Kde je ten škandál, prosím vás? Obávaná inscenácia v SND je láskavá a konvenčná

Staršia žena si na javisko prinesie tašku plnú ručných prác. Nekonečne dlho, podrobne a monotónne opisuje všetko, čo vyrobila. Hovorí napríklad, ako za pomoci teplovzdušnej pištole na „jednu obzvlášť peknú mikinu naaplikovala celú kolonialistickú dedinku vrátane zamrznutého rybníčka“.

Predvádza prezdobené kuchynské chňapky, gýčové spomienkové knižky, plsť, priadzu, krepový papier a koráliky. Kým táto žena s pochybným vkusom rozpráva o svojich výtvoroch, publikum sa bizarnosti jej výstupu nahlas smeje. Potom sa však znenazdajky rozhovorí o tom, ako jej syn zomrel na AIDS. Nálada sa mení a pred publikom už nestojí len výstredná ženská, ktorá objednáva veci z teleshoppingu a každý centimeter svojho bytu má pokrytý volánikmi.

Prihovára sa mu osoba s otvorenou mysľou, usporiadanými hodnotami a úprimným srdcom. Tak ako ostatní výstredníci a exoti, ktorí v novej inscenácii Slovenského národného divadla vystupujú a ktorých sa týka, aj ona je v pohode.

Neviem, či verím v Boha. Verím v krásu a lepidlo

Hru amerického autora Paula Rudnicka v SND režírovala Daniela Špinar a jej uvedeniu predchádzali veľké očakávania, obavy a otázky. Aj preto, že česká režisérka je trans žena, aj preto, že inscenácia hovorí o témach LGBT+ komunity.

Pôjde o kontroverzný kus? Budú tvorcovia a tvorkyne v bezpečí? Uvidíme na javisku prvej scény niečo neprístojné?

Žiadna z obáv sa však nenaplnila.

Sme v pohode je nanajvýš bezproblémová, zábavná a v mnohých ohľadoch až príliš konvenčná inscenácia.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Daniela Špinar má po tranzícii premiéru v SND: Zaujíma ma, či je ministerka kultúry normálna Čítajte 

Hra s pôvodným názvom The New Century, teda Nové storočie, vznikla v roku 2008 na pôdoryse troch stand-upových výstupov. „Porodila som ti tri dokonalé deti – čo si s nimi urobil?“ pýta sa v prvom z nich dobre situovaná staršia židovka Helen (Zuzana Fialová). Vo výborne gradujúcom vystúpení odhaľuje, ako sa o postupne dozvedá o orientáciách, identitách a sexuálnych výstrednostiach svojich detí.

Napriek tomu, že počas prijímania týchto správ prechádza viacerými nervovými zrúteniami, svoje deti stále oddane miluje.

(zdroj: Radovan Dranga)

Druhý výstup je ligotavou šou pána Charlesa (Ľuboš Kostelný). Stereotypný gej v ohurujúco elegantnom ružovom obleku, s dokonalým účesom, chrupom aj mihalnicami, je natoľko „teplý“, že jeho jediný pohľad dokáže na geja premeniť kohokoľvek z publika. Teraz, keď sa však aj od mužov ako on vyžaduje normálnosť, je jeho prejav nežiaduci a jeho „buznabrejky“ pohoršujú aj LGBT+ menšinu.

„Miláčik, to som prestrel stôl,“ reaguje na kritiku, že extrovertní homosexuáli ako on sú dôvodom, prečo spoločnosť neberie LGBT+ komunitu vážne.

A napokon je tu remeselníčka Barbara (Gabriela Dzuríková), ktorá všetok svoj žiaľ z choroby a smrti svojho homosexuálneho syna pretaví do ručných prác. „Neviem, či ešte verím v Boha. Ale verím v krásu. Verím v lepidlo. Verím v sýtoružovú plsť,“ povie na záver svojho dojemného výstupu.

Iritujúce spôsoby, ako nebyť samy

Všetky tri postavy sa napokon nečakane stretávajú v pôrodnici, pri postieľkach detí. Dívajú sa na nemluvňatá, deti zajtrajška, tvorcov a tvorkyne nového storočia. Rovnako ako týchto troch výstredných dospelých, aj ich čakajú výzvy, hľadania vlastnej identity aj boj proti predsudkom. Ale aj oni budú v pohode. Pretože nech si hovorí, kto chce čo chce, ľudia sú rôznorodí.

Text je síce plný sebairónie, uťahuje si zo zadubenosti majority a podpichuje aj komunitu LGBT+, zároveň je však skutočnou oslavou diverzity.

V bratislavskej inscenácii ale nesmierne cítiť, že hra vznikla v inej spoločenskej atmosfére, v inom prostredí a doslova v inom kultúrnom kóde.

Režisérka Daniela Špinar aj s dramaturgičkami Martou Ljubkovou a Darinou Abrahámovou sa bezpochyby mohli pokúsiť aspoň niektoré z jednoznačne amerických reálií preniesť do nášho kontextu, neurobili to však. Stále sa tu teda prihovára židovská matróna, ktorá v našom kontexte nemá ekvivalent a terorizmus má stále podobu zrúteného Svetového obchodného centra, hoci Slovensko je poznačené iným druhom teroru.

Režisérka teda inscenáciu pripravila o možnosť hlbších spoločenských a kultúrnych prienikov. Všetku pozornosť obracia na osobný až intímny rozmer hry. „A vtedy som si pomyslela, že všetky moje deti, so všetkými tými mešuge nápadmi, sa možno len snažia hľadať veľmi individuálne, nesmierne novátorské a extrémne iritujúce spôsoby – ako nebyť samy,“ zaznie z úst jednej z postáv.

Potreba lásky a spolupatričnosti sa tak stáva hlavným posolstvom inscenácie.

Režisérka Daniela Špinar si do hry Sme v pohode uvádzanej v SND vybrala Zuzanu Fialovú (vľavo), Gabrielu Dzuríkovú a Ľuboša Kostelného. (zdroj: Radovan Dranga )

Takto vyzerá inscenácia o láske

Túto myšlienku sa inscenácia snaží tlmočiť najmä cez tri individuálne príbehy podávané formou stand-upových výstupov. Akcent je na hereckej práci a treba povedať, že v tomto smere je inscenácia mimoriadna. Trojica Fialová, Kostelný a Dzuríková podávajú skvelé výkony, ktoré idú neraz proti ich naturelu, vyžadujú svojskú štylizáciu, a predsa sa ani v jednom prípade nemenia na vyprázdnenú karikatúru.

Asi v najnáročnejšej situácii stál Ľuboš Kostelný ako pán Charles. Jeho postava by spomedzi všetkých mohla najľahšie skĺznuť do stereotypnosti alebo prekročiť znesiteľnú mieru výstrednosti.

Herec ju však precízne udržiava v mantineloch, je vtipný na nečakaných miestach, najmä však cielene buduje jej rozmanitosť. Po kúskoch skladá aj vážne a hlboké časti jeho osobnosti a v istej chvíli ho divák môže vidieť nielen ako primadonu, ale aj ako človeka s bolestivými životnými skúsenosťami. Šikanovanie v detstve či odvrhnutie vlastnej komunity ho však nezatvrdili. Iba povzbudili k tomu, aby bol hrdý na to, kto je a aký je.

Nemenej silné sú však aj výkony Zuzana Fialovej a Gabriely Dzuríkovej. Fialová ako blazeovaná žena pôsobí ako vytesaná z kameňa. Zdrojom humoru jej postavy je to, ako sa bizarným životným situáciám stavia čelom, ironizuje sama seba a všetko, čo sa v živote jej rodiny deje.

Protiváhou je spomalená a prosto pôsobiaca Dzuríková, ktorá však vo viacerých momentoch vyvolá svojou úprimnou nehou a absolútnou ľudskosťou vlnu hlbokého dojatia.

Inscenácia Sme v pohode nie je provokácia. Je to inscenácia o rozmanitosti a o hľadaní seba samého. O humore, s ktorým to vždy ide lepšie, aj keď je nekorektný aj sebaironický. Je to inscenácia o láske a ľudskosti a tie predsa provokovať nemôžu.