateľov a podporovateliek, aká je hrdá, tradičná a národná," hovorí RÓBERT FURIEL, riaditeľ organizácie Saplinq, o ktorej Martina Šimkovičová (SNS) vyhlásila, že táto mimovládka a jej podobné, "na peniazoch z rezortu kultúry už viac parazitovať nebudú". Avizovala tak, že LGBTI+ aktivity nebudú dostávať od rezortu "ani cent".

Krátko po tom zverejnilo ministerstvo na sociálnych sieťach anketu o tom, či má podporovať kultúrne dedičstvo, alebo akcie LGBTI+ komunity. Príspevok vyvolal vlnu kritiky a rezort ho neskôr zmazal.

„Rozhodnutie zastaviť financovanie našich aktivít by sme naozaj tvrdo pocítili a malo by to negatívny dosah na chod našej organizácie a v prenesenom zmysle aj na komunitu,“ hovorí Furiel. „Zároveň chcem povedať, že my ako organizácia vydržíme a budeme sa snažiť presadzovať práva LGBTI+ ľudí a vieme, že nie sme jediní.“

Využitie verejných financií si zaslúži vecnú a konštruktívnu diskusiu. Týmito slovami sa začal utorkový status na facebooku ministerstva kultúry s tým, že sa verejnosti pýta, čo podporiť: či „obnovu kultúrnych pamiatok, zachovanie kultúrneho dedičstva a podporu umeleckej obce, alebo podporu LGBTI+ akcií, kde sa maloleté deti majú učiť, ako sa predvádzať na sexuálnej šou, dúhových prideov, kde sa polonahí ľudia predvádzajú na námestiach“. Čo na to hovoríte?

To, že sa do protikladu dávajú tieto aktivity, je podľa mňa veľmi nešťastné. Má to za cieľ vyvolať vášne, nenávisť, resp. sa zviezť na vlne nenávisti k LGBTI+ ľuďom. Zároveň je to veľmi manipulatívne.

Čítal som ten príspevok a bolo tam veľa slov, ktoré mali vzbudiť zdanie odbornosti alebo kultúrnosti, ale v podstate boli iba kamuflovaním pôvodných zámerov.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Šimkovičová prestala písať a začala čítať. Situácia je vážna (komentár) Čítajte 

Táto anketa rezortu kultúry prišla po tom, ako v piatok 12. januára ministerka kultúry zverejnila na sociálnych sieťach video a status, kde hovorí, že „mimovládka Saplinq a jej podobné na peniazoch z rezortu kultúry už viac parazitovať nebudú". Reagovala tak na tzv. drag workshop, ktorý spoluorganizujete. Hovorila o „chlapcoch v mejkape a ženskom oblečení, ktorí pred publikom predvádzaju sexualizovanú šou“. Takto podľa nej budú vystupovať a učiť sa mladí ľudia z 11 krajín na workshope v Košiciach. O čom má byť?

Uvažoval som o vlne kritiky, ktorá sa zdvihla na margo dragu ako umeleckého výrazu. Chcel by som podotknúť, že súčasťou mnohých stužkových slávností bývajú vystúpenia, v ktorých sa chlapci prezliekajú do ženských šiat, spievajú alebo idú na playback. Z tohto pohľadu je drag úplne bežnou súčasťou zábavy aj na Slovensku.

Rozhodli sme sa teda na základe spolupráce s naším rakúskym partnerom vytvoriť workshop, na ktorom pracovníci a pracovníčky s mládežou a mladí ľudia majú príležitosť viac sa ponoriť do tohto umeleckého žánru aj s pridanou hodnotou vzdelávacieho rozmeru.

Drag totiž nie je len o tom - nasadiť si parochňu, dať si mejkap, ale môže poskytnúť priestor uvažovať o tom, čo znamená pre moju identitu, ako mi môže pomôcť, ako môže pomôcť ľuďom, s ktorými pracujem. A aj ako sa ním vieme zabaviť či možno odreagovať.

S takýmito témami pracujeme na našich vzdelávacích podujatiach už roky, aj s divadlom či s aktivitami s hlasom. Je veľmi zavádzajúce a manipulatívne vybrať jednu tému a len preto, že niekedy sa nejaký drag deje v bare alebo využíva sexualizované prvky, odsúdiť celú vzdelávaciu akciu.

Ako organizátori drag workshopu ste mali podľa ministerky dostať 336-tisíc z Národného inštitútu vzdelávania a mládeže. Je to pravda?

Od vrcholnej predstaviteľky štátu by som očakával lepšie narábanie s faktami.

Nie je pravda, že Saplinq dostal peniaze na tento projekt z Národného inštitútu vzdelávania a mládeže. Projekt Dragtivism financovala rakúska Národná agentúra programu Erasmus+, nedostali sme žiadne financovanie zo strany Slovenskej republiky.

Sú to účelovo poskladané manipulácie, ktorých cieľom je jedine vyvolať závisť, hnev v situácii, keď má veľa ľudí a rodín finančné problémy. A takéto informácie pôsobia veľmi výbušne.

Aká je teda pravda o týchto financiách?

Občianske zduženie Saplinq získalo akreditáciu v programe Európsky zbor solidarity, v rámci ktorej môžeme prijímať a vysielať domácich a zahraničných dobrovoľníkov a dobrovoľníčky na projekty.

Na realizáciu týchto projektov žiadame o prostriedky, ktoré sú nám poskytnuté vo forme predfinancovania na vopred daný maximálny počet aktivít či ľudí. V roku 2023 sme požiadali a dostali financie na taký počet aktivít na roky 2024 a 2025, ktorý zodpovedá 336 tisícom eur.

Ide o desiatky dobrovoľníkov v rámci tzv. dobrovoľníckych tímov a 12 dlhodobých dobrovoľníkov. Ak však prijmeme či vyšleme menej ľudí, resp. zrealizujeme menej aktivít, dostaneme menej peňazí. Z týchto peňazí z tohto grantu hradíme dobrovoľníkom stravu, vreckové, ubytovanie, cestovné.

Prečo sa podľa vás dostali LGBTI+ organizácie a aktivity medzi prvými do hľadáčika rezortu kultúry?

Myslím si, že pani ministerka vychádzala z toho, že LGBTI+ ľudia sú nepopulárni. Keď dáte dokopy LGBTI+ ľudí plus peniaze, plus deti alebo mládež, tak máte z toho výbušnú zmes, ktorou sa dá prekryť čokoľvek.

Je to forma útoku, ktorým sa snaží deklarovať u svojich podporovateľov a podporovateliek, aká je hrdá, tradičná a národná.

Prečo u národniarov panuje naratív hovoriť o LGBTI+ ľuďoch, akoby neboli Slováci a Slovenky?

Veľmi ľahko sa robí terč z niečoho, čo mnoho ľudí nepozná alebo pozná len cez veľmi skreslenú predstavu.

Veľa LGBTI+ ľudí splýva so spoločnosťou, ktorá ich vlastne neakceptuje. Chcú sa chrániť, no keďže o sebe otvorene nehovoria ako o LGBTI+, tak ani nevytvárajú príležitosti na interakcie alebo na vedomie, že môže ísť o našu učiteľku, suseda či kolegov, ktorí patria k LGBTI+ ľuďom. Spoločnosť tak nemá korekčný mechanizmus smerom k väčšej akceptácii.

Navyše si myslím, že naša spoločnosť pristupuje k témam sexuality démonizovane. A čokoľvek, čo sa týka sexuality, vyvolá veľké vášne. Tak sa potom ťažko rozumne diskutuje.

Ako môže ministerkino rozhodnutie nepodporovať už viac LGBTI+ mimovládky ovplyvniť vaše fungovanie?

Zháňať finančnú podporu na naše aktivity je veľmi náročné. Štát nemá špecifické programy, ktoré by podporovali LGBTI+ organizácie alebo aktivity. My sa teda uchádzame o podporu v otvorených grantových výzvach v štátnych a vo verejných inštitúciách. Súťažíme tak s inými organizáciami o tieto zdroje.

Aj doteraz bolo pre nás náročné naplniť rozpočet na celý rok, takže rozhodnutie zastaviť financovanie našich aktivít by sme naozaj tvrdo pocítili a malo by to negatívny dosah na chod našej organizácie a v prenesenom zmysle aj na komunitu.

Takéto rozhodnutie vás vlastne vopred odsúdi na neúspech, aj keď si o podporu zažiadate, je to tak?

Ministerkine vyjadrenia signalizujú úmysel zabrániť nám uchádzať sa o štátne a verejné zdroje. Som však zvedavý, ako to bude vyzerať v praxi. A či nastane deň, keď príde formálna stopka.

Budeme to veľmi podrobne sledovať a monitorovať. A budeme sa stále snažiť a skúšať rôzne formy grantovej pomoci.

Myslím si, že aj LGBTI+ projekty a organizácie by mali dostávať podporu od tohto štátu, veď sme predsa jeho súčasťou. Ako každý iný aj my platíme dane. Všetci by si mali zaslúžiť nejakú formu podpory. Štát by nemal len deklarovať rovnosť príležitostí, ale mal by sa aj snažiť ju vykonávať v oblastiach, v ktorých preukázateľne ešte nie je dosiahnutá.

Komunikovali ste s novým vedením rezortu kultúry?

Nie. My sme doteraz nemali s ministerstvom kultúry žiadny problém, z ich strany nám nič nebolo vyčítané ohľadom realizácie našich projektov a aktivít.

Vnímame to teraz ako útok na nás, na našu organizáciu a prenesene na všetky organizácie, ktoré sa tejto téme venujú. Vnímame aj to, že sa budú možno cítiť zastrašení vyjadreniami ministerky a aktivitami rezortu kultúry. Zároveň chcem povedať, že my ako organizácia vydržíme a budeme sa snažiť presadzovať práva LGBTI+ ľudí a vieme, že nie sme jediní.

Košický Pride sa Saplinq snaží ťahať do príjemnej, rodinnej atmosféry, kde sa ľudia cítia príjemne a bezpečne, kde môžu prísť so svojimi priateľmi, partermi a partnerkami. (zdroj: Saplinq)

Rezort kultúry v statuse opísal podujatia LGBTI+ ľudí ako napríklad dúhový Pride, kde sa polonahí ľudia predvádzajú na námestiach. Aké sú v skutočnosti tieto podujatia?

Nemôžem hovoriť za všetkých, lebo každý Pride festival je jedinečný a závisí aj od miesta či od krajiny, kde sa koná. My sa náš košický Pride snažíme viesť do príjemnej, rodinnej atmosféry, kde sa ľudia cítia bezpečne, kde môžu prísť so svojimi priateľmi, partnermi a partnerkami.

Košice sa raz do roka stanú miestom, ktoré je dúhové a je aj naše. Snažíme sa vytvárať priestor naozaj pre všetkých. Prinášame na ňom viac ako 35 podujatí v priebehu jedného týždňa, ktoré sú rôznorodé a sú zadarmo, aby si ich ľudia mohli prísť užiť bez toho, či na to majú, alebo nie.

Ministerstvo sa tiež v statuse pýtalo, čo pozitívne z podpory LGBTI+ mimovládok vyplynie pre spoločnosť, konkrétne deti, mládež, dospelých a seniorov. Vy sa takýmto aktivitám venujete viac ako 12 rokov. Aká je vaša odpoveď?

Pýtajú sa to najmä preto, lebo nechcú vidieť, čo pozitívne z tejto podpory prichádza. My už 12 rokov suplujeme štát v rôznych formách a na rôznych úrovniach, a to od základných vecí. Poskytujeme priestor, kde sa mladí ľudia môžu cítiť bezpečne, či už na našich školeniach, alebo komunitných akciách. Vzdelávame široké spektrum profesií v tom, ako vytvárať bezpečný a rešpektujúci priestor, napríklad pracovníkov a pracovníčky s mládežou alebo pomáhajúce profesie ako lekárov a lekárky.

V tomto výrazne nahrádzame štátne inštitúcie, ktoré by mali zo svojej podstaty deklarovať určité hodnoty alebo zisťovať, či sú tieto hodnoty napĺňané a ako sú napĺňané. Organizujeme aj kultúrne aktivity a podporujeme aj kultúru LGBTI+ ľudí.

Je to široké spektrum aktivít. V neposlednom rade poskytujeme štátu aj dáta, ktoré napríklad nezbiera, týkajú sa LGBTI+ ľudí. Nahrádzame teda aj tento nedostatok.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Odchádzajúci riaditeľ Kunsthalle: Diskutovať s ministerstvom už nebolo možné Čítajte 

Poslanci z vládnych strán čerstvo predložili päť návrhov zákonov, ktoré sa týkajú kultúry: chcú meniť zákon o Fonde na podporu umenia, Audiovizuálnom fonde, kde chcú mať viac ľudí vymenovaných ministerstvom kultúry, riaditeľov múzeí a galérií by radi odvolávali bez uvedenia dôvodu, vymenúvali bez verejného vypočutia a vypustiť chcú aj päťročné obdobie, ktoré dnes majú riaditelia a riaditeľky k dispozícii. Ako môžu tieto zmeny ohroziť kultúru, ktorú tvoria LGBTI+ organizácie?

Cítim tu potenciál veľkého ohrozenia, lebo z organizácií alebo fondov, ktoré doteraz pôsobili autonómne a odborne, sa môžu stať predĺžené spolitizované ruky vedenia ministerstva.

Je možné, že to bude znamenať neoficiálne zastavenie financovania LGBTI aktivít. Veľmi ťažko by sa vysvetľovalo napríklad Európskej únii, prečo sú v podmienkach grantového programu explicitne vylúčené nejaké typy organizácií. Preto sa to možno bude diať nejako potichu, napríklad dosadením vlastných hodnotiteľov alebo nejakým podobným ovplyvňovaním.

Chcem však veriť, že u nás sa kultúra oznamovateľstva protiprávnej činnosti, teda „whistleblowing“, stáva čoraz silnejšou a že sa ozve veľa ľudí, ak by sa niečo podobné dialo. Dúfam, že tieto praktiky sa nepodarí zrealizovať.

Neobávate sa, že by mohlo dochádzať k autocenzúre v inštitúciách?

Obavy tam stále sú. Zároveň platí, že inštitúcie sú také silné, akí sú ľudia, ktorí ich tvoria, ale aj ľudia, ktorí na ne nejakým spôsobom dozerajú. Dozerať na riadny chod inštitúcií bude v najbližšom období úlohou nás všetkých ako občianskej spoločnosti.

Mám pocit, že sme vo fáze zápasu o udržanie nezávislých inštitúcií a inštitúcií, ktoré držia chod tohto štátu.

Saplinq prevádzkuje aj komunitné a poradenské centrum Prizma zamerané na pomoc LGBTI+ ľuďom. (zdroj: Saplinq)

Prevádzkujete aj komunitné a poradenské centrum Prizma zamerané na pomoc LGBTI+ ľuďom. Aký dosah môžu mať vyjadrenia ministerky na LGBTI+ ľudí a čoho sa najviac kvír ľudia obávajú?

Akékoľvek negatívne vyjadrenie predstaviteľa štátu, štátnej alebo verejnej inštitúcie majú zvyčajne negatívny dosah na duševné zdravie a pohodu LGBTI+ ľudí. Toto, bohužiaľ, vidíme v našom poradenstve. Pre niektorých politikov a političky sú to možno len slová, no tie slová spôsobujú reálnu bolesť a reálne škodia.

Nedovolím si hovoriť za všetkých, keďže LGBTI+ ľudia majú rôzne obavy. Možno by som však povedal, že je tu obava zo zhoršujúceho sa prostredia na život. Začína sa to v rovine výrokov a je obava, že sa to potom premení aj na nejaké konkrétne činy.

Ako vám zatiaľ najviac pomohol štát?

Ak by som chcel byť sarkastický, poviem, že vtedy, keď mlčal. Štát však nie je jednoliaty: sú isté zložky štátu, ktoré sú akceptujúce a máme s nimi dobrú skúsenosť. Napríklad s prezidentkou Zuzanou Čaputovou či s predchádzajúcimi ombudsmankami.

Máme dobrú komunikáciu s políciou v rámci Pride Košice, máme dobrú spoluprácu s kanceláriou na ochranu obetí trestných činov. Niektoré prvky štátu sú veľmi podporné, niektoré nám hádžu polená pod nohy.

Je veľmi smutné si uvedomiť, že záujem štátu o LGBTI+ ľudí a o to, ako sa nám tu žije, sa zdvihol po teroristickom útoku pred Teplárňou. Bohužiaľ, trvalo to veľmi krátko a rýchlo opadol, a sme vlastne tam, kde sme boli.

Cítite od ľudí solidaritu?

Veľa ľudí, najmä zo západného Slovenska, mi hovorí akoby s poľutovaním, že to máme na východe ťažké. Hoci si myslím, že mnohí LGBTI+ ľudia to majú na východnom Slovensku zložitejšie, tak my ako organizácia sme sa nestretli s veľkými prekážkami.

Práve naopak, máme podporu aj od mesta, od rôznych iných inštitúcií vrátane súkromných. Ja sa cítim v Košiciach veľmi dobre. Za tie roky sa nám podarilo vybudovať sieť podporovateľov a podporovateliek.

Zároveň nám aj teraz veľa neznámych ľudí píše odkazy, v ktorých nám vyjadrujú podporu. Príjemne ma prekvapila vlna solidarity po posledných vyjadreniach z rezortu kultúry. Mal som obavu, že príde skôr nenávisť, no pomer podporných vyjadrení k tým nenávistným je vysoko v prospech tých podporných.

To je jedna z vecí, ktoré má dodávajú nádej a optimizmus.

Máte ešte stále motiváciu pokračovať?

Keď som vstupoval v roku 2008 do aktivizmu, mal som naivnejšie očakávania. Naučil som sa, že spoločenské zmeny sú pomalé, veľmi prácne, no zároveň nie sú lineárne. Po dlhom úsilí sa v nejakom bode veci zmenia. Spoločnosť bude v novom stave a všetci budú hovoriť, že to tak bolo odjakživa. My, čo si to budeme pamätať, budeme veľmi prekvapení, lebo vieme, že to tak nebolo.

Je to ultramaratón, nie je to šprint. Ak naozaj chcem prispieť k zmene v spoločnosti, tak som si mentálne vyhradil nejakých 20 - 30 rokov. Je to pre mňa celoživotné poslanie.