Pre hudobníkov bol ako guru. Sám však robil všetko pre to, aby sa z tejto pozície vyvliekol

V smutne šerej ulici sa vyníma postava muža v bohémskom kožuchu. Jeho tvár by zapadla do zostavy postavičiek s výraznými črtami na niektorom z Boschových obrazov. Ležérne kráča, ležérne drží cigaretu a vyzerá tak, že nevníma nielen to, že ho fotografujú, ale ani svet okolo seba. Kto je ten človek, od ktorého sa nedajú odtrhnúť oči, no zároveň ho obklopuje čosi ako neviditeľný múr?

Iste, identifikovať sa dá ľahko. Ale otázka tým nezaniká. Odpovedá na ňu kniha Marián Varga: Nebo, peklo, raj.

Fotografia na jej obálke, ktorej autorkou je Ľuba Lauffová, môže v človeku vyvolávať rôzne predstavy, vrátane tých skreslených. Dobre však vystihuje situáciu, keď sa v bežných uliciach mesta objavil nezvyčajný zjav, akoby z inej planéty.

Pre tých, čo sa o Vargu dlhodobo zaujímajú, sa v knihe objavuje viacero informácií, ktoré už zachytili aj z iných zdrojov. Obsahuje však aj veľa neznámych materiálov.

„V decembri 2015, medzi sviatkami, mi zavolal Marián Varga. Prekvapilo ma to, lebo sa neozval veľmi dlho. Išiel priamo k veci a oznámil mi, že má rakovinu pľúc. Povedal mi, že našiel plnú tašku výstrižkov a hlavne výstrižkový zošit, ktorý si starostlivo viedla jeho sestra. A ak by som mal chuť niečo s tým podniknúť, že sa od toho môžem odraziť,“ prezrádza v úvode knihy autor Marian Jaslovský. „Podnikol som, lebo som cítil, že kniha o Mariánovi ako človeku tu chýba.“ Spoluautorkou sa stala Jana Vargová, manželka hudobníka.

Svedectvo o komunite okolo Vargu

(zdroj: SLOVART)

Úvodná časť publikácie sa venuje Vargovej mladosti, kde okrem dvojice autorov zohráva dôležitú úlohu rozprávanie jeho blízkych či ukážky korešpondencie medzi členmi rodiny. Ďalšia, rozsiahlejšia časť knihy je už do väčšej miery postavená na rozprávaní Vargových kolegov a blízkych: nechýba Kamil Peteraj, Ladislav Snopko, Dušan Mitana, Dušan Dušek, Fedor Frešo, Vladimír Bokes, Daniel Pastirčák...

Jeden píše v duchu odborne podkutej eseje, druhý trúsi svoje postrehy v zážitkových historkách, ďalší sa snaží o farbisté vyznanie obdivu. Vzniká tak mozaika pohľadov doplnená o výstrižky z dobovej tlače, medzi ktorými nechýbajú ani kritické postrehy. Kniha je však zároveň aj svedectvom o komunite ľudí, ktorá Vargu obklopovala.

Napokon naberá výsledok objem 500 strán, pričom text je naozaj dominantný, obrazovo je kniha pomerne skromná a neobsahuje veľa fotografií.

Stratil srdce?

Varga začínal hrať na klavíri v čase, keď ešte ani poriadne nedočiahol na klávesy (od zlého držania rúk s ohnutým zápästím sa ho potom dlho snažili odnaučiť). Rýchlo začal pociťovať, že má v sebe čosi, čo iní nemajú. Že vie manipulovať s tónmi. A keď zistil, že vie komponovať melódie a skladbičky, bral to ako záťaž. Zaprisahal sa, že to nikdy nezneužije.

Prekvapoval už od detstva. Okrem zjavného talentu aj tým, že na základnej škole začal fajčiť a nijako to neskrýval ani v škole. Napokon mu to učitelia trpeli, pretože Marián sa dokázal spoľahlivo postarať o hudobný program pri besedách s partizánmi, ak bolo treba.

Zaskočený bol občas aj Ján Cikker, ku ktorému chodil na súkromné hodiny (hoci Cikker to nenazýval učením, ale kamarátením sa). Mladý Varga mu totiž začal prezentovať aj svoje prvé skladateľské pokusy a v jednom z nich bola pasáž, keď udieral päsťou do klávesov. Majster Cikker sa zhrozil a povedal mu, že stratil srdce.

Aj na konzervatóriu bolo zjavné, že je niekde inde ako jeho spolužiaci. Vtedy sa ešte zaujímal výhradne o vážnu hudbu. Školu napokon nedokončil a nejaké obdobie ho to aj trápilo. Uvažoval o tom, že sa tam vráti, ale nikdy sa tak nestalo.

Marián Varga síce hovoril, že najviac si zo svojej tvorby cení pesničky, no keď začínal spolupracovať s Prúdmi, bral to ako nezáväznú odbočku, ako bigbítové rozptýlenie, ktorému neprikladal veľkú vážnosť. A pri takomto nastavení mu išlo skladanie od ruky.

Marián Varga na koncerte v roku 2003. (zdroj: Miroslava Cibulková)

Politická neškodnosť

Keď vyšla prvá platňa Prúdov Zvoňte, zvonky v roku 1969, bolo to ako zjavenie. Pesničky boli výborné z hudobnej (Varga, Hammel) aj z textárskej stránky. Platňa sa však ocitla v nemilosti, pretože jeden z textárov Rudolf Skukálek emigroval a vystúpil aj v rádiu Slobodná Európa.

V knihe sa, samozrejme, spomína, ako nad Vargom držal ochrannú ruku jeho sympatizant, Miroslav Válek, básnik a normalizačný minister kultúry. Je tam však aj hudobníkovo vyjadrenie pred akousi komisiou, ktorá sa ho pýtala na rok 1968. Vyhlásil vraj, že nebol politicky angažovaný ani pred okupáciou, ani počas nej a ani neskôr. Možno sa tým snažil ukázať svoju politickú „neškodnosť“, no zároveň nazval príchod spojeneckých vojsk do Československa v auguste 1968 pravým menom, nie tak, ako sa vtedy vyžadovalo.

Priamočiarosť patrila k jednej z výsad Mariána Vargu. Potvrdzuje to aj violončelista Jozef Lupták. „Vyrastali sme v komunizme a tam platilo pravidlo, že nemôžeš povedať, čo si myslíš. Marián si však nikdy nedával servítku pred ústa.“ Dodáva, že mal aj veľký zmysel pre humor. „Bol veľmi vtipný. Veľakrát som sa pri ňom schuti zasmial. To bolo predtým, kým som ho spoznal, pre mňa nemysliteľné,“ píše.

Varga väčšinu svojich piesní tvoril v čase totality. „Ich texty neboli nejaké protestsongy, no pre našu generáciu bola jeho hudba únikom z všadeprítomnej neslobody,“ píše v knihe kazateľ a spisovateľ Daniel Pastirčák.

Spomína aj pamätnú skladbu Smutná ranná električka, ktorá vznikla práve na Válkov text a paradoxne sa nedostala prvú platňu pre pretlak materiálov. Ocitla sa však na ďalšom legendárnom albume Zelená pošta. „V tej skladbe človek vníma temnotu a chce ju prekonať. Pre nás to boli piesne slobody už od albumu Zvoňte, zvonky. ,Prizvoňte nám krásny sen, nech vládzeme prežiť tento deň.‘ A takto sa aj malé narážky v piesňach stávali symbolmi skrytých koalícií odporu,“ myslí si.

Inakosť na veľa spôsobov

S Mariánom Vargom však zrejme nebolo jednoduché spolupracovať a jednoduché to nemal ani on sám so sebou. „Marián vedel strašne pochybovať,“ píše o ňom básnik Kamil Peteraj.

Výrazne sa to prejavovalo niekedy v polovici sedemdesiatych rokov, keď mal za sebou obdobie šialeného vyťaženia a čoraz vypuklejšími sa stávali jeho problémy s alkoholom.

To už bolo obdobie jeho zostavy Collegium Musicum, ktorá bola azda najsilnejšia pri svojom nástupe na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Ich prvý album mal pre Vargu aj jeden špeciálny význam. Vypočul si ho s ním aj jeho otec, s ktorým mal komplikovaný vzťah. Akoby to bolo gesto, že chce svojmu synovi porozumieť.

Jedna vrstva knihy Vargu čiastočne demýtizuje. Napríklad v tom zmysle, že jeho motorika bola zhoršená už odmala, hoci ju v dospelosti mnohí neraz pripisovali alkoholu. K povesti alkoholika či narkomana prispieval aj Vargov často nezrozumiteľný rečový prejav. Jeho sesternica Darina Čejková však v knihe vysvetľuje, že takýto prejav bol vlastný viacerým členom rodiny.

Na druhej strany niektoré legendy kniha potvrdzuje. Aj tie o jeho chabej životospráve, o jeho „medveďákoch“ - dlhých spánkoch, keď dva dni vkuse bdel a dva dni spal, o niekoľkohodinových telefonátoch svojím priateľom a podobne. Vzniká tak obraz „okrídleného“ hudobníka, ktorý zakopával v praktickom živote.

Čarodejník a guru možno. Ale diabol?

V charakteristike Vargovho muzikantského výrazu sa v knihe darí napríklad českému hudobníkovi Vladimírovi Mertovi: „V čarodejníckom zápale miešaš trhaviny, vybuchuješ a odpratávaš, rozsievaš a zapaľuješ. Tesne pred premenou tónov na zlato zaboríš provokatívne jeden prst kamkoľvek ťa napadne, zrúcaš si celú prácne vystavanú katedrálu a odstupuješ od diela.“

Alebo inak: „Zdvíhaš ruky nezmyselne vysoko, aby si ich nechal dopadať v klastroch, sypeš zo seba rozpadnuté posunuté harmónie, blížiš sa peklu aleatoriky, len aby si ju zvládol na okraji chaosu a vrátil nás späť do náruče ľúbeznej prostoty,“ píše Merta a dodáva k tomu ešte čosi navyše, čo má zaujímavý rozmer: „Tak sme si vysnívali slovenskú dušu – extrémnu zmes krajnosti, pátosu a lyriky, ktorým sa česká kultúra vyhýba ako čert krížu.“

Merta hovorí, že pre mnohých hudobníkov z vtedajšieho Československa bol Varga ako guru. Sám však robil všetko možné pre to, aby sa z tejto pozície vyvliekol.

Marián Varga pri preberaní štátneho vyznamenania od prezidenta Andreja Kisku. (zdroj: SME - Gabriel Kuchta)

Kniha je skladačkou mnohých pohľadov, no azda najsilnejšie slová zaznejú už v samotnom predslove. Marian Jaslovský v ňom vysvetľuje svoju spoluprácu s Janou Vargovou a cituje jej slová o tom, aký vlastne bol ich vzťah s Mariánom Vargom. Mnohí vraj mali predstavu galejí a považovali ju za sväticu, keď dokázala žiť s takým komplikovaným partnerom. Napokon však rázne konštatuje, že nie je žiadna svätica, tak, ako „Marián nebol diabol“.

„Nezniesla by som vedľa seba nikoho prvoplánového. Ani týždeň. Ale vieš, čo bolo najdôležitejšie? Aj keď sa mi občas strácal v tých svojich zložitostiach, jeho uvažovanie okrem toho, že malo vždy hlavu a pätu, bolo morálne.“

V závere knihy tieto jej vyjadrenia potvrdzuje kazateľ a spisovateľ Daniel Pastirčák a oblúk sa uzatvára.

Pre znalcov Mariánu Vargu obsahuje kniha veľa informácií, s ktorými sa už stretli, ale nie je na škodu mať ich zozbierané na jednom mieste. A pre fanúšikov hudby, ktorí Vargu poznajú len okrajovo, by mohol byť titul Nebo, peklo, raj „povinným čítaním“.