Domov je tam, kde máme veci. A tam, kam sa bojíme vrátiť

Na cestách a dovolenkách akoby neplatil čas. Ľudia omámení ničnerobením alebo prestimulovaní zážitkami často nevedia, aký je deň. Zlievajú sa im dojmy, dni sa vlečú alebo letia ako splašené. Až po návrate do normálu a bežnej rutiny sa čas zmení a znova nadobudne svoje skupenstvo. Z tekutého a nevyspytateľného sa mení na to pevné a presné.

Čo však vtedy, keď sa z ciest vrátiť nechceme alebo nemôžeme? A ako žiť, keď sa z cesty stane útek? Slovenské komorné divadlo v Martine uvádza hru Mariána Amslera Doma – všade – dobre – najlepšie.

Všetci majú domov. Kdesi

Režisér Amsler sa po dlhšom čase predstavuje aj ako autor textu. V jednom priestore vedľa seba ukladá niekoľko typov cestovateľov.

Digitálny nomád (Matej Babej), ktorý dobrovoľne cestuje po celom svete a pre život potrebuje iba kvalitné wifi pripojenie a v každej krajine sa zdrží iba dovtedy, kým mu platia víza alebo kým sa mu nepreje tamojšia kuchyňa. Manželský pár (Lucia Jašková a Ján Dobrík), ktorý si do luxusného rezortu prišiel užiť svoju zaslúženú dovolenku po ďalšom roku tvrdej práce. Je tu aj Pútnička (Barbora Palčíková), ktorá sa pokúša problémy rozchodiť na najslávnejšej pútnickej trase do Santiaga de Compostela. Hudobníci na výletnej lodi (Nadežda Vladařová a Tomáš Grega), ktorí roky večer čo večer bavia publikum, aj starnúci manželia (Eva Gašparová a František Výrostko), ktorí cestujú iba vďaka dokumentom, ktoré pozerajú, kým pripravujú halušky.

Ich príbehy spolu môžu aj nemusia súvisieť. Občas tušíme náznaky vzťahov a počas pravidelných telefonátov „domov“ sa objaví tenká spojovacia niť. V zásade je však každý z príbehov natoľko univerzálny, že mu netreba dávať širší rodinný kontext. Stačí vedieť, že všetci rodinu majú. Kdesi. Doma. Ďaleko.

Hudobníci na výletnej lodi Nadežda Vladařová a Tomáš Grega. (zdroj: Braňo Konečný)

Diváci na javisku, herci v hľadisku

Amslerovi ako autorovi sa výborne darí vytvárať pre každý mikropríbeh vlastnú časomer. Pútničku počas jej cesty sleduje od konca púte po jej začiatok. Dovolenkári svoj príbeh odohrajú počas niekoľkých dní rezortovej večnosti, hudobníci za tri minúty, kým čakajú na výsledky tehotenského testu, a starnúci manželia od raňajok po večeru.

V týchto časových úsekoch sa toho odohrá veľa. Páry sa trápia krízami vo vzťahoch. Nomád sa musí vyrovnať s tým, že sa vlastne nemá kam vrátiť. Pútnička zas prijať to, že pre vyriešenie svojich duševných problémov bude musieť prejsť aj inú cestu ako z Francúzska do Španielska.

Veľmi zaujímavý je aj javiskový tvar, ktorý vybudoval spolu s výtvarníčkou Laurou Štorcelovou v priestore martinského Národného domu. Kým diváci sedia v zadnej časti javiska, herci a herečky sa pohybujú na jeho okraji a medzi sedačkami.

Putnička počas putovania prechádza v hľadisku či na balkóne, nomád mení v priestore svoje stanovištia presne tak, ako jeho postava vo svete. Pevnejšie miesta majú páry – malé koncertné pódium, kuchynský stôl a plážové ležadlá.

Barbora Palčíková ako Pútnička v inscenácii Doma – všade – dobre – najlepšie. (zdroj: Braňo Konečný)

Režisér sa rozhodol nebrať sa vážne

Napriek tomu, koľko tém hra otvára alebo aspoň naznačuje, je atmosféra inscenácie prevažne ľahká, priam dovolenková. Hudobníci na zaoceánskej lodi hrajú a spievajú "cestovateľské" hity ako The Passenger Johnnyho Casha či Road to Nowhere od Talking Heads.

Keď treba, ku komukoľvek sa prisunie gýčová kulisa slnka zapadajúceho za horizont, v istej chvíli si všetci otvoria pivo a jednoducho si dajú veget a dokonca aj sabotujú režiséra, ktorý sa im v nahrávke prihovára so svojou víziou.

Závažné krízy vystupujú do popredia a zase sa skrývajú. V mnohých ohľadoch je to škoda, lebo hra otvára aj málo reflektované témy ako je odlev mozgov, prerušenie kontaktov s biologickou rodinou a tápanie vo svete neobmedzených možností.

Režisér Amsler sa však rozhodol autora Amslera nebrať až tak vážne a spomínané témy netnú do živého. Sú vtipné a rýchlo sa striedajú.

V tom korešpondujú aj herecké výkony. Hoci patrí súbor Slovenského komorného divadla medzi to najlepšie zo slovenského divadelníctva a všetci účinkujúci dokážu vytvárať zložité dramatické úlohy, Doma – všade – dobre – najlepšie je pre nich bezpochyby skôr relaxom.

To však nijako neznižuje zmysel a význam inscenácie. Každé divadlo vo svojom repertoári potrebuje aj vkusný a ľahký oddychový kus, ktorý nepodlieza latku. Ak navyše otvára aktuálne témy, nemôže ísť o krok vedľa.