Autorka je teatrologička
Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Tretieho februára uvedie Činohra SND inscenáciu Ježiš z Montrealu v réžii Jána Luterána.
Práve február je mesiacom, v ktorom sa podľa liturgického kalendára tohto roku začína Popolcovou stredou pôstne obdobie. Táto časť liturgického roka slúži na prípravu na Veľkú noc, najdôležitejší sviatok kresťanov.
Teatralizovanou súčasťou Veľkej noci sú pašie – passio Christi alebo utrpenie Krista.
Sú to časti zo štyroch evanjelií, ktoré majú byť spievaným spôsobom tlmočené „publiku“, veriacim. Odohrávajú sa priamo počas omše, namiesto čítania evanjelia.
Široko-ďaleko najobľúbenejšie umelecké stvárnenie pašií predstavuje muzikál Andrewa Lloyd Webbera a Tima Ricea Jesus Christ Superstar z roku 1973. Sugestívna rocková hudba a moderná povaha filmu neprestáva inšpirovať na ďalšie a ešte súčasnejšie predvedenia v divadle.
Základný hudobný motív zo skladby Superstar, v ktorej sa Judáš pýta Ježiša, či vie, čo obetoval, a či je naozaj ten, za ktorého ho považujú, sa na Slovensku roky používal pri vyhlásení kráľovnej krásy.
Pašie napokon nechýbajú ani vo februárovej premiére. Pri tej príležitosti sme vybrali z archívu SND práve spomienku na diela, v ktorých bola stvárnená osobnosť Ježiša alebo priamo inscenované pašie.
Prepáčte mi tú bradu, robím teraz Ježiša. Činohra SND uvádza hru podľa filmu D. Arcanda Čítajte Pašie a utečenecká kríza
V Slovenskom národnom divadle sa v roku 1969 inscenovali operné Grécke pašie Bohuslava Martinů v réžii Miroslava Fischera. Libreto vzniklo na základe známeho románu Nikosa Kazantzakisa Kristus znovu ukrižovaný.
V gréckej dedinke každých sedem rokov inscenujú pašie, no tentoraz do hry vstupuje, súčasným jazykom povedané, utečenecká kríza.
3. a 4. februára 2024
uvedie Činohra SND premiéru inscenácie hry Ježiš z Montrealu podľa filmu D. Arcanda.
Na čele s popom Fotisom do dediny vojde zástup utečencov, ktorých z domovov vyhnali Turci. Obyvatelia sa hneď rozdelia na dva tábory a chudobným krajanom pomáhajú práve tí, ktorí v pašiových hrách predstavujú apoštolov, s pastierom Manoliom, ktorý stvárňuje postavu Krista, na čele.
Bohatí obyvatelia dediny, farizeji, sa cítia ohrození, vrátane popa Grigorisa, ktorý v obave o svoj status v dedine zmanipuluje Panajota – novodobého Judáša, aby Manolia zavraždil.
Nasleduje scéna vraždy v kostole, vyrozprávaná úchvatným Kazantzakisovým štýlom, v ktorej Judáš – Panajotis s Grigorisovým požehnaním zdvihne dýku a zabije Manolia.
V bratislavskej inscenácii Popa Grigorisa alternovali Ondrej Malachovský a Jan Kyzlink, Manolia spieval Gustáv Papp.
Kristus a parašutisti
No už v roku 1949 sa v Činohre SND objavil Kristus na javisku v hre Leopolda Laholu Atentát.
Takisto sa odohráva v kostole, ale témou už nie sú pašie, ale fiktívna situácia, v ktorej autor uväznil do krypty pod kostolom troch parašutistov, ktorí sa neúspešne pokúsili o atentát na Heydricha a sú v nemeckom obkľúčení.
Z kríža medzi nich zostúpi Kristus (Július Pántik), aby ich presvedčil o neprípustnosti násilia, a napokon sa rozhodne znova sa obetovať namiesto uväznených vojakov.
Kritika inscenáciu ideologicky roztrhala. Vladimír Mináč v recenzii napísal, že Laholova hra je atentátom na budovateľské úsilie a úsilie stvoriť novú kultúru, ktorá by odrážala proces hospodárskeho a politického prerodu a ktorá by tomuto prerodu pomáhala.
Spisovateľ a prekladateľ Ján Rozner nepríjemne zironizoval existenciálne podhubie hry, označil text za galimatiáš a intelektuálne voľkanie v originalite za každú cenu a v zadumane sa tváriacej banálnosti, ktorá je „tromfom“ tých, ktorí si vo svojej nebeskej kultúrnosti a civilizovanosti namýšľajú, že robiť prístupné umenie, blízke socialistickej spoločnosti, by bolo vulgárne a nehodné.
Obvinenia z buržoázneho relativizmu, lacnej pozlátky pseudoproblémov a z intelektuálskych špekulácií doviedli talentovaného autora k emigrácii. Kto by tu chcel tvoriť, keď jeho humanistická a filozoficky náročná výpoveď o svete bola v diskusii v Klube robotníkov a spisovateľov (sic!) súdená a odsúdená ako ideologicky poškodený tovar, lebo umenie má byť socialistické obsahom a národné formou?!
Inscenácia Atentát (1949) v SND (zdroj: Gejza Podhorský)Judáš a opití národniari
Dramatik Karol Horák zostavil text svojej hry Nebo, peklo, Kocúrkovo podľa viacerých textov Jonáša Záborského. Inšpiroval sa jeho Faustiádou a veršovaným eposom Vstúpenie Krista do raja.
Záborský si pre svoju Faustiádu požičal priestor od svojho o dvadsať rokov staršieho kolegu, dramatika a evanjelického kňaza Jána Chalupku.
No jeho Kocúrkovo je svet úplne postavený na hlavu, existuje tu len nerozum, iracionalita a bláznovstvo. Inscenáciu hry Nebo, peklo, Kocúrkovo, so všetkými biblickými i kocúrkovskými odkazmi, režíroval v roku 1995 v SND Roman Polák.
Jonáš Záborský v podaní Mariána Labudu sprevádza Fausta po Kocúrkove, jeho nebom i peklom. Stávajú sa svedkami bizarných, navzájom si protirečivých situácií, ktoré sa odohrávali vo vertikálne rozdelenej scéne, hore a dole.
Pašiový príbeh odsúdenia a umučenia Ježiša Krista (Milan Bahul) bol pretkaný divokými výjavmi z kocúrkovského života.
Po scéne poslednej večere Judáš ostal sedieť pri dlhom stole a zrazu sa ocitol v partii opitých, hulákajúcich národniarov, ktorí ho napokon vyhnali.
Osobnosť Ježiša Krista a jeho humanistické posolstvo bude vždy inšpirovať tvorcov nielen k stvárňovaniu udalostí z jeho života.
Oveľa aktuálnejšia je pre nich otázka, ako by sme sa zachovali dnes, či dokážeme prijať a ďalej šíriť hodnoty tolerancie a lásky v duchu prikázania „miluj blížneho svojho ako seba samého“.
