Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Keď v polovici osemdesiatych rokov robil Denys Arcand konkurz do pripravovaného filmu Úpadok amerického impéria, objavil sa na ňom herec, ktorého Arcand takmer nespoznal pre hustý porast na tvári.
„Prepáčte mi tú bradu,“ ospravedlňoval sa herec, „ale robím teraz Ježiša.“ Vysvitlo, že na hore Mont Royal hral každý večer pašiovú hru pre turistov.
Arcand nevedel túto situáciu pustiť z hlavy.
Na jednej strane ho zaujala vonkajšia premena, ktorou musel predstaviteľ Ježiša fyzicky prejsť, na strane druhej ho lákali všetky tie bizarné situácie, ktoré predstaviteľa Ježiša každodenne stretali.
Schizoidná situácia človeka, ktorý večer cituje pred obecenstvom slová evanjelia, ráno sa uchádza o postavu v reklame na pivo a na obed sa poháda s manželkou, je charakteristická nielen pre moderného kresťana, ale človeka vôbec. A umelca zvlášť.
Martin Šalacha ako Daniel v inscenácii Ježiš z Montrealu v Činohre SND (zdroj: Robert Tappert)Arcanda vždy priťahovali rozporuplné situácie, ktorým sme ako moderní, konzumní ľudia vystavení. Naše protirečivé životy prechádzajú z pochabej komédie do absurdnej drámy, z melodrámy do frašky, aby nakoniec skončili v tragédii.
Prechádzame nimi ako konzumenti v supermarkete, kde na malej ploche nájdete Bibliu, romány od Dostojevského, dobrodružné romány, ezoteriku, ľúbostné romány, filozofiu i sci-fi. Presne taký mal byť aj jeho film.
3. a 4. februára 2024
bude premiéra inscenácie Ježiš z Montrealu v Činohre SND.
Arcand mal však aj celkom osobný dôvod, ktorý ho k téme priťahoval. V čase nakrúcania bol renomovaným režisérom sociálne ladených dokumentárnych filmov, ktorému sa v kozmopolitnom veľkomeste začínala kariéra filmového režiséra, ktorá ho priviedla až k Oscarom.
Vyrastal však na vidieku, v prostredí frankofónnych Kanaďanov, v ktorých živote bolo náboženstvo a rituály súčasťou každodennej rutiny. Od svojho detstva sa Arcand síce odpútal, no napriek tomu za ním pociťoval istú nostalgiu.
Pri náhodne započutých pasážach z evanjelia sa ho nezmocňovalo len dojatie, ale vnímal aj hlboko znepokojivý hlas, ktorý k nemu z týchto veršov prehováral. Práve túto ozvenu sa rozhodol zachytiť vo filme Ježiš z Montrealu.
Scéna inscenácie Ježiš z Montrealu v Činohre SND (zdroj: Robert Tappert)Film mal premiéru v roku 1989. Príbeh divadelníka Daniela, ktorý je poverený naštudovaním pašiového príbehu, ale jeho život sa čoraz viac začína prelínať so životom jeho postavy, zarezonoval po svojej premiére na oboch stranách Atlantiku. Bol nominovaný na Zlatý Glóbus, Oscara či cenu BAFTA. Z festivalu v Cannes si odviezol Cenu poroty a Cenu ekumenickej poroty.
Český teológ Tomáš Halík sa v rozhovore pre internetový časopis 25FPS vyjadril, že Ježiša z Montrealu si cení oveľa viac ako americké veľkofilmy s biblickou tematikou, ktoré sa snažia biblické príbehy len „rekonštruovať“.
Filmy, ktoré v zrkadle pašiového príbehu zobrazujú svoju vlastnú dobu, sú oveľa hlbšie vnorené do tradície kresťanského umenia.
„... to, že na gotických či barokových obrazoch vidíme biblické postavy v odevoch a interiéroch doby ich vzniku, tiež neznamená, že by si ich autori naivne mysleli, že to takto vyzeralo v Palestíne Ježišovej doby, ale že tie príbehy vnímali a prežívali ako svoju súčasnosť. Až pozitivizmus novoveku urobil kritériom pravdy a pravdivosti rozprávania to, s akou presnosťou sa zobrazuje, ,ako to vtedy naozaj bolo’. Ale zmysel, hĺbka a pravdivosť náboženských príbehov spočíva v niečom úplne inom a oveľa hlbšom a zásadnejšom.“
