Stanislav Štepka: Už som premýšľal nad tým, čo bude s naším divadlom, keď tu mňa nebude

STANISLAV ŠTEPKA je presný ako hodinky. Stretli sme sa v jeho druhom domove, v Radošinskom naivnom divadle. V šatni má veľa spomienkových predmetov, medzi nimi bábku s jeho podobou či fotografiu s Janom Werichom, a ukazuje aj obraz, ktorý mu namaľovala jeho diváčka alebo fotokoláž k šesťdesiatke divadla. Oslávilo ju minulý rok. A najmä vďaka Štepkovmu zanieteniu sa z radošinského dedinského divadielka stal celoslovenský fenomén.

Publikum si rýchlo získali aj po presťahovaní do Bratislavy. Veľký úspech mali na vysokoškolských internátoch, kde hrali napríklad legendárneho Jááánošíííka. Načierno. Slovkoncertu trvalo schvaľovanie hry desať rokov.

„Jááánošííík sa nepriamo stal maturitnou otázkou i legendou, ale ja so súborom a najmä s divákmi odvtedy spolu žijeme celkom iné a najmä súčasné témy a príbehy,“ hovorí Štepka.

Po Nežnej revolúcii sa ho mnohí pýtali, o čom budú písať a hrať, keď už sa môže písať a hrať o všetkom. „Práve teraz sa to začína,“ hovoril im. „Do roku 1989 tu bol možno iba jediný hlavný nepriateľ, teraz ich pribudnú tucty. S mafiánmi a im podobnými dobrodruhmi sa tu zrazu vynorilo až do týchto dní príliš veľa tém a mne sa zazdalo, že mám málo času, aby som sa s divadlom dostal aspoň k niektorým.“

Stanislav Štepka nedá na svojich divákov dopustiť a len výnimočne sa stalo, že na niektoré hry boli ohlasy slabšie, ako očakával. Radošinci si pritom získali fanúšikov aj z radov osobností slovenského a českého divadla. Vrátane Jiřího Suchého, s ktorým sa Štepka spriatelil a označil ho aj za svojho učiteľa.

Hovoríte, že kritici nech si píšu, čo chcú, ale pre vás sú dôležití diváci. Tak sa zhovárajme o vašom vzťahu s divákmi. Prvý raz ste sa pred nich postavili ešte v detskom veku v Radošine. Čo to s vami vtedy robilo?

Matka a jej sestry boli vychýrené radošinské ochotníčky, a tak som už ako malý chlapec nakúkal pod malým javiskom v radošinskom kine Pokrok a s veľkým nadšením obdivoval miestnych ochotníkov.

Raz prišiel do Radošiny hrať a svojím predstavením trochu aj agitovať súbor zo závodu Zornica zo vzdialených Bánoviec – v hlavnej úlohe s vyzývavou herečkou v zväzáckej košeli.

Dokonca som ju po predstavení chlapčensky špehoval pri potoku, kde sa umývala, čo som oveľa neskôr s chuťou vyrozprával v hre Ako som vstúpil do seba. Divadlo mi učarovalo.

Spomínate si na svoje prvé vystúpenia pred publikom?

Keď ma matkina mladšia sestra prišla od mamy vypýtať do ochotníckeho súboru, konkrétne do Bačovej ženy, mal som deväť rokov a tuším aj nesmiernu radosť, že aj ja sa stanem jedným z nich.

Nasledovala vydarená vianočná premiéra a vzápätí zájazdy s hrou na saniach s konským záprahom do susedných dedín, nadšený potlesk vidiečanov, na saniach ovčie svetre, teplé deky, vôňa čaju a šminiek... Boli to silné emócie.

Aké divadlá ste v mladosti navštevovali? Ako sa formovala vaša pozícia diváka?

Nadšení radošinskí ochotníci dokázali v tom čase nacvičiť a zahrať aj päť titulov do roka a ja som bol ich najvernejším divákom a vzápätí rád aj jedným z hercov. Ako stredoškolák som v Piešťanoch v starom secesnom divadle, ktoré neskôr vyhorelo, uvidel všetko, čo sa vtedy vidieť dalo.

Ba dokonca som si tam aj zahral v nejakej bulharskej komédii. Takisto počas štúdia v Nitre som bol pravidelným návštevníkom krajového divadla, pár výletov som absolvoval od nás vlakom aj do Bratislavy do Slovenského národného divadla a neskôr hlavne do Divadla na korze. Ale to už som mal plnú hlavu toho môjho nového malého telesa.

Svoju prvú autorskú hru Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z, ale aj niekoľko nasledujúcich hier ste premiérovali práve v Radošine. Na jednej strane to mohlo byť takpovediac upokojujúce predvádzať sa pred domácimi, no na strane druhej v tom mohol byť aj kus napätia a obáv, čo na to povedia Radošinčania, ako budú reagovať. Ako to teda prebiehalo?

Od začiatku šesťdesiatych rokov som v Radošine s miestnymi študentmi organizoval tzv. mládežnícke popoludnia, na ktorých som sa odvážil predstaviť mladým ľuďom v kultúrnom dome svoje prvé dialógy, básničky, pesničky a hlavne scénky.

Chcelo to byť čosi také, ako sa mi so silnou ozvenou dostalo do očí a uší z nastupujúceho a veľmi populárneho pražského divadla malých foriem Semafor. A tak som sa po trojročnej príprave odhodlal uviesť v radošinskom kultúrnom dome moju celovečernú kabaretnú hru, niečo ako metaforu či nebodaj satiru Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z.

Vybudovali sme si vlastné divadielko pre 32 divákov, hrali sme ostošesť a boli sme šťastní.

Ako ste v tej radošinskej fáze divadla skladali svoj herecký súbor?

Hoci som dovtedy hral v mnohých ochotníckych hrách, dokonca mnohé som aj režíroval, do môjho prvého titulu budúceho divadla malých javiskových foriem som pozval iba svojich rovesníkov, študentov. A najmä miestnu hudobnú skupinu Lux pod vedením Ľudovíta Machoviča, ktorý bol aj mojím prvým skladateľom.

Obdobie od roku 1963 po rok 1970 – to boli naozaj naše učňovské roky. Učil sa autor, všetci sme sa učili. Niektorí moji domáci herci mali problémy so spisovnou výslovnosťou, a tak som ich nechal na javisku hovoriť nárečím. No už po krátkom čase a prvých vystúpeniach sa radošinské nárečie úspešne stalo jedným z hlavných poznávacích znakov nášho divadla – spolu s humorom, človečinou a piesňami.

Súbor som najprv skladal viac zo zaujímavých ľudí ako hercov. Mal som v ňom klampiara, hostinského, študentku, učiteľku i školníčku v materskej škole.

V šesťdesiatych rokoch ste pôsobili aj ako učiteľ, čo je tiež istým spôsobom práca s publikom. Ako ste nadväzovali kontakt s deťmi, ako ste na nich išli a čo sa vám dostávalo späť?

Veľmi rád si spomínam na tých päť rokov učiteľovania v Bojnej. Mám dojem, že sme si so žiakmi dobre rozumeli, veď som bol od nich starší iba o pár rokov. Dodnes ma pozývajú na výročné spoločné stretnutia (aj koncom minulého roka sa opäť stretli) a veľmi ma mrzí, že som tam teraz nemohol byť s nimi; práve vtedy vždy niekde so súborom hráme.

Pre mojich nezabudnuteľných žiakov som vtedy aj napísal prvú a na dlhý čas jedinú detskú hru či veselú javiskovú koláž My, vy, oni, ktorú sme vtedy koncom šesťdesiatych rokov spolu hrali v Bojnej a v okolí.

V radošinskom divadielku pre 32 divákov pri Klube mladých mala koncom roka 1968 premiéru Štepkova aktuálna kabaretná hra Z duba padol, oddýchol si. Na archívnej fotografii Stanislav Štepka a miestny autor hudby, spevák a gitarista Jozef Vičan. (zdroj: archív RND)

Hry Z duba padol, oddýchol si a Pŕŕŕ ste uvádzali koncom šesťdesiatych rokov, keď už boli v Československu sovietske, respektíve spojenecké vojská. To zákonite ovplyvnilo náladu v krajine. Cítili ste to nejakým spôsobom na reakciách divákov? Zmenilo sa v tomto zmysle niečo?

Rok 1968 bol rokom veľkých spoločenských nádejí, ale aj ilúzií a bolestných precitnutí. Aj ja som si myslel, že to, čo tu roky bolo z Moskvy dané a akoby naveky nemenné, možno zmeniť.

Asi už aj vtedy som bol dosť naivný človek. Ani sme sa nenazdali a prišli k nám v auguste 1968 dnes už legendárni zbrojnoši na plechových maringotkách oznámiť, kto tu tvrdí muziku. Samozrejme, nepomohli ani naše protestné piesne a ostré satirické monológy v hre Z duba padol, oddýchol si, ani absurdné dialógy v nasledujúcej kabaretnej hre Pŕŕŕ, s ktorou sme sa, mimochodom, stali koncom roka 1969 prvými víťazmi slovenského festivalu kabaretného divadla v Poprade.

Jááánošííík sa stal legendárnou hrou. Hneď po nej prišla Človečina, ktorá už svojím názvom definovala základný stavebný prvok poetiky RND. Boli ste už v tom čase v takej pozícii, že ste ako autor dokázali predvídať, čo by mohlo mať silný divácky ohlas?

Jánošík v našom Jááánošíííkovi nechcel byť hrdinom, chcel iba celkom inak prežiť svoj život.

To sa vládnucej vrchnosti v tom čase veľmi nepáčilo, veď tu chceli mať hlavne hrdinov socialistickej práce a komunistického revolučného hnutia, a preto aj v agentúre Slovkoncert schvaľovali Jááánošíííka rovných desať rokov. Ale zato mladí diváci, chvalabohu, najmä tí vo vysokoškolských internátoch, ku ktorým sme sa často dostali načierno a aj bez povolenia, mali opačný názor. Jááánošííík mal od premiéry v roku 1970 veľký divácky ohlas.

Ale – nechcel som sa opakovať, a tak som o rok neskôr napísal niečo celkom iné – správu o súčasnej rodine, na ktorú začalo doliehať všeličo ťaživé, ale aj trpko-smiešne z okolitej politickej normalizácie. Kabaretné hry Jááánošííík a Človečina tuším natrvalo, ak nie osudovo ovplyvnili poetiku Radošinského naivného divadla.

Jááánošííík, 1970. Stanislav Štepka v úlohe Jánošíka a Oľga Májovská ako Mamička. (zdroj: archív RND)

Máte k Jááánošíííkovi nejaký špeciálny vzťah, hoci aj v tom zmysle, že vás možno „obťažuje“ tým, že sa tak zakorenil v širokom publiku?

Naše tri uvedenia Jááánošíííka majú do týchto dní 1 112 repríz, takže by som mal byť spokojný. Ale medzičasom prišli celkom iné témy, divadlo hádam vyrástlo z detských šiat, hoci je dosť takých, ktorí by nás v nich doteraz chceli vidieť.

Jááánošííík sa nepriamo stal maturitnou otázkou i legendou, ale ja so súborom a najmä s divákmi odvtedy spolu žijeme celkom iné a najmä súčasné témy a príbehy.

Jááánošííík si pekne robí žarty na účet „národného hrdinu“. Vy ste už svoje publikum ako-tak poznali, ale predsa len, neobávali ste sa siahnuť na takúto postavu a na mýtus, ktorý okolo nej vznikol?

Prišlo to nejako samé. Ani sme nemali úmysel siahať na náš „národný poklad“, skôr nám v Jááánošíííkovi šlo o fungovanie legendy. Ale miestami je v ňom reč aj o podozrivej práci tých, čo usilovne miništrujú pri výrobe gýčov a mýtov.

No normalizácia sedemdesiatych rokoch sa premietla aj do umeleckej sféry cenzúrou a zákazmi. Bolo to z tohto hľadiska najťažšie obdobie RND? Striehlo sa na to, čo chystáte?

Normalizácia bolo najtvrdšie a vari aj najťažšie obdobie pre RND. Pokúšali sme sa o schválenie našich titulov cez agentúru Slovkoncert, odkiaľ dramaturgia po prvom čítaní posielala hry na ďalšie schválenie do vojenskej školy a najmä na vedenie strany, až potom sme hru mohli uviesť pred malou dramaturgickou komisiou a tá, keď nás odporučila, zvolala veľkú komisiu, ktorej sme hru predviedli a s napätím čakali na ich verdikt.

Ako vravím, na schválenie Jááánošíííka sme čakali desať rokov, kým sa nás a inscenácie po uvedení v Klube spojov nezastal jediný odvážny člen komisie. Od osemdesiatych rokov to už šlo so schvaľovaním o čosi schodnejšie. Posledný raz sa k nám vyjadrovala komisia po prvom predvedení hry Vygumuj a napíš v septembri 1989. Ale nikdy to nebolo príjemné.

No prežili sme, nefňukali sme, hrali sme. Diváci sa na nás tešili a my na nich ešte viac.

Záverečná scéna v legendárnej Štepkovej tragifraške z roku 1971 Človečina na javisku bratislavského A-divadla na Záhradníckej ulici. Zľava Iveta Miffeková, Stanislav Štepka, Oľga Májovská, Katarína Kolníková a Milan Markovič. (zdroj: archív RND)

Keď sa RND presťahovalo do Bratislavy, čo všetko to preň znamenalo?

Sťahovanie nebolo jednoduché, trvalo dlho, päť rokov. Za ten čas sme hrali vo vysokoškolských internátoch a kluboch, ktoré naše divadlo s búrlivým smiechom a potleskom doslova vyprevádzali do okolitého sveta.

Potom sme štyri roky pobudli v bratislavskom Divadelnom klube mládeže na Sibírskej ulici, začas sme hrali v Klube spojov, desať rokov sme s veľkou pasiou hrali v Malej sále PKO a po revolúcii sme 21 rokov úspešne účinkovali v Malej sále Domu odborov na Škultétyho ulici. Od roku 2015 sme vo vlastnom divadle na Záhradníckej 95 – a cítime sa tam s divákmi tak, ako doteraz nikde inde.

Mali ste vtedy obavy aj z reakcií bratislavského publika?

Už keď sme pred schvaľovacou komisiou a divákmi po prvý raz v roku 1971 v A-divadle na Záhradníckej ulici uviedli Človečinu s pani Katkou Kolníkovou v hlavnej úlohe, zaznamenali sme u divákov výnimočne silný, pozitívny ohlas. Ale militantný predseda schvaľovacej komisie nás už vtedy chcel – ako vykrikoval – vygumovať z mapy sveta.

Vždy sme chceli byť divadlom s vlastnou autorskou poetikou, ktoré sa dá rozpoznať medzi inými divadlami.

Nesprávali sa k vám potom Radošinčania ako k „odídencovi“, ktorý sa k nim „už iba vracia“ z Bratislavy?

Nie, nikdy. Dodnes tam radi chodíme pravidelne hrať na každoročné podujatie Radošinské Vianoce a hráme tam – pre veľký záujem – aj štyri predstavenia. Naším úspešným a nádejným pokračovateľom v Radošine je šikovný miestny súbor Hlavina.

Vaše hry sa dostali aj k českému publiku. Skôr než sa opýtam na spoluprácu s Jiřím Suchým a s Divadlom Semafor, opýtam sa na to, v čom vnímate inakosť českého publika v porovnaní so slovenským?

Od roku 1977 pravidelne hrávame v Čechách a na Morave. Sprvu sme mali obavy, ak nie aj strach z pražského náročného publika. Budú nám rozumieť? Budú napríklad vedieť, čo je bocian? No divácky, ale aj kritický ohlas na naše hry a účinkovanie bol jednoznačný. Dokonca o nás napísali – a to nás vtedy aj poriadne potešilo, že sme pre nich boli slovenské zjavenie.

S Jiřím Suchým ste spolupracovali na Neveste predanej Kubovi a zo Suchého sa stal aj váš priaznivec, váš divák. Bavili ste sa o tom, čo ho na vašej poetike oslovilo a priťahovalo?

Jiří Suchý bol môj pán učiteľ, hoci on o tom ani nevedel. Na začiatku sedemdesiatych rokov sme sa konečne v Bratislave stretli, dlho sme debatovali na divadelné i nedivadelné témy ako divadelníci jednej krvnej skupiny, vtedy sa bol aj na nás pozrieť v divadielku na Sibírskej ulici.

Nadšene nám s divákmi tlieskal, a tak sa začala aj naša autorská spolupráca, ktorú tuším najlepšie dokumentuje spoločné viac než úspešné uvedenie federálneho muzikálu Semaforu a RND Nevesta predaná Kubovi v réžii Juraja Nvotu vo vtedajšom bratislavskom Štúdiu S. To krásne prepojenie a najmä priateľstvo trvá dodnes.

Nevesta predaná Kubovi (1984). Na archívnom zábere z inscenácie autori libreta spoločného federálneho muzikálu Jiří Suchý a Stanislav Štepka v improvizovanom autorskom javiskovom dialógu. (zdroj: archív RND)

Myslíte si, že sú hry RND prenosné aj do interpretácie iných divadelných súborov? Nie je to vopred prehraté snaženie?

Pokúsili sa o to mnohé divadlá – tuším so striedavým úspechom. Najviac sa darilo režisérovi Jurajovi Nvotovi v trnavskom Divadle pre deti a mládež, kde uviedol v osemdesiatych rokoch s veľkým ohlasom päť mojich hier. Hry z repertoáru RND uviedli aj profesionálne divadlá v Košiciach, Nitre, Martine, v Prešove, v Gottwaldove, v španielskej Malage a čo ja viem kde inde, takisto moje hry hrali a hrajú desiatky ochotníckych súborov. No mám taký dojem, že „to pravé orechové“ si divák najviac vychutná v našom divadle.

Zdalo sa vám, že niektorá z vašich hier prišla na svet v nesprávnom čase, keď ju publikum nedokázalo prijať a doceniť? Stalo sa vám niekedy, že ste nesprávne odhadli reakcie publika, že vás zaskočilo?

Dlhý čas ma doslova mátala téma, ako napísať a uviesť hru, v ktorej by som v rámci javiskovej metafory oživil na scéne celkom všedné, konkrétne i abstraktné postavy a veci (napr. charakter, hrdosť, pravda, lopta, láska, smrť atď.). Nakoniec sme v roku 2002 s režisérom Kamilom Žiškom uviedli v RND experimentálnu hru Na jeden dotyk.

No diváci nám nepriamo odkázali, aby som radšej písal o niečom inom a hlavne po starom. Samozrejme, nepíšem na pokyny či príkazy divákov, hoci rozmýšľať o ich odkazoch sa dá. Na jeden dotyk sa hrala takmer osemdesiatkrát, takže to nebol až taký neúspech. Viac ma však zamrzela divácka ozvena na titul, ktorý súbor naštudoval s naším režisérom Ondrejom Spišákom, hral ho s nesmiernym nasadením a rád – Sláva. Nie jednoduchý, ale mimoriadne bohatý životný príbeh o slávnom – ak nie aj najslávnejšom – americkom filmovom komikovi Busterovi Keatonovi síce dosiahol 112 repríz, no zároveň som začul aj takéto ohlasy: „Prečo zrazu píšete o Američanoch a nie o nás? Už sme sa vám zunovali, my Slováci?“

Vravím: „Buster je, verte či neverte, tak trochu ja, takisto som v podstate smutný komik...“ Nepomohlo. O predstavenia Slávy nebol až taký spontánny a obojstranný záujem.

Nepochybujem o tom, že pre RND nastali po revolúcii v mnohom uvoľňujúce časy, no v mnohom zároveň náročné. V čom bola tá odvrátená stránka deväťdesiatok pre fungovanie divadla?

V roku 1990 sme počúvali zo všetkých strán: O čom teraz budete písať a hrať, keď sa už môže písať a hrať o všetkom? A ja na to: Práve teraz sa to začína! Do roku 1989 tu bol možno iba jediný hlavný nepriateľ, teraz ich pribudnú tucty. S mafiánmi a im podobnými dobrodruhmi sa tu zrazu vynorilo až do týchto dní príliš veľa tém a mne sa zazdalo, že mám málo času, aby som sa s divadlom dostal aspoň k niektorým. Alebo tie témy mám radšej obísť?

Publiku sa takisto otvorili nové svety. Vnímali ste to aj vo vzťahu k vašim hrám, že sa ľudia menia?

V posledných desaťročiach sa tuším dosť zmenil pod nátlakovým vplyvom médií vkus a vzťah divákov nielen k humoru a zábavnosti vôbec, ale aj napríklad k znevýhodneným ľuďom. Pozeráme sa na nich dnes celkom inak ako v predchádzajúcom období.

Pred rokmi v našej inscenácii Hra o láske bola dobrosrdečná a veľmi veselá scéna s hendikepovanou manželskou dvojicou (inak autenticky odpozorovanou). Keď sme sa tú istú scénu pokúsili zahrať o dvadsať rokov neskôr, už v hľadisku ani zďaleka nebol taký ohlas ako predtým. Až sa bojím vysloviť vetu – meníme sa k lepšiemu?

Naďalej ste tvorivo veľmi aktívny, hovoríte, že tém je aj dnes toľko, že by ste ich nevyčerpali, ani keby ste mali niekoľko životov. Ale po desaťročiach, keď si RND vybudovalo silnú pozíciu a renomé, nie je o to náročnejšie spracúvať témy tak, aby vo výsledku naplnili očakávania? Necítite tento druh napätia?

Odkaz nášho divadla divákom je roky ten istý, hoci možno trochu romantický: „Sme stále s uchom na vašom srdci“. Naši diváci sú roky jediný a spoľahlivý kapitál značky RND. Divákom máme čo roky odkázať, čím ich zabaviť a hádam aj prekvapiť. O to sa vlastne usilujem šesťdesiat rokov. Nerád by som zanechal po sebe a našom divadle dojem, že to všetko bola iba márnej lásky snaha.

(zdroj: SME - Marko Erd)

Aj pod vplyvom vašej hereckej prezentácie si ťažko predstaviť, že by ste mohli byť ustarostený, demotivovaný, rozhnevaný alebo prežívali nejakú vážnu tvorivú krízu. Musíte pracovať aj s takýmito stavmi, je to všetko vašou súčasťou?

Mnohí sa nás pýtajú, čo je za tým, že sme tu taký dlhý čas a možno aj vo forme. Asi je to spôsobené energiou, ktorou nás šesťdesiat rokov nabíjajú diváci.

Nepoznám krajší pocit, ako keď sa po vypredaných, vydarených predstaveniach vraciame zo zájazdu v noci v autách domov, všetci v príjemnom, trochu v unavenom tichu mlčíme, ale, verte, pretrváva v nás krásny pocit, že sme boli v správnej chvíli na správnom mieste.

Je vlastne pre vás Radošinské naivné divadlo dnes už pevne zadefinované alebo by sa vám páčilo, keby naďalej hľadalo svoje nové cesty a limity?

Asi chcete povedať, čo bude s divadlom, keď mňa tu nebude. Už som na to myslel. Aj spolu sme sa o tom už párkrát rozprávali. Nejako bolo, nejako bude. Ale bol by som rád, keby tu naše divadlo – možno aj s iným názvom – ešte nejaký čas bolo a malo čo povedať našim divákom.

Každé divadlo by malo mať vlastnú tvár a svojich divákov. Radošinské naivné divadlo divákov a tú tvár tuším malo a má. To je môj a náš odkaz.