Zuzana Kronerová o ministerke Šimkovičovej: Jej aktivity sú pre kultúru absolútne zničujúce

Bez umenia sa síce dá žiť, ale taký život nestojí za veľa, hovorí herečka ZUZANA KRONEROVÁ.

"Mali sme rodinného priateľa, Francúza Charla Mouriera, skvelého divadelníka, ktorý hovorieval: „Štát, ktorý nepodporuje svoju kultúru, si koleduje o to, že v ňom raz vyrastie fašistický režim.“

Umenie má podľa nej veľkú moc, robí nás totiž lepšími. Učí nás pozerať sa na svet z nadhľadu, dáva nám schopnosť byť vnímaví a empatickí voči okoliu.

Aj preto citlivo vníma výroky ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej, napríklad proti LGBT+ komunite.

"Mám z toho strašný pocit. Jej útoky na „inú“ kultúru a na menšiny môžeme smelo prirovnať k slovníku používanému v 30. rokoch minulého storočia v Nemecku," myslí si.

"Vo vyspelých a ekonomicky úspešných krajinách je vecou cti a určitej politickej kultúry, že žiadna politická reprezentácia si nedovolí dehonestovať vládne posty diletantmi. Jan Werich sa vyslovil, že hlúposť je nebezpečná," dodáva.

Celý život sa venujete divadelnému a filmovému umeniu, a umenie je predsa len ilúzia. Ako vnímate každodennú realitu? Ste typ, ktorý ju vidí ako frašku, tragédiu alebo tragikomédiu?

Po mame som optimistka. Takže zatiaľ ako tragikomédiu. Ale miestami je to naozaj veľmi úbohá fraška.

Aj dnes sa často mnohé neduhy v spoločnosti ospravedlňujú tým, že sme ešte mladý národ. Dospeli už podľa vás Slováci alebo ešte stále len dospievame?

Dospelosť národa sa nedá merať na nejakej časovej osi. Ide skôr o to, ako sa prejavuje, ako sa národ zachová v zložitých časoch. Do akej miery má vypestovanú imunitu voči rôznym nástrahám, ktoré môžu spoločnosť rozkladať.

Mám pocit, že u nás je to v takých vlnách. Už to aj vyzeralo dobre, viaceré nástrahy sme zvládli – a znova sme teraz akoby kamsi cúvli. Dva kroky dopredu a jeden späť. Schválne hovorím iba jeden späť, aby som zostala optimistkou.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Daniel Hevier: Na sídliskovom ihrisku som videl chlapca, ktorý hral futbal s babkou. To je chorý svet Čítajte 

Dokázali sme teda za tých tridsať rokov naložiť správne so znovuzískanou slobodou?

Po roku 1989 tu bola eufória, občas sme sa pozdvihli, potom sa zasa kamsi vrátili, oslobodili sme sa a rozvinuli. Len, žiaľ, mám pocit, že najmä smerom ku konzumnej spoločnosti.

Chýba mi, že sa nerozvíjame rovnakým tempom aj duchovne, vzdelanostne a kultúrne. Obrazom toho je, ako sa vyjadrujú naši politickí predstavitelia, bez ohľadu na to, či to boli také alebo onaké vlády.

Zuzana Kronerová v novej inscenácii DPOH Pozsony Dance Club, ktorá prechádza našimi dejinami. (zdroj: Ľuboš Kotlár)

Hovorí sa, že demokracia má jednu nepríjemnú vlastnosť: naši politickí zástupcovia sú zrkadlom nás samých.

Výnimkou z tej garnitúry je pani prezidentka, takú sme nemali a asi mať nebudeme. Takisto svetlým bodom bola pre mňa aj úradnícka vláda Ľudovíta Ódora, možno práve preto, lebo to bola vláda odborníkov a nie straníkov.

Napriek všetkým problémom a kotrmelcom však vnímam obdobie slobody veľmi pozitívne. Azda dospejeme aj k tomu, že polemika a hádky sa môžu viesť aj kultivovane, racionálne a kultúrne.

Cestujeme s predstaveniami do regiónov, na stredné aj východné Slovensko, veľmi rada chodím medzi ľudí a v každom kraji, v každej obci je plno výnimočných ľudí, a nájdu sa aj hlupáci. Tých hlupákov pritom nemusí byť veľa, len je ich viac počuť, lebo kričia.

Načo nám je vôbec umenie? Čo zmôže umelec napríklad zoči-voči ľudskej hlúposti či zlu?

Samotný umelec nezmôže veľa. Ale umenie má veľkú moc. Kultivuje nás i našu dušu, robí nás lepšími. Učí nás pozerať sa na svet z nadhľadu, dáva nám schopnosť byť vnímaví a empatickí voči okoliu.

Bez umenia sa žiť síce dá, ale taký život nestojí za veľa. Winston Churchill vraj v čase, keď Británia trpela pod útokmi Hitlera, na požiadavku svojho ministra, že pre šetrenie financií bude treba zrušiť Londýnsku filharmóniu, povedal: „Zrušiť Londýnsku filharmóniu?! A za čo potom vlastne bojujeme?!“

Mali sme rodinného priateľa, Francúza Charla Mouriera, skvelého divadelníka, ktorý to tiež vyjadril lapidárne: „Štát, ktorý nepodporuje svoju kultúru, si koleduje o to, že v ňom raz vyrastie fašistický režim.“

Ako vnímate novú ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú a jej „tvorbu“, ktorú predkladá národu?

Mám z toho strašný pocit. Jej útoky na „inú“ kultúru a na menšiny môžeme smelo prirovnať k slovníku používanému v 30. rokoch minulého storočia v Nemecku.

Ale Hitler aj dnešná slovenská vláda vzišla z vôle ľudu, čo s tým?

Nech vyhrá voľby ktokoľvek, tak jeho občianskou povinnosťou a zodpovednosťou voči svojej krajine je nominovať do vlády skúsených odborníkov. Vo vyspelých a ekonomicky úspešných krajinách je vecou cti a určitej politickej kultúry, že žiadna politická reprezentácia si nedovolí dehonestovať vládne posty diletantmi. Jan Werich sa vyslovil, že hlúposť je nebezpečná.

To vzťahujete na ministerku?

Myslím si, že pani ministerka vôbec nerozumie problematike kultúry a to už nie je ani na smiech.

Ako hrdá patrónka Filmového festivalu inakosti veľmi dôrazne protestujem proti jej vyjadreniam na adresu LGBTI+ komunity. V oblasti umenia tvoria významnú časť talentov, ktoré prinášajú pre našu spoločnosť hodnoty, zviditeľňujú nás a reprezentujú v zahraničí, aj vďaka ich umeniu naša krajina napreduje, je to naše bohatstvo.

Z výstupov pani ministerky cítim veľkú zlobu, nenávisť, osobnú zášť. Nejde len o to, že kultúre vôbec nerozumie, ale že jej aktivity sú pre kultúru absolútne zničujúce.

Má vôbec právo niekto, kto sa odsťahoval žiť do Rakúska, hovoriť o národnej kultúre?

Toto skutočne nepovažujem za problém, žijeme v Európskej únii, každý si môže bývať, kde chce. Predpokladám však, že v Rakúsku svoje názory nehovorí nahlas, mohla by utŕžiť poriadnu hanbu.

V inscenácii Smrt obchodního cestujícího s Miroslavom Donutilom na scéne Divadla ABC. (zdroj: Archív Z. K.)

Opakovane ste sa zastali slabších, zraniteľných, menšín. Ste pritom členkou majority, mohli ste pohodlne mlčať. Prečo ste to urobili?

Charita je moja láska – ako zvyknem žartovať na svoju adresu. Ale vážne, neviem si predstaviť, že by som v otázke vzťahu k tým, čo sú v menšine, sú zraniteľní, mlčala.

Podporujem aj ochranu prírody, som členkou Slovenského ochranárskeho snemu, bola som dlhodobo aj patrónkou nadácie Rozum a cit, ktorá podporuje pestúnske a náhradné rodiny. Zdá sa mi správne a celkom prirodzené, keď svojou tvárou a menom podporím zmysluplnú iniciatívu alebo projekt v oblasti komunitného života.

Skôr by som odpovedala protiotázkou: a prečo nie? Je mi to prirodzené, teší ma pomáhať ľuďom, podobne to vnímali aj moji rodičia. Možno, keby som nebola herečkou, pracovala by som v sociálnej oblasti.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Feldek: Pretrváva sklon, že v Kremli z titulu funkcie sedí najväčší znalec, jazykovedec aj včelár Čítajte 

Keď človek sleduje, kto nám dnes vládne, nemáte niekedy chuť vstať a skríknuť ako režisér pri zlých hercoch: „Stop!“?

Preobsadiť zlých hercov by sa veru občas hodilo. Žiaľ, v realite to možné nie je a musíme rešpektovať, že časť našich spoluobčanov sa takto rozhodla. Je to skrátka tak, pre nich chvalabohu, pre iného bohužiaľ. Nechcela som politizovať, ale vidíte, ťažko sa tomu dá vyhnúť.

Nejde len o politickú orientáciu, ale ako si vysvetľujete, že polovica Slovákov nemá podľa prieskumov problém s nástupom pevnej ruky, diktátora, totality?

Je to asi syndróm mladšieho brata, mladého národa. Vysvetľujem si to aj psychologicky: človek chce mať niekoho, kto sa oňho postará. Je prirodzenou túžbou neriešiť nič, mať pokoj.

Aktivita občianskej spoločnosti je u nás stále veľmi slabá. Chýba nám väčšia chuť osobne sa zasadiť o zlepšenie sveta okolo nás, stále očakávame, že niekto vplyvný za nás všetko vyrieši a zariadi.

Keďže umelecky pôsobíte v oboch štátoch bývalého Československa, vidíte v tom rozdiel?

Mám pocit, že v Česku sú na tom lepšie. Napríklad v Prahe alebo v Brne žijú ľudia veľmi komunitným životom.

Ale ak sa pýtate na rozdiely, nemyslím si, že tou hraničnou líniou je rieka Morava. Skôr by som povedala, že populisti a dezinformátori v Čechách a na Morave vyťahujú trochu iné témy ako u nás. Je slovenským špecifikom, že u nás sa darí nielen ruskej propagande, ale aj politikom, ktorí ľudí už toľkokrát sklamali.

Je to veľmi smutné, o to viac, že sa to stále opakuje, lebo mladí ľudia v tom nechcú žiť a odchádzajú zo Slovenska. Ale vzostup populizmu sa netýka len Slovenska, vidíme to v celom svete.

Aj nenávisť dnes rozoštváva, dokonca aj bývalých priateľov, vnútri rodín, nemáte pocit, že spoločnosť je podobne rozčesnutá ako za Mečiara?

Máte pravdu, rozhádané sú celé rodiny. Je veľmi ťažké presvedčiť druhých, aby vnímali veci tak ako my, aj keď sú to naši blízki priatelia, príbuzní.

Som presvedčená, že nič a ani žiadny politik nestojí za to, aby sa pretŕhali medziľudské zväzky. Ale myslím si, že spoločnosť je dnes rozdelená inak než za Mečiarovej éry.

V akom zmysle?

Vtedy išlo predovšetkým o rozdielne predstavy o tom, kto povedie Slovensko a akým smerom. A postoje proti sebe stojacich táborov boli síce vyhranené, ale svojím spôsobom pochopiteľné a vysvetliteľné.

Boli to vtedy veľmi osobné a bolestné dilemy. V poslednom čase však stavajú ľudí proti sebe často nepochopiteľné spory. Či bol covid vymyslený, či Ukrajinu ovládajú fašisti, či útok Ruska na Ukrajinu zapríčinili USA a mnoho iných z reality celkom odtrhnutých tém.

Človek sa nemôže ubrániť dojmu, že rôzne konšpiračné teórie sú do našich končín dávkované veľmi cielene, aby liberálnu demokraciu rozložili tým, že jeden z jej hlavných princípov – otvorenosť, otočia proti nej.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Rasťo Piško: Slávy som si užil dosť, vo všetkých formách. Od obdivu až po nenávisť a vyhrážky Čítajte 

Čo s tým?

Psychológovia radia, že prvým krokom, ak chceme niekoho presvedčiť, je vypočuť si ho. Krikom a nátlakom sa nedosiahne nič.

Aj mne sa prihodilo, že som stretla svojho známeho, skvelého chlapíka, bolo to po začiatku ruskej agresie a on odrazu začal rozprávať tú kremeľskú propagandu o nutnosti zasiahnuť proti náckom na Ukrajine. Tak som mu povedala, prosím ťa, ukáž mi, čo ty čítaš.

Možno, keby sme mali viac času na spoločné debaty, naše názory by sa priblížili. Je však veľmi ťažké viesť polemiku s niekým, kto vychádza z nepravdivých informácií. Stačí si prečítať niečo z literatúry faktu o ruskej propagande, aké obrovské prostriedky dáva ruská politická garnitúra na propagandu a ako to majú všetko premyslené. To pre bývalý Sovietsky zväz a Rusko platí už vyše sto rokov.

S Oldřichom Navrátilom v inscenácii Manželství v kostce na Malej scéne Studia DVA. (zdroj: Archív Z. K.)

Ako vnímate tú záplavu lží, hoaxov a nenávistných dezinformácií, ktorá sa valí Slovenskom?

Slovo sa stalo zbraňou. Schválne nie som na sociálnych sieťach, nečítam komentáre pod článkami, amatérske „recenzie“, nenávistné statusy. Aj tak sa tomu nedá celkom vyhnúť, je toho strašne veľa.

Je to obrovská vlna nekultúrnosti a zloby. So slobodou prejavu to nemá nič spoločné. Sloboda slova neznamená, že máme právo slovom ublížiť, uraziť, zraniť, ponížiť, zabiť. Je to len úbohosť a v prípade anonymov zbabelá úbohosť.

Pripadám si ako na inej planéte, keď vidím, ako primitívne sa dokážu niektorí vyjadrovať o druhých len preto, že sú iní.

Dokážeme sa tomu ubrániť?

To ukáže čas. Zatiaľ nemáme veľmi dobré skóre, Slovensko je v Európe na chvoste tabuľky odolnosti voči deziformáciám a hoaxom. Ale pevne verím, že sa preberieme a nakoniec vyjdeme z tohto konfliktu odolnejší.

Pritom Slováci sa majú objektívne najlepšie vo svojej histórii. Váš otec sa narodil pred rovnými sto rokmi a vyrástol v pomeroch, ktoré poznalo mnoho Slovákov, no dnes sú nepredstaviteľné: jedna izbička pre všetkých, bieda a hlad.

Áno, najedli sa vtedy, keď si ulovili rybku v rieke Kysuca. Tak to otec zvykol hovoriť vo svojich spomienkach na detstvo. Ale nemyslím si, že to bolo počas celého detstva zase až také zlé. Starý otec bol železničiar, takže mal určitý príjem a istoty.

Treba však povedať, že vtedy ľudia žili veľmi skromne a jedna izbička aj s toľkými deťmi musela stačiť. A starý otec sa popri tom stihol ešte venovať aj ochotníckemu divadlu. Kultúra vždy dokázala prinášať ľuďom radosť aj v ťažkých časoch.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Kým sa nakrúcal Obchod na korze, jeho autor plakal v šatni Čítajte 

Váš otec Jozef Kroner sa zapísal do myslí nielen ako skvelý herec, ale aj ako hodnotový človek. Dodnes si pamätám, že už ako staručký pán stúpal na pódium na mítingu proti mečiarizmu a zakričal: „Nechceme sa báť!“ Bolo to v roku 1996 a zožal od davu ohromný potlesk. Bolo to dva roky pred jeho smrťou. To bolo dosť odvážne, však?

Moji rodičia boli statoční ľudia, poctiví umelci. Otec bol napriek svojej popularite veľmi skromný človek a asi bol aj z toho potlesku trošku vyplašený. Lebo niečo iné je potlesk v divadle a iné, keď vám tlieska plné námestie.

Nezabudnuteľná je scénka vo Svákovi Raganovi, kde ste hrali Maru Lopúchovú, ktorá sa ľúbi so starým Kvantúchom a sváko Ragan „telefonuje“ budíkom vrchnosti. Aké bolo hrať po otcovom boku?

Mali sme spolu už jednu skoršiu spoluprácu, hrali sme v rozprávke Vymenená princezná v roku 1973. To som bola ešte študentka. Otec v tej rozprávke hral kráľa a ja Katku, ktorá zachráni princeznú tak, že sa za ňu prezlečie a ide na čertovom chrbte do pekla. Otec hral úplne profesionálne, ja som bola strémovaná.

Ako dieťa s otcom Jozefom Kronerom v Martine, kde začínal hrať v divadle. (zdroj: Archív Z. K.)

Prečo? Bol na vás prísny, keď ste mu sekundovali?

To absolútne nie. Správal sa ku mne ako ku ktorémukoľvek inému kolegovi. Trému som mala pred režisérom a hereckými partnermi. Ale raz sa stalo, že otec pozabudol text a ja som ho duchaprítomne zachránila tým, že som suverénne pokračovala v dialógu. Režisér ma za to pochválil a to mi trochu zdvihlo sebavedomie.

Až po rokoch mi napadlo, či to otec vtedy neurobil naschvál, aby ma posmelil. Otec bol skvelý herec. Hrať s ním aj v Svákovi Raganovi bol zážitok. Milujem všetky jeho filmy, ale najviac som hrdá na jeho výkon vo filme Obchod na korze.

Aj za to dostal váš otec nenávistné anonymy, ako ste mi kedysi povedali. Sváko Ragan je vzácny prípad, keď sa Slováci vedia smiať sami na sebe. Prečo sa berieme tak veľmi vážne?

Otec hral aj Pacha, hybského zbojníka, to je tiež film z tej kategórie. Myslím si, že väčšina ľudí u nás vie vtipkovať na svoj vlastný účet, takže neplatí, že by sme sa všetci brali až tak vážne, nie je to naša tradičná vlastnosť. Zoberte si napríklad ľudovú tvorivosť, piesne, nárečia. Tam nájdete humoru a sebairónie, koľko len chcete.

Prílišná sebaúcta býva typická pre ľudí, ktorí sú zakomplexovaní a boja sa, aby ich nezatienil niekto šikovnejší a múdrejší. Obávam sa, že príliš vážne sa berie práve ten typ ľudí, ktorí súčasne hlásajú veci ako: cudzie nechceme, svoje si nedáme. Len aby to nedopadlo tak, že cudzie nechceme a svoje nemáme.

Súvisí to s kultúrou?

Myslím si, že práve kultúra má dar prinášať ľuďom schopnosť pozerať sa na svet okolo seba s nadhľadom. Preto sú potrebné iné uhly pohľadu, odlišní autori, diela, otvorenosť k svetu. Ponúknuť, čo je naše, a prijímať cudzie.

Máme pestrú krajinu, veď keď cestujem po Slovensku, čo dolina, to iný charakter kopcov, čo dedina, to iný dialekt. Naša kultúra je založená na pestrosti, mali by sme z toho ťažiť – a nie sa zatvárať pred svetom.

Zuzana Kronerová ako dievča s mamou. (zdroj: Archív Z. K.)

Slovenské regióny sú naozaj veľmi odlišné. Fungovalo to medzi mamou, ktorá bola Záhoráčka, a otcom, rodeným Kysučanom?

Nebol to žiadny problém. Mám príbuzných Záhorákov po mame, z otcovej strany spolovice Liptákov a spolovice Kysučanov, všetci sú vtipní. V každom národe sú aj tí, čo sa berú neuveriteľne vážne, a aj tí, čo sú neuveriteľne vtipní.

Sebairónia a humor do vlastných radov sú podľa mňa veľmi dôležité. Je to obrovská energia, ktorá dokáže poraziť zlobu a nenávisť.

Sváko Ragan sa vyhráža starému Kvandúchovi a Mare: „Pojdeš do Turecka za pastiera a budeš tam levôv pást v háreme tureckého sultána. A mlč, Mara, lebo teba pošlem do Egypta tavy dojit!“ Prekonali sme tú bojazlivosť ľudí žijúcich v dreveničkách, ktorých desil veľký svet?

Samozrejme, prekonali - a veľmi výrazne. Bojazlivosť je preč. Ak dnes v niečom strácame dych, tak je to nedostatok kritického pohľadu na seba. Verím však, že sa to mení k lepšiemu, lebo veľa mladých ľudí zbiera skúsenosti po svete a získava zdravé sebavedomie.

Nie som sociologička, ale treba vystrčiť nos a vyjsť von, pretože keď človek spozná niečo nové, iné, vie aj viac oceniť to, čo je doma.

S rodinným priateľom, francúzskym divadelníkom Charlom Mourierom. (zdroj: Archív Z. K.)

Patríte medzi herečky, ktoré sa nemôžu sťažovať na nové úlohy. Máte ešte nejakú túžbu, akú rolu by ste si ešte chceli zahrať?

Túžby som si zakázala už za mladi. Možno som urobila chybu.

Už v prvom divadle, kde som pôsobila, sa ma dramaturg pýtal, čo by som si chcela zahrať. Mala som na jazyku, že by som si chcela zahrať svätú Janu z Arku. Ale bola som v takých v rozpakoch, že som to nevyslovila.

Na druhej strane mi však osud doprial krásne postavy, o ktorých som ani netušila, že existujú. A čím je rola ťažšia, tým je to pre mňa zaujímavejšie. No a dnes musím mnohé ponuky dokonca odmietať, lebo nestíham.