„U mňa nie je hlavný problém to, že by som netvorila alebo nemala inšpiráciu. Problém je urobiť ten posledný krok, aby som pripravené pesničky vydala. Stále si nie som istá, či je to také dobré, ako len môže byť, a tak si to odkladám,“ vysvetľuje JANA KIRSCHNER, prečo jej trvalo desať rokov, kým vydala nový album. Volá sa Obyčajnosti. A vraj na ňom spieva príbehy, ktoré nie sú nezvyčajné. Jej vlastný príbeh však nezvyčajný je. Aj preto, že je dušou bádateľka.
Žije už dlhšie na rozhraní dvoch svetov, osobne aj hudobne. Kedysi ju to trápilo, dnes je už na to zvyknutá a berie to aj ako výhodu. Slovensko vníma s odstupom, ale stále je s ním úzko previazaná. Tvrdí, že to sa nikdy nezmení. A spieva o ňom aj v nových pesničkách. Nie je však len speváčkou a autorkou, ale aj matkou a venuje sa množstvu každodenných povinností, ktoré so sebou prináša rodičovstvo.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo sa album volá Obyčajnosti a nie Hrdza: Mach alebo O neuveriteľných úspechoch dážďoviek,
- prečo si dala pri písaní textov pravidlo pätnástich minút,
- či ju niečo irituje z jej ranej tvorby,
- v čom ju vychovala martinská ulica a aké boli prechody do Bratislavy a do Londýna,
- ako súvisí to, že má rada vôňu slovenských vlakov s jej pohľadom na krajinu,
- prečo je jej nový singel Delia nás o rozdeľovaní aj o spájaní.
Váš nový album sa volá Obyčajnosti, čo môže evokovať všeličo. Čo to znamená pre vás?
Od začiatku som mala pocit, že ide o nejakú zbierku. Zbierku denníkového charakteru. Album vznikal počas obdobia, keď som nehrala žiadne koncerty, nemohla som cestovať, bola som zavretá v londýnskej karanténe. Využila som to na písanie pesničiek a bola to pre mňa aj terapia. Výsledok je taký, ako keď idete do lesa na hríby, ale donesiete aj čučoriedky, maliny a hŕstky ďalších plodov v jednom košíku.
Dôležité sú pestrosť, mozaika nástrojov, farieb, zvukov, vrstvenia. Ale pod tou pestrosťou prichádzajú úplne jednoduché melódie. A na príbehoch, ktoré rozprávam, vlastne nie je nič nezvyčajné. Preto sme zvolili názov Obyčajnosti, hoci sme mali na stole asi 60 iných návrhov. Vrátane takých ako Cesta porastom, Špión uprostred, Hrdza: Mach, O neuveriteľných úspechoch dážďoviek...
To znie priam surrealisticky...
Áno, to boli návrhy môjho muža. Pri písaní textov na tento album dala pravidlo pätnástich minút. Pre Morušu som jeden text písala aj dva-tri mesiace, kým pri Obyčajnostiach som veľa textov vlastne ani nepísala, ale rovno ich s gitarou spievala. Nejako zo mňa vyplávali. A zakázala som si samu seba opravovať.
Bežne sa k textom vraciate, zvŕtate ich z každej strany a upravujete?
