Zbormajstri Z. Kadlčíková a J. Chabroň: Dosiahnuť dokonalý zvuk nie je našou jedinou výzvou

Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.

Uplynulé sezóny boli mimoriadne úspešné pre dve najvýznamnejšie slovenské profesionálne zborové telesá – Slovenský filharmonický zbor aj zbor Opery Slovenského národného divadla.

Domáca aj medzinárodná kritika nešetrili slovami chvály na ich kvality. Za ich úspechmi nenápadne, ale pevne stoja predovšetkým osobnosti ich zbormajstrov.

Citeľné kvalitatívne napredovanie zboru Opery SND má na svedomí ZUZANA KADLČÍKOVÁ, od roku 2021 jeho šéfzbormajsterka.

Za nemalými úspechmi Slovenského filharmonického zboru zasa stojí JOZEF CHABROŇ, ktorý po 17 rokoch pôsobenia na tomto poste Slovensko nateraz opustil a od aktuálnej sezóny pôsobí na asistentskom mieste vo Viedenskej štátnej opere.

Aká bola cesta týchto dvoch slovenských najvýraznejších zbormajsterských osobností k ich povolaniu, akým výzvam pri ňom čelia, čo ich na ich práci najviac napĺňa, ale občas i frustruje, sme sa s nimi rozprávali priamo tam, kde sa zdržujú najčastejšie – v skúšobni svojich zborov.

Jozef, čím je iná práca v inštitúcii, akou je Viedenská štátna opera? Čo vás po príchode na nové pracovisko najviac prekvapilo?

Jozef: Vedel som, do čoho idem, dobre som poznal prostredie aj ľudí, keďže sme roky ako Slovenský filharmonický zbor (ďalej len SFZ) vo Viedni účinkovali. Poznal som ľudí, ich tváre, a bolo to aj naopak. Miestny zbor ma za tie roky už dostatočne vnímal. To isté inšpicienti, maskéri, manažment. Ako Slovenský filharmonický zbor sme tu za 30 rokov účinkovania zanechali dobrý dojem, každá jedna produkcia dopadla úspešne. Dobrá reputácia zboru mi tiež veľmi pomohla.

Zuzana, vy ste nielen zbormajsterka, ale aj dirigentka, naše publikum má možnosť vidieť vás v orchestrálnej jame napríklad v Carmen. Ako vnímate postavenie žien v oblasti zbormajstrovstva a dirigovania? Je to vôbec aktuálna téma?

Zuzana: Vo svete to už dávno témou nie je, je tu už celá generácia žien – dirigentiek, ktoré sú veľmi úspešné a pôsobia v tých najprestížnejších orchestroch. V Česku a ešte častejšie tu na Slovensku občas zachytím konzervatívny názor, že je to výhradne mužské povolanie.

Ženy zbormajsterky sú dnes už vnímané všade bez problémov. Aj v profesionálnych telesách. Pre mňa osobne to témou nikdy nebolo. Buď sa osvedčíte, alebo nie. Potrebujete k tomu, samozrejme, tiež šťastie, príležitosť a kolegov. A som šťastná, že v SND som natrafila na oboje.

Šéfzbormajsterka zboru Opery SND Zuzana Kadlčíková (zdroj: Natália Dadíková)

Ako sa podľa vás vyvíja zbormajstrovské umenie v súčasnosti? Aké trendy a zmeny pozorujete vo svete zbormajstrovstva?

Jozef: Nikdy som sa nad tým takto nezamýšľal, ale napríklad celková estetika zvuku zborového telesa sa posúva niekam inde – odstraňuje a minimalizuje sa vibrato, ktoré v minulosti najmä v operných zboroch bolo celkom citeľné. Dnes je to nepredstaviteľné. Či sa dnes pozrieme na Slovenský filharmonický zbor, pražský, brniansky, alebo švédsky komorný zbor Erica Ericsona, ktorý mám rád, dnes už všetci idú na rovné tóny. V koncertných zboroch sa zase robí veľa v menších obsadeniach, preferuje sa komorná muzika.

Zuzana: Určite sa prejavuje snaha zbormajstrov študovať dielo viac do hĺbky, nielen čo sa týka jeho obsahu, ale aj kontextu diela. V samotnom dirigovaní sa uprednostňuje práve vyjadrenie obsahu a emócií pred obyčajným taktovaním.

Čo je v súčasnosti najväčšou výzvou pri práci zbormajstra?

Zuzana: Aby mu cestou na skúšku nedošiel na diaľnici benzín! (Smiech.) To hovorím so zveličením, ale aj z vlastnej skúsenosti. Výzvou je však určite komunikácia. Chcete byť maximálne efektívny, ale zároveň chcete vytvoriť na skúške príjemnú atmosféru. Chcete pohotovo reagovať, niekedy musíme naopak veľmi rozvážne voliť slová. Pri väčšom kolektíve je to o ustavičnom pestovaní ohľaduplnosti, trpezlivosti a tolerancie. A z profesijného hľadiska je dlhodobou výzvou zladiť hlasy do krásneho a opojného zvuku.

Jozef: A je to aj o snahe dosiahnuť čo najkrajší zvuk zboru. Aby zbor znel ako jeden hlas, aj keď je v ňom osemdesiat ľudí. Nesmie byť cítiť osemdesiat hlasov, ale štyri krásne jednoliate skupiny.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Peter Mikuláš: Fascinujú ma všetci, ktorí sa odhodlali spievať, aj tí, ktorí to nevedia Čítajte 

Obaja máte skúsenosti aj s prácou zbormajstra koncertného a operného zboru. Aké vidíte rozdiely medzi prácou v opernom a koncertnom prostredí?

Zuzana: V prvotnej fáze je tá práca identická so zameraním predovšetkým na hudobnú a spevácku dokonalosť vo všetkých aspektoch. S divadelným zborom je práca trošku špecifickejšia. Viac hudobne opakujeme, aby sa dielo uložilo do pamäti. Potom prichádzajú na rad aranžované skúšky s režisérom, zbor sa musí zžiť s kostýmami, so scénou, pracuje s rekvizitami, piluje herecké akcie a pohyb na javisku.

Koncertný zbor zasa spieva z nôt, repertoár sa obmieňa obrovskou rýchlosťou, koncertuje sa v rôznych sálach alebo javiskách. Výhodou je však konštantné rozostavenie spevákov v zbore. Pre zbormajstra koncertného zboru je výzvou naštudovať a pripraviť rozsiahly a rozmanitý repertoár.

V divadle zasa musíme myslieť dopredu na to, čo môže na javisku spevákom potenciálne komplikovať spev. Niekedy tiež musíme prispôsobiť rozmiestnenie, kostýmy. Nedávno som si na vlastnej hlave vyskúšala prilbu, ktorá pánom veľmi nepríjemne rezonovala, čím nemohli dobre počuť okolie ani seba, a museli sme túto časť kostýmu zrušiť.

Jozef: To hlavné je nemenné – kvalita. Pracujeme s ľudským hlasom, snažíme sa o jednoliatosť zvuku, citlivo pracujeme s dynamikou. Kvantum práce koncertného zboru verzus zboru v opernom dome, akým je Viedenská štátna opera, je neporovnateľné. Objem titulov a počet predstavení je enormný. Zbor tu vo Viedni má minimálne dve skúšky cez deň, do toho večerné predstavenia. Prevádzka je v podstate dennodenná. Je to kolos.

Jozef Chabroň je v súčasnosti asistent zbormajstra vo Viedenskej štátnej opere (zdroj: Natália Dadíková)

Ktorá fáza vašej práce vás baví najviac a ktorá možno menej?

Jozef: Najťažšia je úvodná etapa, keď musím so zborom prelúskať text, noty, rytmus, intonáciu. Ideál je, keď prídu členovia zboru pripravení. Ale vieme, aká je realita, a treba byť trpezlivý.

My zbormajstri sme na začiatku trošku takí otroci. Dokola opakujeme to isté, kým si to zbor osvojí. Najviac ma baví výsledný efekt. Keď sa robí muzika a človek si so zborom môže takpovediac robiť, čo chce, lebo už svoje party dokonale ovládajú.

Zuzana: Na práci v divadle ma baví rôznorodosť. Chvíľku ste so zborom v každodennom kontakte, potom ho odovzdáte do rúk režiséra a potom dirigenta a stávate sa akýmsi hlavným kontrolórom kvality.

S odstupom času ladíte posledné detaily tak, aby všetko vyznelo čo najlepšie. Márne premýšľam, ktorá fáza ma baví menej, hádam len keď dochádza pri aranžovaní k dlhším prestojom, čaká sa a zbor stráca koncentráciu.

Zbormajsterka Zuzana Kadlčíková pri práci v Opere SND. (zdroj: Natália Dadíková)

Je zborové spievanie natoľko dynamické, že podlieha nejakým zásadným zmenám? Je v ňom niečo, čo tu pred tridsiatimi rokmi nebolo a na čo sa treba adaptovať?

Zuzana: Na zborových súťažiach je neprehliadnuteľný trend spojenia spevu s choreografiami. Statické koncertné spievanie je u amatérskych zborov stále málo atraktívne. Navyše na fungovaní zborov, poklese ich kvality a záujme o zborové spievanie sa tiež podpísalo obdobie pandémie.

V profesionálnom prostredí sa po revolúcii začali uvádzať takmer všetky diela v pôvodnom jazyku, ale až v posledných rokoch cítiť snahu zbormajstrov a aj sólistov porozumieť každému slovu.

Zásadne sa však kultivuje kultúra hlasovej techniky. Snaha o guľatý, vyvážený zvuk a dokonalú intonáciu je zjavná tak pri komorných zboroch interpretujúcich starú hudbu, ako aj pri veľkých profesionálnych telesách.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Bratia Harvanovci z orchestra Opery SND: Rodina a hudba sú na prvom mieste Čítajte 

V čom sú rozdiely, keď pracujete s profesionálnymi telesami a potom príležitostne s amatérskym zborom?

Jozef: V amatérskom telese treba rátať s tým, že nepoznajú všetci noty. Väčšina z nich sa učí podľa ucha, čiže úvodný proces býva občas extrémne dlhý. Ale jedným dychom dodám, že výsledný efekt je potom obohatený obrovským nadšením.

Keď skúšame nejakú skladbu tri mesiace, napríklad Bruckenrovo moteto Locus iste, vedia to odpredu dozadu spamäti, nie sú zapichnutí očami v notách, dobre reagujú. Výsledný zvuk je síce neporovnateľný so spevákmi v profesionálnom telese, ale ich radosť, nadšenie a to, že mi občas v Senici v Cantilene prinesú po skúške košík s čerstvými vajíčkami, je na nezaplatenie (smiech).

Jozef Chabroň bol dlhé roky zbormajstrom Zboru Slovenskej filharmonie (zdroj: Natália Dadíková)

Zuzana: Vyškolený spevák má, jednoducho povedané, oveľa lepšiu kondíciu a je možné mať naňho tie najvyššie nároky. Či už hovoríme o extrémnych dynamických nuansách, suverénnom pohybe vo vysokých polohách, schopnosti pracovať s emóciou v hlase, s rýchlosťou orientácie v notovom parte,
alebo empatii v súhre.

Výsledkom je potom výkon, ktorý je pre svoju dokonalosť v detaile povznášajúcim zážitkom. Pracuje sa s oboma rovnako, akurát štartovacia čiara je pri každom telese niekde inde.

Čo sa amatérom nedá uprieť, je ich spontánne nadšenie zo spoločného spievania. Veľakrát sa potom vďaka nadšeniu podarí dosiahnuť strhujúci výkon a treba povedať, že z takýchto spevákov sú potom veľmi zasvätení a vďační poslucháči. A to vnímam ako dôležité prepojenie, keď sa vzájomne obohacujeme. Preto podporujem umenie vo všetkých jeho formách a na všetkých jeho úrovniach.
Jedno bez druhého by nebolo.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Huslista Adam Novák: Je radosť vidieť, keď orchester spoločne dýcha Čítajte 

Máte nejakú tajnú techniku, ktorou rozvíjate schopnosti svojho zboru?

Zuzana: Nie je to tajné, ale funguje to dobre – pripomienky pred predstavením skoncentrujú zbor a posúvajú každý jeden výkon na vyššiu úroveň.

Jozef: To by o mne možno mali povedať iní. Trpezlivosť a pripravenosť.

Čo dnes najviac chýba profesionálnym zborovým spevákom, v čom by ich školy mali viac pripraviť do praxe?

Jozef: Nepoznám naše školstvo nejako do hĺbky, robil som aj na ZUŠ, aj sme ako Slovenská filharmónia v poslednom období spolupracovali s VŠMU, ale celkovo mám pocit, že by sa viac mohlo vyučovať solfeggio (spev z listu na solmizačné slabiky, pozn. redakcie) – nejakou hravou formou. Ideálny zborový spevák je taký, ktorý otvorí noty a spieva. Tak ako otvoríme noviny a čítame, mal by profesionálny spevák na prvé čítanie otvoriť noty a zvládnuť aspoň 60 – 70 % z toho, čo je v notách. To je ideál. Potom pridá text a pár detailov.

A na tom vyššom stupni – na konzervatóriu či vysokej škole – by možno nemusela prevládať tá urputná snaha vychovať za každú cenu z každého speváka sólistu. Z dvadsiatich ľudí v ročníku nebude dvadsať sólistov, možno z celej školy vzídu dobrí dvaja-traja, ktorí sa ako sólisti uplatnia doma či vo svete.

Nemal by som predsudky vychovávať kvalitných spevákov pre profesionálne zbory – máme tu SFZ, divadelné zbory v SND, v Banskej Bystrici, Košiciach, v neďalekom Brne. Je to krásna robota – urobíš si repertoár, pocestuješ po svete, postavíš sa na javisko s rôznymi skvelými sólistami, robíš s vynikajúcimi dirigentmi, nahrávaš, občas sa pritrafí nejaké sólo. Veď to je krásna kariéra.

Zuzana: Pri konkurzoch sa stretávam s nekvalitnou speváckou technikou, často sa prejavujúcou zlou intonáciou alebo nezvládnutím zborového partu. Každému spevákovi by som odporučila dlhodobejšiu prax v dobrom zbore alebo aspoň v menšom ansámbli.

Aj sólista sa musí vedieť prispôsobiť kolegovi, počúvať a reagovať na ostatné hlasy. Veľmi prínosné sú najrôznejšie stáže, kde človek získa rozhľad, ako to chodí inde, trochu sebareflexie, ideálne aj pokoru a vďaku za možnosť pôsobiť v tak krásnom odbore.

Zuzana Kadlčíková pri práci v Opere SND. (zdroj: Natália Dadíková)

Čo vám najviac komplikuje prácu?

Jozef: Nepripravenosť spevákov.

Zuzana: Pravdou je, že skoro na každej skúške riešime problematiku vetrania a klimatizácie. V súčasnosti by som si tiež priala lepšie finančné ohodnotenie zboristov. Ich nasadenie a kvality sú mimoriadne.

Čo je pre vás pri tejto práci satisfakciou?

Zuzana: Keď zbor znie čisto, kompaktne, presne, keď všetkým rozumieť, keď si vychutnajú frázu, hrajú a pôsobia na javisku uveriteľne a spontánne. A keď si to všimnú aj diváci!

Čo by ste si radi zadirigovali? Ktoré dielo by ste radi naštudovali so svojím zborom?

Jozef: Verdiho Requiem. A Requiem pre môjho priateľa z pera Zbigniewa Preisnera.

Zuzana: Rada by som zo zborom SND uviedla napríklad Verdiho Requiem, Dvořákovu Svatební košili alebo a capella repertoár, v ktorom by sa naplno prejavila aktuálna skvelá forma zboru.