Režisér Bille August: Nečakal som, že mladí sa tak rýchlo stotožnia so ženou, ktorá nemôže chodiť

Vie, čo treba robiť, keď má na pľaci viacero hereckých hviezd naraz a nechce, aby mu prerástli cez hlavu alebo sa cítili niečím dotknuté. V životopise má filmy, ktoré získali Oscara aj Zlatú palmu, spolupracoval s dánskou kráľovnou a k tomu žije v krajine, ktorá sa považuje za najšťastnejšiu na svete a obyvatelia tam ochotne platia vysoké dane.

Aké problémy a drámy ho môžu motivovať, aby ešte pracoval?

V knihe Stefana Zweiga našiel mimoriadny príbeh mladého vojaka túžiaceho po cti a kariére. Zámožný barón mu predstaví dcéru a želá si, aby si ju vzal za ženu. V jej spoločnosti mu nie je zle, je krásna, vzdelaná, milá ako jej otec, no po úraze už nevie chodiť. Čo urobí?

„Konflikt môže vytvárať aj niečo také krásne a také ľudské, ako je súcit,“ hovorí dánsky režisér BILLE AUGUST.

Vo filme Bozk, ktorý pred pár dňami prišiel predstaviť do Bratislavy a ktorý práve vstupuje do slovenských kín, analyzuje nielen tento cit, ale aj jeho negatívne dôsledky.

Mám známych, ktorým sa nechce pozerať škandinávske filmy. Hovoria: Tam všetko funguje, ako môžu nakrútiť niečo zaujímavé?

V istom zmysle majú pravdu. Neviem síce, podľa akého meradla postupujeme, ale považujeme sa za šťastné národy. Spoločnosť je funkčná, pretože sme si ju postavili na vzájomnej dôvere. Veríme si navzájom, veríme si ako občania a veríme aj vláde, ktorú sme si vo voľbách vybrali a s radosťou jej platíme dane, pretože vidíme, že odovzdané peniaze sa dostanú späť k nám. Neprotestujeme ani napriek tomu, že ich máme vysoké, až 60 percent. V našej krajine nie je žiadna korupcia, vďaka čomu môžeme pomáhať slabším a najslabším. Pre nás je veľmi dôležitá spolupatričnosť a aj ju medzi sebou cítime. To je, myslím si, tajomstvo nášho šťastia.

Ako sa dá taká spolupatričnosť dosiahnuť? Výchovou?

To je skôr vec kultúry. Podobne je to aj v Nórsku, Švédsku a vo Fínsku. Myslieť predovšetkým na seba je pre nás zvláštny koncept, nespájame si to s pocitom šťastia.

Máme len minimum súkromných škôl a súkromných nemocníc, pretože nemáme dôvod neveriť, že štát sa o nás dobre postará.

Vnímali ste to už ako dieťa? Povedala by som, že s takým hodnotami musí človek už vyrásť.

Keď som bol dieťa, naša spoločnosť ešte bola rozdelená, mali sme aj nižšiu robotnícku triedu, aj vyššiu triedu. Dôležité spoločenské zmeny prišli až začiatkom 60. rokov, keď som, priznám sa, vnímal viac Beatles a hudobnú revolúciu, pretože som bol tínedžerom. Vtedy si už veľa domácností mohlo dovoliť kúpiť letenku a stráviť dovolenku na Malorke, kúpiť si auto, mať chladničku. Teraz je to už zase trochu iné. Myslím si, že všetci konzumujeme viac, ako potrebujeme. Zatiaľ nevieme, kam to až vyústi. Keď sa začneme príliš zaoberať, čo všetko by sme ešte chceli, sotva to prinesie nejakú pozitívnu hodnotu.

Kým sa dokážete podeliť, asi to nebude také zlé.

Neviem, ako na nás zapôsobia populistickí politici. Silnejú všade na svete, či v Spojených štátoch, či v Taliansku, a to, čo hlásajú, nie je nič iné ako konzum. Rozbíjajú spoločnosť na izolované skupiny a izolovaných jednotlivcoch a vytvárajú zástup osamelých ľudí.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Vlado Sendrei o rómskej solidarite: Celá Kokava zbierala železo, aby ma mohli vykúpiť z Rimavskej Čítajte 

Izolovaný spôsob života spomínali aj Nóri, keď Breivik zabil sedemdesiatsedem ľudí. Niekoľko mesiacov si na záhrade zbieral výbušniny, a nik si ho nevšímal. Je aj toto súčasť problému?

Verím, že nie. Nikto si ho nevšímal, pretože susedia rešpektovali jeho súkromie. Keď je svet ako má byť, nikomu nenapadne, že niekto môže byť taký šialený. Vždy budú medzi nami aj chorí ľudia, psychicky chorí ľudia a budú medzi nami aj psychopati. Kedy sa niekto odhodlá na niečo také hrozné, to sa prosto nedá predpovedať.

Vy Dáni máte ešte stále kráľovstvo. Akú úlohu mu prisudzujete?

Viete, že som s kráľovnou Margarétou pracoval na filme Ehrengard: The Art of Seduction pre Netflix. Bola mojou kostýmovou výtvarníčkou. Keďže sa nám príprava trochu predĺžila – trvalo to až desať rokov, kým sme sa dostali k nakrúcaniu, mali sme dosť času spoznať sa a zblížiť sa. Je to úžasná žena, krásna zo všetkých stránok. Bola u nás veľmi populárna a myslím si, že pre mnohých bola jej abdikácia šokom.

Často u vás králi abdikovali?

Naposledy, myslím, okolo roku 1200.

Akú úlohu má teda vaše kráľovstvo?

Je to rozprávka pre dospelých. Politicky žiadny význam nemá, keby sme ho odstránili, vôbec nič sa nezmení. Je však medzi nami nevyslovená dohoda, že my ich platíme a skladáme sa im na život a oni nás za to zabávajú. Ich životy plnia bulvárne médiá. Sú s tým zmierení. Dôležité pri tom je, že sú to vzdelaní a kultivovaní ľudia, na ktorých môžeme byť hrdí.

Viete hovoriť nie, keď vám niečo nevyhovuje?

Nie vždy, ale dokážem to.

Ako ste sa to naučili?

V práci som nemal inú možnosť. Nakrúcať filmy je racionálne aj iracionálne súčasne. Na jednej strane máte neobmedzené možnosti ponoriť sa do sveta vzťahov, pocitov, morálky, kde neexistujú jednoznačné odpovede, na druhej strane musíte byť nohami pevne na zemi, pretože máte zodpovednosť za vysoké sumy a vaši kolegovia do vás vkladajú nádeje, že všetko dobre dopadne. Ak vám chce niekto nanútiť čosi, čomu sama neveríte a s čím nie ste stotožnená, musíte vedieť povedať nie. Musíte uveriť svojej intuícii a využiť to, že vaše slovo má váhu.

Pýtam sa to preto, lebo hlavný hrdina vášho nového filmu Bozk má veľký problém povedať nie ľuďom, ktorí ho obklopujú. Sú síce veľmi milí, predsa ho však chcú vtiahnuť do svojej rodiny, čo si on neželá. Ako sa vám tvoril konflikt bez negatívneho hrdinu?

Toto ma práve na predlohe Stefana Zweiga fascinovalo. V príbehoch je to zvyčajne tak, že hlavný hrdina musí prejsť z bodu A do bodu B a pritom musí zdolávať určité prekážky. Zvyčajne je to niečo zlé, niečo neľudské, no v tomto prípade tvorí konflikt niečo také krásne a také ľudské, ako je súcit. Náš Antoine súcití s invalidnou mladou ženou Edith, s ktorou ho chcú oženiť. Prechováva k nej aj isté sympatie, no vie, že ak by si ju vzal, prekazilo by to jeho sľubnú vojenskú kariéru, od ktorej je jeho rodina závislá. Na druhej strane, tá mladá žena nechce, aby jej ľudia prejavovali súcit, chce, aby k nej pristupovali tak, ako keby bola zdravá. A keď zistí, že Antoine pri nej volí opatrný jazyk, aby ju nezranil, je veľmi nešťastná. Každým ďalším klamstvom jej ubližuje čoraz viac. Lebo aj klamstvo zo súcitu ubližuje.

Bille August je režisérom legendárneho filmu Dom duchov, v Bratislave predstavil svoj najnovší - Bozk. (zdroj: ŠIMON LUPTÁK)

Filmoví i divadelní režiséri radi prenášajú staršie príbehy do súčasnosti. Myslíte si, že aj tento by sa dal? Dnes sú asi ľudia predsa len sebeckejší, nie?

Rozmýšľal som nad tým. Myslím si, že aj z takéhoto konfliktu sa dá urobiť moderný príbeh. A viete prečo? Dnes, keď sa toľko skupín a partií vytvára na sociálnych sieťach a ľudia sa tam väčšinou prezentujú ako šťastní a úspešní, človek ľahko nadobudne pocit, že je so svojimi problémami sám, že je vylúčený, že je spoločenská troska. Keď sme film premietli na testovacej projekcii, zostali sme prekvapení, že najmä mladí sa veľmi rýchlo s Edith stotožnili. Nečakal som takú reakciu.

Čo hľadáte v hercoch, keď ste vo fáze obsadzovania? Viete to presne alebo vás vedie intuícia?

Áno, viem to presne, aj keď to možno bude znieť trochu divne: hľadám v nich nevinnosť. Kamera miluje nevinnosť. Veľa hercov si je plne vedomých toho, ako hrajú a že dobre hrajú, mne sa páči, keď si to neuvedomujú.

Môžu si aj slávni herci udržať nevinnosť?

Môžu, ale nie všetci to dokážu. Je to veľmi ťažké. Problém nastáva najmä vtedy, keď je herec výraznejší ako jeho rola. Aby sa to nestalo, musia potlačiť svoje ego. Väčšina hercov sa s tým dokáže zmieriť. Keď sa s tým nezmieria, váš film nebude fungovať.

Na svete je veľa skvelých hercov, no len z niekoľkých sa stanú svetové hviezdy. Na čom sa to láme?

Na šťastí. Viem, je to smutné, ale je to tak. V Dánsku máme v odboroch registrovaných osemtisíc hercov. Približne sto má prácu, zvyšok sú nezamestnaní. A pravdepodobne je to rovnako všade na svete. V Los Angeles sú hercami prakticky všetci, však?

Z dánskych filmov nakrútených v posledných rokoch má človek pocit, že pozná všetkých piatich, šiestich hercov. Stále sú to tí istí.

Máte pravdu, a je to problém. Lenže, keď sa distribútor začne zaujímať o váš film, prvá vec, na čo spýta, je: a kto známy tam bude hrať? Takže ak mu ho chcete predať, musíte mať nejaké veľké meno v hlavnej úlohe. Pri streamingových platformách je to už inak, tie na tom netrvajú. Na jednej strane je to od nich veľkorysé, na druhej strane, aj ony tým veľa získajú.

Bille August: Bozk. (zdroj: FILM EUROPE)

Čo prežívate, keď vás čaká práca s hviezdnym medzinárodným obsadením v medzinárodnom projekte? Cítite sa inak?

Už nie. Dnes už viem, že rozdiel medzi dánskou a medzinárodnou produkciou je len v tom, že u nás doma sú menšie šatne.

A keď ste začínali?

Môj prvý medzinárodný film bol Dom duchov. Kamaráti aj rodina sa ma pýtali: ty si sa zbláznil? Ty chceš mať toľko obrovských hviezd naraz na pľaci? (Vo filme hrajú Meryl Streep, Glenn Close, Jeremy Irons, Winona Ryder, Antonio Banderas, Vanessa Redgrave aj Armin Mueller-Stah, pozn. red.) Priznám sa, vtedy som zapochyboval, či robím dobre. Nikto mi ich nenanútil, bola to len a len moja voľba. Nakoniec to bola ohromná, krásna skúsenosť. Všetci sa správali ako praví profesionáli. Nikto z nich sa nesťažoval, hoci podmienky sme mali náročné. O piatej ráno už museli byť v maskérni a potom vydržať na nohách až do ôsmej večer.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Roman Polák: Kričať na námestí Fico do basy, je na tej istej úrovni, akú má Ficova politika Čítajte 

Jednou z tých veľkých hviezd bol Jeremy Irons. Čo robíte, keď niekto taký príde na pľaci za vami a má nápad, ktorý sa vám vôbec nepáči?

Snažím sa to rešpektovať. A vlastne, je to tiež cesta k tomu, aby oni rešpektovali vás. Len keď ich počúvate, môžete nadviazať potrebný tvorivý dialóg, a len keď nadviažete tvorivý dialóg, môžete sa dostať ďalej, ako ste si pôvodne mysleli. Je úplne zbytočné ísť do konfliktu. Keď ich odmietnete, cítia sa zranení a je po vzťahu. Takže, aj keď sa mi ich nápad zdá byť nezmysel, vyskúšame ho spolu. Väčšinou pochopia, že sa mýlili, ale môže sa stať aj opak. Lebo keď herci prijmú nejakú rolu, stanú sa jej veľvyslancom. Zastupujú ju niekedy aj s väčšou znalosťou ako máte vy. Hovoríme však o situácii, ktorá sa často nestáva, aspoň u mňa nie. Všetko si zvyčajne vydiskutujeme už pri čítačke, keď spolu sedíme za stolom so scenárom v ruke. Vtedy sú najlepšie podmienky na nápady. Pri nakrúcaní už nie je veľa času.

Čo zvyknete robiť, keď vás prepadne stres?

Mňa skôr vykoľají nejaká nehoda na pľaci. Alebo prepadnem frustrácii, že sa niečo nevyvíja tak, ako má, alebo že niečo nefunguje tak, ako som si to predstavoval. Na papieri to vyzeralo super, na pľaci to nefunguje, ani keď sa herec snaží zo všetkých síl. Vtedy trochu odstúpim a snažím sa hlboko dýchať, aby som našiel stratený pokoj. Film nevzniká na povel. Najlepšie preto urobíte, keď sa poriadne pripravíte.

Čo vám pomohlo presadiť sa?

Asi to, že najprv som desať rokov pracoval ako kameraman. Produkcia videla, že som dostatočne sebavedomý, nebojím sa a viem prevziať zodpovednosť, keď treba urobiť dôležité rozhodnutie. Keď som mal teda režírovať prvý raz, bol som v lepšej pozícii ako väčšina začínajúcich režisérov. Herci veľmi rýchlo vycítia, ako je kto sebavedomý a istý tým, čo robí. Ak to z režiséra necítia, prevezmú kormidlo oni. To potom vedie k tomu, že mladí režiséri sa na pľaci zrútia. Čím viac skúsenosti majú, tým ľahšie sa im tento cirkus zvláda.

Spomínali sme už zodpovednosť za investované peniaze, spomínali sme náročnosť hercov aj nevyspytateľnosť filmovacieho procesu, málo dramatických konfliktov v dánskej spoločnosti. Čo vás vlastne núti znovu a znovu sa do niečoho takého vrhať?

Svoju prácu nesmierne milujem. Každý príbeh pomôže o čosi viac osvetliť svet a keď sa o tom pričiním aj ja, je to úžasný pocit. Konfliktov a drámy vždy bude dosť, o to sa nebojím. Napokon, o tom, akú sú večné, nás presviedča Biblia. Nie som veriaci, ale musím uznať, že ju tvoria úžasne napísané príbehy. A o čom? O ničom špeciálnom, len o tom, aké komplikované je ľudstvo.