Kramar: Je veľa ľudí, ktorí majú prienik medzi umením a neurovedou, som rada za tento balans

"Keď som začínala s prvými pesničkami, veľa ľudí reagovalo, že o mne počujú len preto, že mám slávneho otca," rozpráva TAMARA KRAMAR.

"V poslednom čase mám však pocit, že to ľudia často ani nevedia, hlavne mladšia generácia. Stáva sa mi, že niekto príde a povie mi, že sa mu páči moja práca, a vôbec netušil, že som dcéra Maroša Kramára," pokračuje speváčka, ktorá žije a pôsobí medzi Slovenskom a Anglickom.

Jej víziou bolo naučiť sa viac o tom, ako byť v hudbe sebestačnou. A tak sa z nej okrem speváčky a textárky stala aj producentka.

"Stále chcem spolupracovať s ľuďmi, no zároveň chcem kontrolu nad tým, čo sa deje," hovorí. "Ide o veľkú zodpovednosť, no je to moja hudba, takže ten pocit je neopísateľný. A je to zaujímavé, pretože keď spravím nejakú pesničku, tak sa ma pýtajú, aký producent za tým stojí. Akosi sme zvyknutí na to, že tieto pozície majú skôr muži," myslí si Kramar a zdôrazňuje, že v zákulisnom svete hudby pracuje menej žien - či už ide o producentky alebo zvukárky.

Nedávno zastupovala Slovensko na prestížnom európskom showcasovom festivale Eurosonic, má za sebou spoluprácu so známou ukrajinskou kapelou a momentálne pripravuje nové EP.

Máte bakalársky titul z neurovedy, hudba bola pre vás skôr koníčkom. Teraz sa jej však venujete naplno, čo sa stalo?

Tri roky som študovala neurovedu na University of Sussex a mala som veľa kamarátov, ktorí tam naraz so mnou študovali aj hudbu na inej fakulte. Niektorí z nich hovorili, že si spravia magistra z hudby.

Ja som vtedy nevedela, čo ďalej. Videla som, že hudobná kariéra začala v mojom živote fungovať: ľudia na ňu dobre reagovali a hrávala som veľa koncertov. Pýtala som sa seba samej, či nedať šancu hudbe a začať sa jej venovať naplno, už nie len popri neurovede.

Tak som na magisterské štúdium zmenila odbor. Stačilo, že som mala bakalára s dobrým výsledkom a skúsenosti s hudbou, ktoré sa dajú doložiť. Poslala som im pesničky, ktoré už boli vonku, demá či záznamy z koncertov.

Na začiatku štúdia hudby to bolo náročné, veľa času sme strávili v štúdiu, kde je milión gombíkov, pripadalo mi to ako kokpit v lietadle. Teraz je to už za mnou, veľa som sa toho naučila a aj keď to nebolo ľahké, som rada, že som do toho išla.

Stal sa tak z neurovedy koníček a z hudby vaša priorita?

Som rada, že som neurovedu doštudovala, ale koníčkom by som ju nenazvala... Ak si to s hudbou rozmyslím, môžem na bakalárovi znova začať stavať.

Do dnešného dňa doučujem matematiku, chémiu aj biológiu maturantov a mám to rada. Vždy som túžila učiť, takže to stále prichádza do úvahy.

Stierate aj stereotyp o tom, že sú tieto dve cesty úplne rozdielne?

Keď som riešila túto zmenu, zistila som, že je veľa ľudí, ktorí majú prienik medzi umením a neurovedou.

Herečka Mayim Bialiková, ktorá účinkovala v seriáli Teória veľkého tresku, má napríklad doktorát z neurovedy. Aj môj školiteľ na bakalársku prácu bol vyštudovaný flautista. Hrával v orchestroch v Holandsku a potom sa dal na neurovedu.

Ja osobne som rada za tento balans.

Čo bolo u vás skôr? Spev alebo písanie textov?

Určite spev. No v detstve to bol klavír a potom gitara. Tá ma začala baviť, keď som mala pätnásť rokov. Potom ma chytilo prerábanie pesničiek, ktoré už existujú.

Naučila som sa ich hrať, naspievala som ich, popridávala rôzne vokály. Nahrávala som sa pri tom a videá som pridávala na sociálne siete.

Dosť dlho som už spievala a hrala, než som napísala svoju prvú pesničku. Stalo sa to až tesne pred covidom a počas neho.

Poznám veľa umelcov a umelkýň, ktorí píšu skladby každodenne a majú v tom už tréning. Je to pre nich prirodzené, ako keď si niekto umýva zuby či ruky. Ja som v tom zatiaľ veľmi pomalá.

Na mojom prvom EP boli jediné skladby, ktoré som dovtedy napísala. Keď vyšli, zľakla som sa, že to je odo mňa všetko. Preto som teraz rada, že mám pripravených sedem nových vecí, ktorými v tomto roku zdvojnásobím moju diskografiu.

Čo vás inšpiruje pri písaní?

Hoci nepíšem texty každý deň, veľmi veľa si toho zapisujem: môže to byť jedno slovo, ktoré sa mi páči tým, ako znie, alebo slovné spojenie. Napríklad pred rokom som počula v jednom podcaste slovné spojenie „liquid courage“, čiže tekutá odvaha, zapáčilo sa mi to, a vznikla z toho pesnička, ktorá teraz čaká na vydanie.

Rovnako to je aj s hudbou: stále sa snažím objavovať novú hudbu a nepočúvať to isté dookola.

Ktorá z vašich piesní je najosobnejšia?

Z tých doterajších to je určite pesnička Down / House of Cards. Napísala som ju ako poslednú k prvému EP a bolo to takmer po roku, v ktorom som nič nenapísala a myslela som si, že už nikdy nič nenapíšem. Počas pandémie som si totiž uvedomila, že chcem naplno tvoriť hudbu, no keď sa skončila, aj moje písanie sa pozastavilo.

No neskôr v lete som si sadla s gitarou a napísala Down / House of Cards počas jedného dňa. Otvorila som tak novú etapu, z ktorej doteraz čerpám.

Nie je o láske, a to ma teší, pretože o láske sa píše ľahko, ako aj o vzťahoch, no táto pesnička je vyslovene o uznaní toho, že každý z nás je len človek a je v poriadku, ak sa raz za čas necítime dobre. Je veľmi pomalá, okrem gitary a spevu nič iné neznie, takže je celkom intímna.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Po poplachu prišiel zázrak. Kaščák priniesol do Kyjeva Pohodu Čítajte 

V jednom rozhovore ste povedali, že túžite písať texty v slovenčine. Splnilo sa to?

Stále je to skôr túžba. Aj nové EP bude po anglicky. Črtajú sa pesničky aj v slovenčine, no zatiaľ si to neviem predstaviť. Už teraz sa hanbím hovoriť o mojich textoch v angličtine, takže ak budú v slovenčine, nechcem si to ani predstaviť!

Stretávate sa s tým, že vás verejnosť vníma ako dcéru herca Maroša Kramára?

Veľa ľudí si to hneď spojí, keďže tato ako môj najväčší fanúšik stále moje veci zdieľa a všetkým ukazuje. Ľudia ma potom niekedy práve cez neho spoznávajú a povedia si: Veď to je malá Tamarka, ju si pamätáme!

V poslednom čase mám však pocit, že to ľudia často ani nevedia, hlavne mladšia generácia. Stáva sa mi, že niekto príde a povie mi, že sa mu páči moja práca, a vôbec netušil, že som dcéra Maroša Kramára.

Samozrejme, na internete sa človek stretne s hocijakými komentármi a kritikou. Keď som začínala s prvými pesničkami, veľa ľudí reagovalo, že o mne počujú len preto, že mám slávneho otca. Preto ma vie zahriať pri srdci, keď vidím, že je koncert plný ľudí, ktorí vôbec nevedia, kto je môj otec a sú tam predovšetkým pre hudbu.

Ako ste vnímali negatívne komentáre?

Internet je skrátka taký. Človek sa tam hejtu nevyhne, mám pocit, že sa s tým už stretáva každý.

Neuvažovali ste nad pseudonymom?

Chvíľu som premýšľala, že budem len Tamara, no nakoniec som si uvedomila, že nemám čo skrývať a nemám sa za čo hanbiť. Som z rodiny umelcov, čo je super, a nechcem sa od toho dištancovať.

Viem, ako tvrdo pracujem a že úspechy sú moja zásluha. Preto ma netrápi keď si niekto myslí niečo iné. Vie ma však zamrzieť, keď to niekto „zmetie zo stola“, pretože môj otec je známy herec.

V mojej rodine sú generácie umelcov a som hrdá, že som toho súčasťou. Dalo mi to zároveň aj super tréning. Keď som bola dieťa, tak som si zvykla na kameru. Teraz z toho nie som vykoľajená.

V polovici januára ste reprezentovali Slovensko na Eurosonicu v holandskom Groningene. Aké to bolo?

Bolo to skvelé a náročné. Ešte stále sa z toho trošku spamätávam. Išli sme tam ako slovenská výprava. Cesta trvala dlho a keď sme dorazili, ochorela som, mala som horúčku. Šla som teda spať, takže som prvý večer nič z festivalu nevidela, no na druhý deň mi už bolo lepšie a keď sme odohrali koncert, zabral adrenalín, prišiel aj pozitívny ohlas.

Tvár Tamary Kramar sa objavila aj na bilborde na Times Square v New Yorku v rámci kampane1 Equal od Spotify za zrovnoprávnenie žien v hudobnom priemysle. (zdroj: Katarína Šlesár)

Chystáte sa na nejaké ďalšie zahraničné festivaly?

Zatiaľ je to v procese. Vždy je to skvelá príležitosť ukázať sa pred ľuďmi z brandže aj napríklad tu v Británii, kde žijem. Chystám aj nové EP-čko: každý mesiac bude vychádzať nová pesnička, z čoho sa veľmi teším, keďže naposledy som sólo pesničku vydala v roku 2022.

Vaše skladby sú známe pre úprimné emócie. Bude vaša nová tvorba podobná tej doteraz?

Veľmi hlboko som sa ponorila do procesu tvorby a pesničky už mám tak napočúvané, že neviem, ako zapadajú do konceptu mojej tvorby. Stále majú veľa spoločného s predošlými pesničkami. Zároveň je rozdiel v tom, že tentoraz ich produkujem ja.

Mám hudobníkov, kapelu, ktorá sa na tom podieľa. Konečne som však aj v úlohe producentky, čiže zvuk je oveľa viac podľa mojich predstáv a viac založený na tom, čo mám rada.

Aký je to pocit byť producentkou vlastnej hudby?

Veľmi si to užívam. Je to však veľa práce a nie som zvyknutá na to, že všetky finálne rozhodnutia robím ja. Ide o veľkú zodpovednosť, no je to moja hudba, takže ten pocit je neopísateľný. Preto som to vlastne aj študovala, akurát som dokončila magistra z hudby a produkcie.

Moja vízia bola naučiť sa viac o tom, ako byť v hudbe sebestačnou. Stále chcem spolupracovať s ľuďmi, no zároveň chcem kontrolu nad tým, čo sa deje. To sa mi myslím aj podarilo, takže teraz som zvedavá, čo na to ľudia povedia.

Pôsobíte aj na Slovensku, no aj v anglickom Brightone či v Londýne. Aké rozdiely vnímate v pôsobení na slovenskej a anglickej hudobnej scéne?

Je to veľmi rôzne, vnímam predovšetkým dve roviny. Jedna je tá, že na Slovensku som ďalej ako hudobníčka než tu v Anglicku: na Slovensku som hrala už oveľa viac a hlbšie som v zasadená v scéne.

V Anglicku robí hudbu každý druhý človek, takže tá scéna je obrovská. Preto je ťažšie si vybudovať meno.

Avšak tým, že tvorím po anglicky, ľudia tu vedia mať oveľa osobnejšiu odozvu. Dokonca aj počas koncertu vedia reagovať na niečo, čo poviem textom. Je to viac interaktívne a cítim, že vnímajú moje pesničkárstvo, nielen atmosféru. To ma vie vždy veľmi potešiť.

Veľký trh ponúka možno väčšiu anonymitu, vie to byť výhoda, aj čo sa týka autenticity?

Určite áno. Ťažšie sa však človek zviditeľní. Napríklad Brighton je v podstate malý, ale je tu veľmi veľa podnikov, kde sa hráva sedem nocí v týždni a každý večer tam hrajú dve alebo tri rôzne kapely. Takto sa dobre testujú pesničky. Vždy, keď mám niečo nové, môžem si to dovoliť len tak zahrať a vnímať autentickú reakciu: čistý pocit z pesničky u divákov, ako to na nich funguje.

Tu je alternatívna scéna oveľa väčšia a rozšírená a mám pocit, že rozdiel medzi alternatívnou a mainstreamovou scénou je tu menší. Veľmi ľahko sa tu prechádza z jedného do druhého: aj alternatívny umelec sa môže stať mainstreamom.

Na Slovensku oveľa viac riešime žánre a zaradenie. Napríklad ja mám problém sa zaradiť a nikdy neviem povedať, či mám popové, alebo alternatívne pesničky.

V roku 2022 sa vaša pieseň Hey Pretty Girl stala piesňou dňa anglického rádia BBC Radio Introducing. Chceli by ste viac preraziť na zahraničnej scéne?

Idem tam, kde je pre mňa priestor. Nemám pocit, že by som Slovensko dávala na druhú koľaj. Stále tam mám oveľa viac príležitostí ako umelkyňa než v Anglicku. Určite mám pred sebou ešte obrovskú cestu aj na slovenskej scéne, stále je kam sa posúvať.

Ale veľmi ma baví vystupovať v zahraničí. Určite by som raz chcela ísť na mini šnúru po Európe.

Speváčka Tamara Kramar. (zdroj: Karin Vargová)

Vaša tvár sa objavila aj na bilborde na Times Square v New Yorku v rámci kampane Equal od Spotify za zrovnoprávnenie žien v hudobnom priemysle. Na akú nerovnosť ste narazili z pozície speváčky?

V zákulisnom svete hudby je žien oveľa menej: či už sú to producentky alebo zvukárky. Je to zaujímavé, pretože aj teraz, keď spravím nejakú pesničku, tak sa ma pýtajú, aký producent mi ju robil. Akosi sme zvyknutí na to, že tieto pozície majú skôr muži.

O to viac som bola motivovaná prejsť aj na tú technickú stránku a vedieť, ako to v štúdiu funguje: od zapájania káblov až po nastavenia mikrofónov. Keď tak nad tým premýšľam, možno len ľudia niekedy neveria, že by to mohli robiť aj ženy.

Určite to však neznamená, že by toho žena nebola schopná.

Spolupracovali ste aj s kyjevským triom Hyphen Dash. Ako ste sa dali dokopy?

V roku 2022 som hrala na festivale Flaam v Nitre, kde boli aj oni. Hrali hneď po nás a videli náš koncert. Všimla som si, ako sa so záujmom pozerali a potom za mnou prišli s tým, že sa im páčil.

Ja som dovtedy o nich nepočula. No už pri ich zvukovej skúške sa mi zapáčili. Potom sme sa opäť spojili s tým, že sa nám navzájom páči, čo robíme a navrhli sme spoluprácu.

Z troch inštrumentálnych nápadov, ktoré mi poslali, som si vybrala jeden, volal sa Pilgrim. Napísala som text a v ďalšom mesiaci bola vonku. Je to jedna z mojich najobľúbenejších piesní. Bolo pre mňa silným zážitkom, ako sa spojili „dva svety“ a niečo spolu vytvorili.

Veľakrát som s niečím meškala, lebo som mala veľa povinností v škole. Raz mi odpísali, že sa nemusím ospravedlňovať, aj tak teraz na tom nemôžeme robiť, lebo sa skrývajú pred bombardovaním v metre. Úplne ma to dostalo: dovtedy som vojnu na Ukrajine vnímala zvonku, vďaka nim som sa na ňu začala dívať inak.

Obdivujem ich, že napriek nepredstaviteľným podmienkam zostali kreatívni a túžili dávať do sveta pozitívnu príjemnú hudbu.

Onedlho to budú dva roky, čo Rusko spustilo inváziu na Ukrajine. Čo nám vo svete vojny a konfliktu môže ukázať práve hudba?

Umelci píšu o konfliktoch, ktoré sa dejú, smútia cez ne alebo pomáhajú ostatným ľuďom situáciu precítiť.

Potom je tu ešte spôsob, ako to robia napríklad Hyphen Dash: ich hudba nemá nič spoločné s vojnou, nie je politická. Robia ju hlavne preto, lebo ju majú radi. Život ide ďalej a je umenie si ho vedieť užiť, aj napriek všetkému hroznému.

Čo dáva hudba vám?

Hlas, voľnosť, sebavyjadrenie. Mám totiž problém hovoriť všetko na rovinu: väčšinou riešim veci sama v sebe, nie som konfrontačný človek. No v hudbe si viem dovoliť povedať veci tak, ako sú, alebo viem povedať to, čo by som mimo pesničky nedokázala. Zároveň mi písanie pomohlo preniesť sa cez rôzne situácie v živote.

Najviac ma vie potešiť, keď vidím, ako si niekto nájde v mojej tvorbe kúsok seba.

Vystupovanie je pre Tamaru Kramar oslobodzujúce. (zdroj: Tomas Thurzo)

Vystupovanie je teda pre vás oslobodzujúce?

Áno, človek sa môže tváriť ako nejaká postava: nikdy nikto nebude naozaj vedieť, či sú texty o mojom živote, alebo sú vymyslené.

Zároveň si každý človek vysvetlí pesničku po svojom: ak si ju počuje sto ľudí, vznikne sto rôznych verzií.

Keď si zoberieme nejakú slávnu pesničku, ktorú všetci poznáme, každý s ňou máme inú spomienku, alebo niečo iné pre nás znamená.

Pre mňa má tvorba osobnú rovinu, no zároveň je úplne jedno, čo znamená pre mňa, lebo teraz je to len kus pesničky, ktorú 90 percent ľudí bude len tak počúvať, a tých desať percent sa v tom možno nájde.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Hudobný rok 2024: Návraty chystajú The Cure, Nick Cave aj Paul McCartney Čítajte 

Kultúra na Slovensku si prechádza turbulentným obdobím. Umelci, umelkyne, inštitúcie, galérie či organizácie kritizujú ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú za jej vyjadrenia, vznikla aj výzva na jej odstúpenie. Vnímate to napriek tomu, že žijete v Anglicku?

Online petíciu som podpísala, ešte k tomu v noci. Priznávam, že nie som až taká ponorená do politiky. Mohla by som byť oveľa viac informovaná, no ťaží ma to. Zúčastňujem sa na protestoch, volím, no nesledujem každý deň, čo sa deje.

Aktuálnu situáciu vnímam ako hanbu, no v niečom ma to ani neprekvapuje... Mám pocit, akoby sme sa vracali v čase.

Všimli ste si aj v Anglicku, že by sa snažila vláda zasiahnuť do fungovania miestnej kultúry?

Myslím si, že najväčší rozdiel medzi Anglickom a Slovenskom je ich veľkosť. Tu je tak veľa ľudí a umelcov, že ak by chcela vláda nejako zasiahnuť, dlho by trvalo, kým by niečo dosiahli. Vďaka tomu je tu menej osobný vzťah medzi vládou a verejnosťou. Na Slovensku sa nás všetko dotýka rýchlo a osobne.

Celý život som bola veľmi hrdá na to, že som zo Slovenska. Aj keď som v zahraničí, veľmi rada hovorím, odkiaľ pochádzam, pretože ľudia nevedia, kde naša krajina je. Je to veľmi sympatické, keď im vysvetľujem, že naša krajina je skrytá v srdci Európy.

Keď sa však dejú takéto veci, čo teraz poviem o svojej krajine? Že keď som mala narodeniny, šla som na protest, lebo je to dôležitejšie než nejaká oslava?

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Šéfka galérie: Mali sme ministrov bez vkusu, ale takto zlé to ešte nebolo Čítajte 

Ako v tomto pohľade vnímate slovenskú umeleckú scénu?

V tomto mi boli umelci a umelkyne u nás vždy sympatickí. Hocičo významné sa dialo, či už to bola revolúcia, vždy sa to veľmi úzko spájalo práve s nimi. Podľa mňa je dôležité, aby pokračovali v používaní našich hlasov.

V jednom rozhovore ste vlani konštatovali, že vás čaká rok plný otáznikov. Aké sú tie najväčšie?

Celý život som bola študentkou, takže ide o akýsi prerod, ktorým si každý raz prejde. Veľkým otáznikom je, kde budem žiť.

Posledný rok som veľmi veľa lietala medzi Slovenskom a Anglickom. V podstate mi to vyhovuje, no teraz už nemám školu, takže otázkou je, či tu zostanem, alebo pôjdem niekam inam.