Autor je básnik, prekladateľ, dramaturg a esejista.
Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Pár minút pred desiatou večer sa na scéne Opery SND Rigoletto skláňa nad svojou mŕtvou dcérou Gildou a so zúfalstvom v hlase spieva: „Ah! La maledizione!“
Orchester dohrá dramatickú bodku a zavládne ticho. No po malej chvíli sa rozľahne zvláštny zvuk – to päťsto párov dlaní udiera jedna o druhú.
Čo je to za zvuk? A prečo znie práve teraz?
Siahnem do knižnice po Ottův slovník naučný z rokov 1888 – 1909, zväzok 20, a nalistujem si heslo Potlesk.
„Potlesk (lat. applausus) – projev souhlasu, záliby, zvl. v divadle. Již od dob římských býval v obyčeji, ač tu applaudovali prvotně mávajíce cípem togy, od dob cís. Aureliána mávajíce kusy látky, jež rozdávány lidu, a pak teprve stleskajíce prostřední prst o palec, nebo pěsť o dlaň. Dnes jest potlesk obecně obvyklým znamením souhlasu po všem světe vzdělaném, ve shromážděních a zvláště v divadlech.“
Potleskom v divadle odmeňujeme hercov (a prostredníctvom nich všetkých tvorcov inscenácie) za to, že nás v ten večer zaujali, pobavili, potešili. Potlesk je výraz ocenenia, no v divadle sa po predstavení tlieska aj preto, že sa to tak patrí. Je to konvencia.
Nie, nemám nič proti konvenciám, naopak, konvencie sú výrazom toho, že v spoločenskom živote platia aj nepísané pravidlá. Ak mám s niečím trochu problém, je to standing ovation, čiže potlesk postojačky. V SME NÁRODNÉ o tom nedávno písala Martina Mašlárová.
Tlieskate v divadle postojačky po každom predstavení? Možno klamete tvorcov aj samých seba Čítajte Standing ovation je vyššia, ak nie najvyššia miera potlesku a nemá sa ňou plytvať. Má sa ním oceňovať mimoriadne kvalitné predstavenie a mimoriadne herecké výkony.
Aj v našom Národnom sa po predstavení tlieska, no čoraz častejšie sa stáva, že diváci okamžite vstávajú a tlieskajú postojačky. Nie som s tým stotožnený, takže sa mi občas prihodí, že keď s poslednou replikou v predstavení diváci vyskočia zo sedadiel a tlieskajú, aj ja tlieskam, no sedím a mám pocit, že som v tej chvíli čiernou ovcou publika. Taká je sila davovej psychózy...
Potlesk v divadle má aj svoju odvrátenú tvár. Pozor, nie je ňou ticho, je ňou piskot, ktorým diváci dávajú najavo svoju nespokojnosť s tým, čo sa v ten večer dialo na javisku.
Piskot sa však v slovenských divadlá akosi nenosí. Prvý a tuším aj posledný raz v živote som ho zažil v DPOH v roku 1964 po premiére hry istého mladého slovenského dramatika Plachetnice, treba však povedať, že piskot nepatril hercom, ale hre.
Rád však hovorím, že oveľa častejšie ako pískať mám v divadle dôvod tlieskať, občas aj postojačky, ba niekedy aj spontánne zakričať to čarovné slovko, ktoré už vypadlo z diváckeho repertoáru – bravo!
Naposledy sa mi to prihodilo vlani v júni po premiére inscenácie Deti v Štúdiu SND. Po predstavení mojej manželke telefonoval Ferko Kovár a spýtal sa jej: „Naozaj tvoj manžel kričal bravo?“ Potvrdila mu to. A Ferko povedal: „Všetci na scéne sme boli šťastní!“ Aj ja.
